Druhý vatikánsky koncil v svojej konštitúcii Sacrosanctum concilium (ďalej už len SC) uvádza, že liturgia „je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi“ (SC, čl. 7). Liturgia teda vysoko presahuje akékoľvek iné druhy modlitieb a pobožností, ktoré sa veriaci tak radi modlia. Liturgia hodín sa síce stále viac dostáva do povedomia ľudí, ale stále sa iba zriedka stretávame s jej pravidelnou a verejnou modlitbou v našich farnostiach a kostoloch. Pozrime sa na jej zmysel, význam a biblické korene.
Definícia a teológia modlitby liturgie hodín
„Kristus prikázal: ‚Treba sa stále modliť a neochabovať‘ (Lk 18, 1). Preto Cirkev, ktorá verne počúva túto výzvu, nikdy v modlitbe neustáva a aj nás povzbudzuje týmito slovami: ‚Skrze neho (Ježiša) ustavične prinášajme Bohu obetu chvály‘ (Hebr 13, 15). Tento príkaz Cirkev plní nielen slávením Eucharistie, ale aj inak, najmä liturgiou hodín, ktorej najvlastnejšou úlohou medzi ostatnými liturgickými úkonmi je podľa pradávnej kresťanskej tradície posväcovať celý priebeh dňa i noci.“1 Liturgia hodín je teda oficiálnou, každodennou, záväznou modlitbou Cirkvi.2 Celej Cirkvi, nielen kňazov a zasvätených! Je jednotnou piesňou chvály, ktorá z celej zeme zaznieva pred Božím trónom. Teda tí, čo sa modlia liturgiu hodín, intenzívne spolupracujú s Kristom na posväcovaní a spáse sveta, akoby v nich a cez nich pokračoval Ježiš v svojom diele, veď základným úmyslom liturgie hodín sú modlitby za Cirkev i za celý svet.3 „Pamätaj, že v priebehu modlitby liturgie hodín zastupuješ celé ľudstvo, ktoré vyjadruje v žalmoch svoju radosť a vďačnosť za veľké Božie skutky, ale tiež Bohu predkladá svoje utrpenie a svoju hlbokú biedu.“4
Liturgiu hodín môžeme považovať aj za rozšírenie eucharistického slávenia do jednotlivých častí dňa. Eucharistické slávenie je centrom a vrcholom dňa či týždňa. Slávenie Eucharistie teda nemá končiť požehnaním a rozoslaním do sveta. Svätá omša pokračuje mojou obetou, mojou modlitbou, mojím svedectvom a ohlasovaním. A práve preto je modlitba breviára tvorená viacerými hodinkami v priebehu celého dňa, aby veriaci modlitbou vedel uprostred práce a povinností pozdvihnúť myseľ k Bohu. Ustavične sa modliť nemusí nutne znamenať ustavične opakovať formulky modlitieb, ale mať srdce blízko pri Bohu.
Liturgia hodín nachádza svoje opodstatnenie v biblickom opise stvorenia, ktoré Boh tvorí, rozdeľujúc čas na dni, preto aj odpoveď človeka na Božie konanie sa má konať v pravidelných odstupoch času.5 Celé stvorenie totiž má byť zapojené do zbožšťujúcej jednoty s Bohom, nevynímajúc čas. Čas je veličina stvorená Bohom, ktorú nám on v svojej štedrosti darúva. Avšak všetok čas náleží jemu. My sme si, žiaľ, uzurpovali čas pre seba a považujeme sa za pánov času. Čo potom v dôsledkoch vyzerá tak, že sa čas skôr márni, ako plnohodnotne využíva, pretože centrom sa stáva len môj prospech a moja pohoda a niekedy práca pre prácu. Modliac sa pravidelne každý deň liturgiu hodín, zhodnocujem čas a dávam ho tomu, ktorý je jeho Pánom. Centrom mojej činnosti sa stáva oslava Boha a konanie dobra pre prospech blížnych. Prostredníctvom liturgie hodín sa tak realizuje aj posvätenie ľudskej činnosti, kultúry a uskutočňuje sa ustavičná oslava Boha.6
Táto modlitba sa od príchodu Ježiša Krista formovala, naberala rôzne podoby a formy, podliehala evolúcii a mala obdobia osobitného rozkvetu, no neboli jej cudzie ani krízy.
