Táto esej je úvahou o vzťahu medzi identitou krajín strednej a východnej Európy a tradíciou katolíckeho sociálneho myslenia z historickej perspektívy. Identita je skúmaná prostredníctvom konceptu axiologickej pamäti, ktorý vypracoval poľský filozof Dariusz Karłowicz. Esej sa zaoberá najmä krajinami Vyšehradskej štvorky. Argumentácia, ktorá sa tu predkladá, však bude v rôznej miere relevantná aj pre ostatné krajiny strednej a východnej Európy. Katolícke sociálne myslenie je poňaté zoširoka. Okrem vyhlásenia pápežského sociálneho magistéria v tradícii Rerum Novarum uvažujem aj o rôznych katolíckych mysliteľoch, ktorí sa podieľajú na širšom diskurze venovanom rozvoju a uplatňovaniu tejto tradície.

Argumentácia tejto eseje sa opiera o tri hlavné tvrdenia. Po prvé, tvrdím, že identita národov Vyšehradskej štvorky v období po roku 1989 je z veľkej časti založená na niečom, čo nazývam „mýtus dvoch totalít“. Obsah zakladajúceho mýtu vyšehradských krajín po roku 1989 — skúmaný prostredníctvom kategórie „axiologickej pamäti“ — je determinovaný predovšetkým odmietnutím dvoch totalít — nacizmu a komunizmu. Po druhé, tvrdím, že tento mýtus je v súčasnosti v kríze. Táto kríza je v podstate dôsledkom civilizačnej transformácie, ktorou Západ prešiel za posledných päťdesiat rokov. S odvolaním sa na mysliteľov, ako sú Brad Gregory, Zygmunt Bauman a najmä Thomas Joseph White (zvlášť jeho esej Katolicizmus v dobe nespokojnosti), vysvetľujem, že Západ už nie je miestom konfrontácie medzi podstatnými kolektívnymi víziami spoločenskej jednoty, akými boli nacizmus, komunizmus alebo kresťanská demokracia. Namiesto toho ho charakterizuje skepsa voči samotnej možnosti existencie fundamentálnych pojmov dobra a zla. Spoliehanie sa na antitotalitné axiológie je teda dnes odsúdené na neúspech a nové podmienky si vyžadujú rekalibráciu katolíckeho myslenia vrátane toho sociálneho. Po tretie, tvrdím, že zakladateľský mýtus vyšehradských národov si preto vyžaduje aktualizáciu, a rozoberám spôsoby, akými katolícke sociálne myslenie ponúka inšpiráciu pre takúto aktualizáciu. Tvrdím, že napriek tlaku postmoderného skepticizmu je axiologická pamäť stále uchopiteľná a dôležitá. Predstavujem tri oblasti, v ktorých katolíci strednej a východnej Európy, vedení sociálnym magistériom niekoľkých posledných pápežov, môžu aktualizovanému obsahu axiologickej pamäti svojich národov — cez podporu skutočného pluralizmu a náboženskej slobody, cez rozvoj katolíckej tranzitológie a cez prijatie roztrieštenosti postmoderného človeka — dodať ten správny výraz.

Mýtus dvoch totalít

Výraznou, takmer až určujúcou charakteristikou strednej a východnej Európy je jej nedávna historická skúsenosť: práve tento región bol dejiskom najobludnejšieho vyčíňania nacizmu a komunizmu. Ak sa niečo dá považovať za nespornú ortodoxiu západnej civilizácie, tak je to určite skutočnosť, že Západ sa dnes pýši úspešným prekonaním ideológie nacizmu a komunizmu v dvoch konfliktoch, ktoré ho zamestnávali polovicu 20. storočia — druhá svetová vojna a studená vojna. V tejto perspektíve je to, čo nazývame strednou a východnou Európou, v skutočnosti oblasťou, kde sa odohrávali najväčšie boje oboch týchto konfliktov. Táto oblasť je vnímaná ako neodmysliteľná súčasť Západu, preto sa jej osud v druhej polovici 20. storočia zdá Západu taký bolestný. Možno aj preto osud strednej a východnej Európy priťahoval a stále priťahuje západných vedcov, intelektuálov a historikov naprieč celým spektrom. Osobnosti ako Robert Seton-Watson, Tony Judt, Roger Scruton, John Finnis, Jacques Rupnik a Timothy Garton Ash zvykli občas do tejto oblasti prísť, učili tu, kázali o nej alebo v nej. Najvyšším prejavom cnosti v kruhoch západných elít, ktoré sa tak horlivo obávajú o osud liberálnej demokracie v strednej Európe, sa zdá byť čítanie Milana Kunderu, citovanie Václava Havla a priatelenie sa s Adamom Michnikom. Na vážnejšiu nôtu: predsa len treba priznať, že Václav Havel je údajne stále jediným Neameričanom, ktorý má svoju bustu umiestnenú v americkom Kongrese. Ak mám spomenúť aspoň jeden významný nedávny príspevok v tejto tradícii záujmu Západu o strednú a východnú Európu, musím sa uchýliť k Timothymu Snyderovi a k jeho knihe Krvavé územie. ¹ Snyder vyslovil kľúčový a dnes už dobre známy argument, že zlo páchané Hitlerovým a Stalinovým režimom možno najlepšie pochopiť práve pri globálnom pohľade na oblasť rozprestretú medzi Dunajom a Dneprom. Snyder skúma obludné praktiky oboch režimov v tejto oblasti od začiatku 30. rokov do konca 50. rokov 20. storočia. Celkové straty na životoch Poliakov, Ukrajincov, Židov a ďalších národov, etník a menšín strednej a východnej Európy počíta na 14 miliónov.

1. SNYDER, Timothy. Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom. Bratislava : Premedia, 2013. [↩]