Divadlo môže veľmi aktuálne a rýchlo reflektovať dobu, v ktorej vzniká. Rovnako tak divadelní tvorcovia reflektujú fenomény danej doby a kriticky sa o nej vyjadrujú. Samozrejme, týka sa to aj ľudí, ktorí v tom čase žijú. Práve ich charakter, vzťahy, konflikty, ktoré zažívajú, problémy, ktoré riešia, sa stávajú stredobodom diania v divadelných hrách. Nie inak je to aj v prípade mužov a otcov, ktorých obraz autori vytvárajú.
Text sa venuje reflexii postáv mužov a otcov na rôznych príkladoch slovenskej drámy. Pokúsim sa zostaviť podobu mužských postáv na základe morálnych hodnôt či zlyhaní, tak ako k nim pristupujú divadelní tvorcovia, berúc do úvahy ich premeny v dramatickom texte.
V dejinách slovenskej drámy by sme vzhľadom na patriarchálny kontext mali nachádzať dostatok mužských úloh, v ktorých ich hereckí predstavitelia môžu riešiť kardinálne problémy svojich rodín a spoločnosti. V drámach biblického sveta sú zachytené heroické činy a dejinné udalosti, ktorých protagonisti neraz dokázali prekročiť tieň svojich predkov, dokázali niečo výnimočné, až fenomenálne. Pred očami máme Jakuba, Jozefa, Mojžiša, Jozueho či Dávida a ich hrdinské činy. Alebo, naopak, Kaina či novozákonného Judáša, ktorí sa dokázali vo svojich činoch odtiahnuť od Božích prikázaní, zhrešiť či sklamať skutkami. Hrdinské, menej hrdinské, až hriešne činy dramatici a neskôr aj dramatičky reflektovali vo svojich hrách v antike, alžbetínskom období, romantizme či postmoderne.
Muž mýtus
Jedna z najrozšírenejších podôb muža, z ktorej sa stal archetyp hrdinu, je zobrazenie Jánošíka. Jánošíkovský mýtus získal svoj odraz i podobu vo výtvarnom umení, v literatúre, ale aj v divadle. Okrem toho, že sa o jeho pôvode rozhorel národnostný spor, v ktorom si nároky na neho okrem Slovákov robili aj Poliaci či Česi, včleňovali sa do jeho obrazu životy aj iných zbojníkov. Postupne v procese mytologizácie sa z neho stával prototyp národného hrdinu. Vo svojom dramatickom debute, v historickej veršovanej dráme Jánošík,1 ho spisovateľka a dramatička Mária Rázusová Martáková vykreslila ako bojovníka nielen za národnú a sociálnu spravodlivosť, ale aj ako kritika dobovej cirkevnej hierarchie. Pri písaní vychádzala z archetypov postáv európskej dramatiky ako Cyrano či Hernani. Značná časť dobovej kritiky po slovenskej premiére hry v roku 1941 v Slovenskom národnom divadle inscenáciu neprijala pre jej skrytý politický podtext. Svojho druhého uvedenia (okrem povojnového rozhlasového spracovania) sa hra dočkala až v roku 2017 v invenčnom režijnom podaní Rastislava Balleka. V oboch prípadoch mali inscenácie len niekoľko repríz.
Jánošíkovský mýtus získal na popularite inscenáciou spevohry poľských autorov Ernesta Brylla a Katarzyny Gärtnerovej Na skle maľované. Autori aj vzhľadom na muzikálovú podobu textu vykreslili Jánošíka ako dobrosrdečného zbojníka s heroickými vlastnosťami, ale bez patetizmu. Režisér K. L. Zachar prostredníctvom choreografie, prirodzeného herectva a v tom období invenčných choreografií vytvoril scénické dielo, ktoré sa stalo legendou. Jánošík v podaní Michala Dočolomanského mal v sebe neuveriteľnú svižnosť. Herecky sa pohyboval na škále od hravej chlapčenskosti až po charizmatického bojovníka proti zlu.
Komediálna hra Jááánošííík Stanislava Štepku uvádzaná Radošinským naivným divadlom,2 naopak, prehodnotila legendu Jánošíka. Autor ho včlenil do svojrázneho prostredia plného humoru, radošinského nárečia a absurdných situácií. Legendárna replika otca pri synovom narodení „Ja som otýc, kdo je vác?“ je príkladom ironickej relativizácie našich predstáv o hrdinstve, zbojníckych legendách a hra sa stala podprahovou kritikou reálií socialistického zriadenia.
Mocní muži v bezmocnej krajine alebo otcovia národa
Muž ako atribút moci, neprehliadnuteľný panovník alebo kontroverzná osobnosť. To sú charakteristiky, s ktorými sa môžeme stretnúť v antických tragédiách či realistických románoch. Slovenských scénických diel, ktoré poukazujú na heroizmus muža vladára, nie je veľa. Azda najznámejšia je opera Svätopluk skladateľa Eugena Suchoňa či menej známy Svätopluk dramatika Ivana Stodolu. Na druhej strane relativizácií a kritického prehodnotenia života a rozhodnutí mužov, ktorí vládli v ďalekej minulosti či v nedávnom období, sa objavilo hneď niekoľko. Režisér Rastislav Ballek vo svojich inscenáciách skúma rozpor medzi legendou, mýtom a realitou. Dáva ich do súvislosti a nachádza v nich symboly, ktoré dokáže odkomunikovať súčasnému divákovi.
Hra Mojmír II. alebo Súmrak ríše3 dramatika Viliama Klimáčka na základe života veľkomoravského kniežaťa ukazuje dilemy aj dnešného muža, ktorý sa po blúdení po svete a otcovej smrti vracia do vlasti. Je to ako návrat do minulosti, ktorej už niet, a hoci je hrdina len pasívnym pozorovateľom či užívateľom, čaká sa od neho rozhodnutie či aktivita. Hra Tiso je zase vnútorným monológom, osobnou spoveďou kňaza, ktorý sa stal prezidentom v zložitej dobe. V interpretácii Mariána Labudu (neskôr túto úlohu prebral jeho syn Marián Labudal ml.) sa divák stáva svedkom stretu muža kňaza a muža vodcu či politika. Protagonista diela reinterpretuje svoje verejné kázne s dobou na konci svojho života a sám seba kladie do polohy človeka s jasným názorom, ktorý ani napriek historickým udalostiam nič neľutuje. Proti tomuto jeho presvedčeniu sa v inscenácii objavujú úryvky z jeho verejných vystúpení či iné dobové citácie, ktoré mu nastavujú kritické zrkadlo.
Tento obsah je prístupný len registrovaným používateľom s aktívnym členstvom.
Časopis Verbum tvoríme pre ľudí, ktorí majú záujem o kvalitné čítanie a diskusiu. Chceme totiž budovať komunitu čitateľov, ktorí budú spolu s nami tvorcami kultúry a kultúrnosti. Vyberte si, prosím, spôsob registrácie, získate tak prístup k zamknutým textom a dozviete sa o našich novinkách ako prví.