„Modlitba liturgie hodín je teda vox Christi ad Patrem, Kristov hlas hovoriaci k Otcovi. Keď sa pripojíš ku Kristovej modlitbe, stávaš sa mu čoraz podobnejším. Jeho modlitba sa stáva tvojou modlitbou, prisvojuješ si jeho zmýšľanie (porov. Flp 2, 5). Môže sa stať, že čím ďalej, tým viac sa už nemodlíš ty, ale Kristus sa modlí v tebe (porov. Gal 2, 20).“7
Táto modlitba sa od príchodu Ježiša Krista formovala, naberala rôzne podoby a formy, podliehala evolúcii a mala obdobia osobitného rozkvetu, no neboli jej cudzie ani krízy.8
Náboženstvo a modlitba
Človek je od prirodzenosti náboženská bytosť9 s osobitnou túžbou po duchovne. Vidieť to aj v tom, že od pradávnych čias pociťoval v sebe potrebu kontaktu s vyššou mocou, s božstvom, vytváral si rôzne predstavy, ako tieto božstvá ovplyvňujú svet a všetko dianie v ňom. V tejto snahe zabezpečiť si ich priazeň vytváral rozmanité formy kultu.
Modlitba je preto v každom náboženstve, a to na akomkoľvek jeho stupni, všeobecným javom10 a dôležitou súčasťou náboženského života. Už epos o Gilgamešovi, najstaršie dielo svetovej literatúry,11 opisuje živý kontakt medzi človekom a bohom a nachádzajú sa tam aj zmienky o obetách, ktoré človek prináša Bohu. Egypťania sa modlievali ráno, napoludnie i večer a ich náboženský život bol veľmi živý predovšetkým vo viere v posmrtný život.12 Indická kniha Avesta13 poskytuje konkrétne praktické pokyny o držaní tela počas modlitby. Aj brahmanizmus a budhizmus majú svoje spôsoby modlitby, meditácie a rituálneho spevu. Iránski kňazi vykonávali svoje modlitby po polnoci. Gréci a Rimania sa modlili každý deň.14 Rimania, hlavne tí zámožnejší, mali v svojich domoch oltáriky a sochy božstiev, pred ktorými pálili kadidlo. V gréckej mytológii i v Homérových dielach Ilias a Odysea môžeme na mnohých miestach vidieť veľmi intenzívny kontakt hrdinov s božstvami. Aj sám sv. apoštol Pavol ocenil náboženskú vnímavosť Grékov, keď počas svojej druhej misijnej cesty pobudol v Aténach a medzi množstvom svätýň našiel aj oltár s nápisom „Neznámemu bohu“ a vtedy vyhlásil: „Vidím, že ste neobyčajne nábožní“ (Sk 17, 22 – 24).
