Ak sa chceme zaoberať vlastným príbehom slovenských dejín či potrebou slovenského naratívu, nevyhnutne si musíme stanoviť hlavné východisko, t. j. či vychádzame z princípu pravdy, ktorá je základným predpokladom vytvorenia skutočne pravdivého historického naratívu, a nie iba akéhosi náhodného, meniaceho sa podľa aktuálnej spoločenskej objednávky.
Historik hľadajúci pravdu vychádza zo základného etického zákona, ktorý formulovali už rímski historici: „Neodvážiť sa povedať lož a nebáť sa povedať pravdu,“ alebo vyjadrené známejším výrokom sine ira et studio, t. j. bez hnevu a zaujatosti, v zmysle čo najväčšej pravdivosti a objektívnosti.
V čase, keď sa v Európe začala budovať historická veda ako vedná disciplína, Slováci ako historický národ nemali vlastný štát či autonómiu, ktoré by vytvorili základný rámec pre slobodné hľadanie vlastnej historickej pravdy. Nevyhnutne sa preto stali nástrojom manipulácie historického povedomia ponajprv v záujme štátnej doktríny Uhorska, podľa ktorej Slováci neboli autochtónnym historickým národom, a teda nemohli mať ani vlastnú históriu.1 Neskôr, v období prvej Československej republiky, ako samobytný národ v dôsledku uplatňovania ideológie etnického čechoslovakizmu a aj podľa znenia Ústavy z 29. februára 1920 právne neexistovali vôbec. Prvý najvyšší ústavný predstaviteľ medzivojnového československého štátu, prezident Tomáš G. Masaryk, v rozhovore pre Le Petit Parisien (14. 9. 1921) vyhlásil, že slovenský národ je „výmysel maďarskej propagandy“.2 V zmysle koncepcie čechoslovakizmu boli prirodzene inštrumentalizované aj slovenské dejiny — len ako súčasť „dejín československých“ — vnášaním nových, prevažne českých obsahov: heroizácia husitizmu — jedna z najväčších falzifikácií slovenských dejín, konštrukcia o Veľkej Morave ako prvom spoločnom štáte Slovákov a Čechov, protikatolícke obsahy, mesiánske pokrokárstvo cudzie slovenskej mentalite atď.
Pre vytvorenie pravdivého slovenského príbehu je nevyhnutné zaoberať sa periodicitou dejín, t. j. uvedomiť si, ktoré roky sú v súčasných slovenských dejinách skutočne prelomovými. Skutočným medzníkom nie je preto február 1948, čo zodpovedá skôr českému videniu, ale predovšetkým rok 1945, keď sa v dôsledku rozhodnutia veľmocí obnovilo Československo ako súčasť sovietskej sféry mocenského vplyvu a Slováci stratili štátnu samostatnosť. Hĺbková charakteristika roku 1945 a vývoja, ktorý bezprostredne nasledoval, sú kľúčové pre pochopenie súčasných slovenských dejín. Vlastný slovenský naratív sa preto musí odvíjať od tohto roku.
Aké sú základné charakteristické črty prelomového roku 1945?
Na dočítanie tohoto článku potrebujete mať aktIvovanÝ JEDEN z TYPOV PREDPLATNÉHO Digital, Premium alebo štedré predplatné.
Časopis Verbum tvoríme pre ľudí, ktorí majú záujem o kvalitné čítanie a diskusiu. Chceme totiž budovať komunitu čitateľov, ktorí budú spolu s nami tvorcami kultúry a kultúrnosti. Vyberte si, prosím, typ predplatného. Získate tak prístup k zamknutým textom a dozviete sa o našich novinkách ako prví.
- HRABOVEC, Emília. Niekoľko myšlienok na margo zápasu o historické povedomie slovenského národa. In RYDLO, Jozef M. zost. Scripsi vobis [II]. Výber z celoživotného diela slovenského historika Milana S. Ďuricu. Bratislava : Post Scriptum, 2017, s. 12. K historiografii všeobecne pozri tiež MARSINA, Richard. Der Wandel der Wissenschaftspolitik am Beispiel der slowakischen Historiographie vor und nach der Wende. In BLEHOVA, Beata — BACHMEIER Peter, eds. Die Bildungs-, Wissenschafts- und Kulturpolitik in der Slowakei 1945 — 2004. Frankfurt am Main : Peter Lang, 2004, s. 109 — 122; RYDLO, Jozef M. : Milan Stanislav Ďurica. Muž, ktorý vrátil Slovákom ich národné dejiny. Bratislava : Lúč (Ústav dejín kresťanstva), 2019 [↩]
- HRABOVEC, Emília. Niekoľko myšlienok na margo zápasu o historické povedomie slovenského národa. In RYDLO, Jozef M. zost. Scripsi vobis [II]. Výber z celoživotného diela slovenského historika Milana S. Ďuricu. Bratislava : Post Scriptum, 2017, s. 14 — 15. [↩]
