V niektorých úsekoch dejín sa stretávame so stotožnením jedného človeka s jeho národom. Poznáme prísľub Hospodina praotcovi Židov Abrahámovi: „…zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo…“ (Gn 22, 15 – 18). Ľudovít XIV. veril, že stelesňuje celé Francúzsko a pripisuje sa mu výrok: „Štát som ja“. Takto by sme mohli pokračovať. Pokúsim sa popísať tri príbehy z novodobých slovenských dejín, v ktorých vždy za iných okolností a odlišným spôsobom došlo k stelesneniu jednej konkrétnej osoby so slovenským národom. Takýmito osobami podľa mňa boli Jozef Tiso, Gustáv Husák a Silvester Krčméry. Pri hľadaní cesty, na ktorej nakoniec reprezentovali „celý“ národ, som nerobil vlastný výskum, ale nachádzal som ju v známych dokumentoch, ktoré sprevádzam svojimi komentármi.

1. Jozef Tiso

Prvý je príbeh prezidenta Jozefa Tisa. Narodil sa 13. októbra 1887 v Bytči. V roku 1910 sa ako 23-ročný stal členom Katolíckej ľudovej strany (Néppárt). V decembri 1918 sa v Žiline zúčastnil na zakladajúcom zhromaždení Slovenskej ľudovej strany, na ktorom sa jej predsedom stal Andrej Hlinka. V roku 1925 sa strana premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. V roku 1930 sa Tiso stal podpredsedom HSĽS. V rokoch 1925 – 1939 bol poslancom za HSĽS v Národnom zhromaždení a predsedom poslaneckého klubu. V rokoch 1927 – 1929 pôsobil ako minister zdravotníctva a telovýchovy.

Za svojho života bol nespochybniteľným vodcom HSĽS a  symbolom autonomistického hnutia Slovákov Andrej Hlinka. Po jeho smrti v  auguste 1938 sa týmto vodcom postupne stáva Jozef Tiso. Dňa 7. októbra 1938 ho predseda československej vlády Jan Syrový vymenoval za predsedu vlády autonómnej Slovenskej krajiny, ktorým bol do 9. marca 1939. Keď 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát, Jozef Tiso sa stal predsedom slovenskej vlády. O niekoľko mesiacov neskôr, 1. októbra 1939, sa stal predsedom HSĽS a 26. októbra 1939 bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky.

Jozef Tiso bol katolícky kňaz. Počas celého obdobia Slovenskej republiky zostal farárom v Bánovciach nad Bebravou a svoje kňazské povinnosti si riadne plnil. Jeho kňazstvo mu vytváralo aj politickú podporu, katolícki kňazi predstavovali šestinu členov Snemu Slovenskej republiky i Štátnej rady a tvorili podstatnú časť funkcionárskeho kádra HSĽS.

Na vrchole politickej moci i v hodine smrti Tiso reprezentuje Slovensko a stáva sa jeho symbolom. Vyjadriť podstatu politického príbehu prezidenta Jozefa Tisa na krátkom úseku nie je jednoduché. Na pozadí medzinárodnej scény sa pokúšam ukázať zlomové body jeho domácej politiky a stratégie. Píšem tiež o dozvukoch jeho popravy, o  osudoch aktérov jeho politického procesu a  končím pokusom o zhrnutie obdobia Slovenskej republiky 1939 – 1945.

Medzinárodné pozadie Slovenskej republiky

Dňa 14. 3. 1939, po návrate z Berlína a rokovaní s Hitlerom, predniesol Jozef Tiso v Slovenskom sneme návrh na vyhlásenie samostatného Slovenského štátu. Nad Slovenskom visela reálna hrozba rozdelenia územia medzi Maďarsko, Poľsko a zrejme aj Protektorát Čiech a Moravy. Vidina boľševického, ateistického Sovietskeho zväzu bola druhou hrozbou, ktorá visela nad kresťanským Slovenskom. Jozef Tiso i predstavitelia Slovenska sa v tejto dramatickej chvíli rozhodli prijať ochranu a  spojenectvo s  Nemeckom. Hneď v marci 1939 bola prijatá Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom. Následne, 1. septembra 1939, prekročila Slovenská armáda v počte 13-tisíc vojakov hranice Poľska a zabrala územia na hornom Spiši a  Orave, ktoré pripadli Poľsku podpísaním dohody Česko-Slovenska s Poľskom v roku 1920 a Mníchovskej dohody v roku 1938 a 22. júna 1941 vstúpila Slovenská republika do vojny so Sovietskym zväzom. Najprv prekročila hranice ZSSR dvojtisícová Rýchla skupina a za ňou postupoval armádny zbor s  50-tisíc mužmi. Podpísaním zmluvy s  Nemeckom sa Slovensko dostalo do sféry vplyvu Ríše, aj pokiaľ išlo o  riešenie židovskej otázky na Slovensku. V  júli 1940 vznikla v Londýne česko-slovenská exilová vláda. Medzinárodné uznanie tejto vlády a  kontinuitu Československa s  nulitou Mníchovskej dohody uznali v roku 1941 Sovietsky zväz a predbežne Spojené štáty a v roku 1942 Veľká Británia a Francúzsky národný výbor Charlesa de Gaulla. Od tejto chvíle jediným politickým garantom slovenskej štátnosti zostalo Nemecko. Z toho možno odvodiť aj postoj prezidenta Tisa a slovenských predstaviteľov voči Povstaniu v auguste 1944.

Slovenská politická scéna

Na pozadí tejto medzinárodnej situácie stál Jozef Tiso počas Slovenskej republiky na čele domácej politickej scény. Pri jej popise si pomáham citátmi z knihy Ivana Kamenca: Tragédia politika, kňaza a človeka,¹ ale dopĺňam ich aj citátmi z iných prameňov. Tisovu východiskovú politickú i ľudskú pozíciu Kamenec charakterizuje takto:

1. KAMENEC, Ivan. Tragédia politika, kňaza a človeka. Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947. Premedia,
   2013 [↩]