Prehistória liturgie hodín
Kresťanská modlitba sa rodí v lone židovskej modlitby.15 Židia vzdávali úctu Bohu modlitbami a obetami. Podľa názoru rabiho Joseho, Abrahám zaviedol rannú modlitbu, lebo je napísané: „Keď Abrahám ráno vstal, išiel na miesto, kde predtým stál s Pánom“ (Gn 19, 27). Izák podľa neho ustanovil popoludňajšiu modlitbu, ako je napísané: „Keď sa zvečerievalo, vyšiel Izák na pole, aby si porozmýšľal“ (Gn 24, 63). A Jakub je zakladateľom večernej modlitby, lebo je napísané: „Keď došiel na (isté) miesto, zostal tam na noc, lebo slnko už zapadlo“ (Gn 28, 11).16 Abrahám predstavuje ráno – úsvit novej viery. Práve on rozbil otcove modly, keď spoznal vnútorný rozpor pohanského polyteizmu. Bol to on, kto sa vydal do neznámej krajiny. Abrahám teda symbolizuje začiatok, novú kapitolu náboženskej histórie sveta. Izák je popoludním – vtedy sa nič zvláštne nedeje: nič sa nezačína, nič sa nekončí, svetlo sa nemení na tmu, deň sa nemení na noc. Izák je mostom medzi dňom a nocou, medzi Abrahámom a Jakubom, medzi dvoma životmi naplnenými rôznymi drámami. Izák predstavuje tichú odvahu pokračovať v šľapajach svojho otca. Jakub je hlbokou nocou.17
Zásady a pravidlá prinášania obiet ustanovil Mojžiš (porov. Lv 2, Nm 4, Dt 26).18 V Starom zákone bol každý deň zhrnutím dejín spásy, pretože večer sprítomňoval východ Izraela z Egypta, z domu otroctva, a ráno zasa uzavretie zmluvy na Sinaji.19 Tieto udalosti, ktoré boli znakom a základom totožnosti Izraela, jeho vyvolenia a jeho spásy, boli medzi ľudom prítomné prostredníctvom každodennej, ustavičnej obeti (תָּמִיד – tamid), ktorá sa prinášala každý deň v chráme (porov. Ex 29, 39 – 43; Nm 28, 1 – 8).20 V Knihe Numeri čítame: „Pán hovoril Mojžišovi: ‚Prikáž Izraelitom a povedz im: Dbajte na to, aby ste v určenom čase prinášali moje obetné dary, potravinové a zápalné obety na príjemnú vôňu pre mňa!‘“ (Nm 28,1 – 2). Ide teda o odporučenie, ktorého cieľom je zabezpečiť pravidelnosť a ustavičnosť prinášanej obety a modlitby, a tak zabezpečiť, aby bol Pán centrom rytmu dňa človeka i celého jeho života. Presne určené časy modlitieb sú teda dedičstvom, ktoré kresťanstvo prevzalo zo židovstva.21
V exile chrámovú bohoslužbu nahradili modlitby v synagógach, ktoré sa konali v tých istých časoch, ako sa prinášali obety v chráme.22 Počas rannej modlitby sa prednášala Tóra (po exile aj Proroci) a podávala sa katechéza, pri večernej modlitbe sa prednášali chvály a prosby Bohu.23
V exile chrámovú bohoslužbu nahradili modlitby v synagógach, ktoré sa konali v tých istých časoch, ako sa prinášali obety v chráme.
Tomuto chrámovému rytmu zodpovedal aj rytmus domácej modlitby s recitovaním Šema, Izrael (שמע ישראל) ráno a večer (porov. Dt 6, 7; 11, 19). V Knihe Judita nachádzame zmienky o rannej (porov. Jdt 12, 5 – 6) i večernej (porov. Jdt 9, 1; 13, 3) modlitbe tejto biblickej postavy. Modlitba ráno a večer, ktorá je charakteristická pre všetky náboženské tradície zdôrazňuje prirodzený čas modlitby, ktorý je spojený s rytmom ľudského života.24
Po návrate z babylonského zajatia sa v Jeruzaleme obnovuje chrám, pravidelná služba i prinášanie obiet v ňom pod vedením Ezdráša (porov. Ezd 7), Nehemiáša (porov. Neh 8) a neskôr Machabejcov (porov. 1 Mach 4, 36 – 59; 2 Mach 10, 1 – 8).25 Aby tieto obety boli skutočne obetami celého národa a za celý národ, boli ustanovení tzv. Ma`amadot (stojaci). Všetok ľud, kňazi a leviti boli rozdelení do 24 skupín. Povinnosťou každej skupiny bolo dvakrát do roka posielať do Jeruzalema svojich zástupcov, ktorí boli celý týždeň prítomní pri prinášaní obiet a štyri razy do dňa sa denne schádzali na modlitbách a čítaní Písma. Ma`amadot sa teda zúčastňovali na prinášaní obiet v chráme a počas ich prinášania stáli a modlili sa.26 O tom máme svedectvo v texte o zvestovaní narodenia Jána Krstiteľa, pri opise kňazskej služby Zachariáša: „Keď raz prišiel rad na jeho triedu a on konal kňazskú službu pred Bohom, podľa zvyku kňazského úradu lósom mu pripadlo vojsť do Pánovho chrámu a priniesť kadidlovú obetu. V čase kadidlovej obety sa vonku modlilo množstvo ľudu“ (Lk 1, 8 – 10).
Po zborení jeruzalemského chrámu Rimanmi v roku 70 sa prestali prinášať obety a celý náboženský život Izraela sa sústredil v synagógach.27 Z formálnej stránky sa táto synagogálna bohoslužba podobala štruktúre exilovej modlitby, teda pri rannej bohoslužbe sa čítala Tóra a Proroci a táto modlitba obsahovala aj katechetické prvky. Večer sa vzdávali vďaky Bohu a prednášali sa prosby.28 Nábožní Židia však denne privátne recitovali modlitby, ktoré nazývali ma`amadot a modlili sa ich v pôvodných časoch prinášania obiet v chráme. Apokryfný spis Druhá kniha Henochova (51, 4), ktorý pochádza z helenistickej komunity Židov v Egypte zo začiatku kresťanskej éry uvádza: „Je dobré prichádzať pred Pánov príbytok ráno, napoludnie a večer na slávu tvojho Stvoriteľa.“29
Židia počítali deň od západu slnka jedného dňa po západ slnka druhého dňa.30 Cieľom takéhoto počítania bola snaha ukázať, že svetlo je víťazom nad tmou a deň nad nocou.
Zmieňme sa ešte o spôsobe počítania času v tradícii vyvoleného národa. Židia počítali deň od západu slnka jedného dňa po západ slnka druhého dňa.30 Cieľom takéhoto počítania bola snaha ukázať, že svetlo je víťazom nad tmou a deň nad nocou. Takéto počítanie však nebolo používané od začiatku, nebolo požívané ani pri prinášaní obiet, kde sa za deň považoval úsek začínajúci sa denným svetlom, ukončený nasledujúcou nocou.32 Od čias Mojžiša až do exilu sa delil deň na tri časti: ráno, poludnie a večer, čo môžeme vidieť v textoch Pentateuchu: „A nastal večer a ráno“ (Gn 1), „Benjamín je dravý vlk, čo ráno korisť zožiera a večer korisť delí“ (Gn 49, 27), „na jasné poludnie33 budeš tápať ako slepý vo tme“ (Dt 28, 29). Na bližšie rozdelenie času sa Židia inšpirovali zvykmi iných národov či kultúr. Rozdelenie noci na štyri vigílie prevzali neskôr Židia od Rimanov,34 rozdelenie dňa na 12 hodín Židia i Gréci prevzali od Babylončanov.
Kresťanské počiatky liturgie hodín
Vplyv židovskej modlitby v chráme, v synagóge i v rodinách má jednoznačný vplyv na formovanie kresťanskej modlitby, predsa však nemožno tento aspekt príliš preceňovať. Kresťanská modlitba sa predovšetkým zrodila z fascinácie, nadšenia a oslovenia osobou a činnosťou Ježiša Krista.35 Prvotné spoločenstvo kresťanov nemalo žiadnu vlastnú štruktúru modlitby, žiaden súbor vlastných textov, ktoré by boli špecifickým vyjadrením kázania a učenia Krista, no toto prázdno vyplnili tým, že jeho slová a príklad prehlbovali v kontexte židovskej tradície, v ktorej aj sám Ježiš prehlboval svoj vzťah s Otcom prostredníctvom modlitby.36
Ježiš a prví kresťania dodržujú židovskú prax modlitby v určitých okamihoch dňa.37 No Ježišova modlitba sa uskutočňovala aj ďaleko za hranicami židovských zvykov, Ježiš totiž trávil často celé noci v modlitbe s Otcom (porov. Mt 14, 23), modlil sa pred výberom apoštolov (porov. Lk 6, 12), pred svojím utrpením (porov. Mt 26, 36 – 46; Mk 14, 32 – 42; Lk 22, 39 – 46), pred vzkriesením Lazára (porov. Jn 11, 41 – 42) a pod.38 Kresťania pokračovali a zdokonaľovali ráz a spôsob židovskej modlitby a vtláčali jej čisto kresťanský rozmer v duchu Kristových slov: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17).39
Evanjeliá si uvedomujú tento židovský aspekt kresťanskej modlitby.40 Lukáš, ktorý je veľkým učiteľom modlitby, začína svoje evanjelium v chráme opisom bohoslužby, pri ktorej sa Zachariášovi zjavuje anjel s posolstvom o narodení Jána Krstiteľa (porov. Lk 1,8 – 23) a končí ho znova v chráme, keď píše, že po Ježišovom nanebovstúpení jeho učeníci ďalej navštevovali chrám, aby sa modlili (porov. Lk 24, 52 – 53).41
Neskôr sú svedectvá o častej modlitbe kresťanov v chráme čoraz zriedkavejšie a všeobecnejšie, až kým úplne nezmiznú.
Ježiš žiadal od svojich nasledovníkov ustavičnú modlitbu: „Treba sa stále modliť a neochabovať“ (Lk 18, 1), „bdejte celý čas a modlite sa“ (Lk 21, 36) a tento príkaz zohral dôležitú úlohu pri vytváraní časov a rytmov ranokresťanskej modlitby42 a prvé kresťanské komunity sa skutočne podujali tento ideál realizovať. Svätý Lukáš zaznamenáva: „Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a s úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu“ (Sk 2, 46 – 47). Rovnako apoštoli zachovávali pri modlitbe chrámové časy modlitieb: o deviatej hodine ráno boli učeníci zhromaždení za zatvorenými dverami, keď na nich zostúpil Duch Svätý (pororv. Sk 2, 15), Peter sa v Joppe modlí okolo poludnia (porov. Sk 10, 9), Peter a Ján vystupujú o tretej hodine na popoludňajšiu modlitbu do chrámu (porov. Sk 3, 1). Neskôr sú svedectvá o častej modlitbe kresťanov v chráme čoraz zriedkavejšie a všeobecnejšie, až kým úplne nezmiznú.43 Podľa svedectva cirkevných otcov a podľa mienky väčšiny katolíckych i evanjelických exegétov možno v druhej kapitole Prvého listu Timotejovi (1 Tim 2, 1 – 15) vidieť prvé klasické svedectvo o tom, že apoštoli (a zvlášť svätý Pavol) dali veriacim predpisy a pokyny na slávenie liturgickej modlitby.44
Téma nepretržitosti modlitby je v listoch apoštola Pavla taká častá, až sa stáva pre neho charakteristickou:45 „Veď Boh (…) je mi svedkom, ako si na vás ustavične spomínam vo všetkých svojich modlitbách“ (Rim 1, 9 – 10), „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí“ (Rim 12, 12), „Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu za vás“ (1 Kor 1, 4), „Neprestávam za vás vzdávať vďaky, keď si na vás spomínam vo svojich modlitbách“ (Ef 1, 16) a na mnohých iných miestach v svojich listoch.46 Tieto termíny chcú iba vyjadriť stálosť, teda nie natoľko opakovanie úkonov, ako skôr vytrvalosť v modlitbe.47
Prví kresťania nezavrhli texty Starého zákona, pretože šlo o texty, ktoré mali stálu hodnotu a význam pre plné pochopenie Kristovho tajomstva, ktoré je vrcholom dejín spásy.
Z hľadiska liturgickej periodizácie nazývame toto obdobie obdobím improvizácie. Predsednícke modlitby kresťanského zhromaždenia bez stabilných textov boli vždy improvizované, modlitba sa vyjadrovala s veľkou tvorivou slobodou, ovplyvnená silou Ducha v kontraste s legalizmom pohanského Ríma, podľa ktorého modlitba mala byť vyjadrená nielen slávnostnými slovami, ale tiež presnosťou a jasnosťou formúl.48 Pomaly sa začali vytvárať kristologické hymny, v ktorých sa ospevovalo tajomstvo Krista.49 Prví kresťania nezavrhli texty Starého zákona, pretože šlo o texty, ktoré mali stálu hodnotu a význam pre plné pochopenie Kristovho tajomstva, ktoré je vrcholom dejín spásy.50 Nóvum liturgie kresťanov spočíva vo viere, že nebeský Otec spasil ľudí skrze Ježiša Krista a obdaroval ich novým životom.51 Tak sa textom Starej zmluvy dáva kristologický význam a prví kresťania začínajú v tomto duchu používať texty i modlitby v novozákonnej liturgii, ktorá sa postupne začína formovať.
Liturgia nepopiera všetky ostatné druhy modlitieb, ktoré v svojej zbožnosti ľudia praktizujú, avšak všetky ich mnohonásobne prevyšuje (porov. SC, čl. 13). Je teda výzvou a pozvaním pripojiť sa k hlasu Cirkvi formou, ktorá jej už po stáročia dodáva vzpruhu a zjednocuje veriacich v spoločnom speve chvály.
Text vychádza v spolupráci s Tomistickým inštitútom Slovensko.
- Všeobecné smernice o liturgii hodín, č. 10. ↩︎
- Porov. NADOLSKI, Bohuslav. Leksykon liturgii. Poznań: Pallottinum, 2006, s. 757. ↩︎
- V obrade diakonskej vysviacky sa svätiteľ pýta svätencov: „Chcete (…) svedomite konať liturgiu hodín za Cirkev i za celý svet?“ (Porov. Rímsky pontifikál. Trnava: SSV, 1981). ↩︎
- STINISSEN, Wilfrid. Cachés dans l‘ Amour. Éditions du Carmel, 2011, s. 41. ↩︎
- Porov. NADOLSKI, Bohuslav. Leksykon liturgii, s. 757. ↩︎
- Porov. NADOLSKI, Bohuslav. Liturgika II.: Liturgia i czas. Poznań: Pallottinum, 1991, s. 179. ↩︎
- STINISSEN, Wilfrid. Cachés dans l‘ Amour, s. 43. ↩︎
- Porov. NADOLSKI, Bohuslav. Liturgika II.: Liturgia i czas, s. 179. ↩︎
- Porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi 28. ↩︎
- Porov. AUGÉ, Matias. Liturgia: dejiny, slávenie, teológia, spiritualita. Praha: Paulínky, 2011, s. 210. ↩︎
- Asi 2 000 rokov pred n. l. ↩︎
- Svedčia o tom Egypské knihy mŕtvych, ktoré sú zbierkami rituálnych modlitieb pre pohreb, mumifikáciu a pre posmrtné putovanie duše (porov. KOZÁK, J. Egyptská kniha mŕtvych I. – III.). ↩︎
- Posvätná kniha zoroastrizmu, obsahujúca texty modlitieb, Zaratuštrovu náuku, právne texty, mýty, ako aj kultové texty. Najstaršie časti pochádzajú už z 10. stor. pred n. l., kodifikovaná podoba textu pochádza z 3. – 7. stor. (porov. https://sk.wikipedia.org/wiki/Avesta). ↩︎
- Porov. NOWOWIEJSKI, Antoni Julian. Wykład Liturgii Kościoła Katolickiego IV.: Officium brewiarzowe. Plock, 1916, s. 9. ↩︎
- Porov. AUGÉ, Matias. Liturgia: dejiny, slávenie, teológia, spiritualita, s. 210. ↩︎
- Porov. SACKS, Jonathan. O svobodě a náboženství. Praha: Nakladatelství P3K, 2008, s. 48. ↩︎
- Porov. ibid., s. 50. ↩︎
- Porov. NOWOWIEJSKI, Antoni Julian. Wykład Liturgii Kościoła Katolickiego IV., s. 9. ↩︎
- Porov. BERGER, Rupert. Liturgický slovník. Praha: Vyšehrad, 2008, s. 286. ↩︎
- Porov. ibid., s. 286. ↩︎
- Porov. KUNZLER, Michael. Liturgia Kościoła. Poznań: Pallottinum, 1999, s. 519. ↩︎
- Porov. BERGER, Rupert. Liturgický slovník, s. 286 – 287. ↩︎
- Porov. NADOLSKI, Bohuslav. Leksykon liturgii, s. 758. ↩︎
- Porov. ibid., s. 758. ↩︎
- Porov. NOWOWIEJSKI, Antoni Julian. Wykład Liturgii Kościoła Katolickiego IV., s. 9. ↩︎
- Porov. MALINA, Bedřich. Dějiny římskeho breviáře. Praha: Vyšehrad, 1939, s. 23. ↩︎
- Porov. KUNZLER, Michael. Liturgia Kościoła, s. 533. ↩︎
- Porov. ibid., s. 533 – 534. ↩︎
- TAFT, Robert. The Liturgy of the hours in East and West. Collegeville: The Liturgical Press, 1993, s. 16 – 17. ↩︎
- Porov. MALINA, Bedřich. Dějiny římskeho breviáře, s. 18. ↩︎
- Porov. MALINA, Bedřich. Dějiny římskeho breviáře, s. 18. ↩︎
- Porov. ŠTRBA, Blažej. Nemá deň dvanásť hodín? Pozadie židovského a ranokresťanského delenia času. In Liturgia, 2014, roč. 24, č. 3, s. 193 – 211. ↩︎
- Slovenský katolícky preklad Svätého Písma (SSV 2007) uvádza namiesto slova poludnie slovné spojenie za jasného dňa. Originálny hebrejský text používa בַּצָּהֳרַיִם, čo doslovne znamená na poludnie. Vernosť originálu zachováva slovenský ekumenický preklad Písma (Slovenská biblická spoločnosť 2008). ↩︎
- Vojenské hliadky v Rímskej ríši mali presne stanovený poriadok a čas stráže. Delili sa na hliadky excubiae (počas dňa) a vigiliae (hliadky nočné). Nočné hliadky sa delili na štyri časti po troch hodinách. Čas merali prostredníctvom vodných hodín. Porov. MALINA, Bedřich. Dějiny římskeho breviáře, s. 20. ↩︎
- Porov. ibid., s. 759. ↩︎
- Porov. AUGÉ, Matias. Liturgia: dejiny, slávenie, teológia, spiritualita, s. 211. ↩︎
- Porov. ibid., s. 212. ↩︎
- Porov. NADOLSKI, Bohuslav. Leksykon liturgii, s. 759. ↩︎
- Porov. MALINA, Bedřich. Dějiny římskeho breviáře, s. 25. ↩︎
- Porov. AUGÉ, Matias. Liturgia: dejiny, slávenie, teológia, spiritualita, s. 211. ↩︎
- Porov. ibid., s. 211. ↩︎
- Porov. ibid., s. 212. ↩︎
- Porov. ibid., s. 211. ↩︎
- Porov. MALINA, Bedřich. Dějiny římskeho breviáře, s. 25. ↩︎
- Porov. AUGÉ, Matias. Liturgia: dejiny, slávenie, teológia, spiritualita, s. 211. ↩︎
- Porov. Ef 5, 20; 6, 18; Flp 1, 3nn; Kol 4, 2; 1 Sol 1, 2nn.; 2, 13; 2 Tim 1, 3; Fil 1, 4. ↩︎
- Porov. AUGÉ, Matias. Liturgia: dejiny, slávenie, teológia, spiritualita, s. 212. ↩︎
- Porov. ibid., s. 212. ↩︎
- Porov. Jn 1, 1 – 17; Ef 1, 3 – 14; 2, 14 – 16; Flp 2, 6 – 11; Kol 1, 12 – 20; 1 Tim 3, 16; Hebr 1, 1 – 4; 1 Pt 3, 18 – 20. ↩︎
- Porov. AUGÉ, Matias. Liturgia: dejiny, slávenie, teológia, spiritualita, s. 212 – 213. ↩︎
- Porov. NADOLSKI, Bohuslav. Leksykon liturgii, s. 759. ↩︎