Čo je podstatným znakom slovenskej identity, ktorý treba poznať, uchovať a rozvíjať?  Náboženstvo? Vzťah k národu? Alebo vzťah k miestu, slovenské hory, na ktoré sú Slováci takí hrdí? Alebo situovanie Slovenska ako mostu medzi Východom a Západom?  Na každom z uvedených návrhov nájdeme črtu, ktorá sa zapísala do identity Slovenska. Ale zdá sa mi, že ani jeden z nich nevystihuje Slovensko tak charakteristicky ako mariánska úcta. Práve v úcte k Sedembolestnej ako odpovede na tragickosť slovenského osudu sa nachádza referenčný bod slovenských dejín.  

Rozmer tragédie, ktorý dozaista nie je vlastný iba Slovensku, sa v našich dejinách neustále opakuje, a preto neprekvapí, že je zapísaný aj do psychológie slovenského človeka. My, Slováci, často trpíme pocitom istej menejcennosti a bezvýznamnosti v porovnaní s druhými národmi. Zároveň máme pocit, že tí druhí sú zodpovední za naše nešťastie a utrpenie. To iné, väčšie národy sú ozajstným subjektom dejín, my sme skôr iba pasívnym prijímateľom ich hier, na ktoré doplácame. Východisková črta slovenskej tragickosti teda spočíva v priamom opaku tragickosti antického hrdinu, ktorý sa púšťa do boja, aj napriek tušeniu smrti, t. z. že naša tragickosť vychádza zväčša z pasívneho znášania utrpenia. Mýtus tisícročného útlaku Slovenska v Uhorsku, nájazdy Tatárov, turecké nebezpečenstvo, národný útlak  v devätnástom storočí, Mníchovská dohoda, komunistická totalita: to všetko boli tragédie, za ktoré Slováci nemohli, v ktorých sa iba ocitli a museli nejako prežiť. Kým iné, väčšie národy zanikli, my sme stále tu, a v tom je najväčší zázrak. Slovenská krčma a slovenská rodina nech sú symbolické vyjadrenia tejto pasívnej znášanlivosti krutého osudu a akoby určitej rezignácie. Krčma, v ktorej sa veľa nadáva na zlý osud, ale málo koná preto, aby sa veci zlepšili. A slovenská rodina, ktorá všetko znesie (aj tú krčmu) a všetko prežije. 

V dejinách slovenskej identity však nachádzame aj historické okamihy vzopätia. Či už je to nábožensko-kultúrna misia Byzantíncov, sv. Cyrila a Metoda v deviatom storočí, alebo bitka pri Viedni v sedemnástom storočí, alebo snahy katolíckych a evanjelických kňazov o kultúrne a politické obrodenie a emancipáciu v devätnástom storočí, alebo dosiahnutie politickej samostatnosti v dvadsiatom storočí, alebo odpor voči Nemecku v Slovenskom národnom povstaní v roku 1944. Avšak, každé vzopätie charakterizoval pomerne rýchly, tragický koniec. Po smrti sv. Metoda boli jeho žiaci z Veľkej Moravy vyhnaní, oslobodenie od tureckého jarma znamenal koniec Trnavskej univerzity. Snahy národovcov, na čele s Ľudovítom Štúrom, o kultúrno-politickú autonómiu Slovenska boli v revolučnom roku 1848 zmarené. Slovenský štát, ktorý vznikol v roku 1939, skončil o šesť rokov, spolu s kapituláciou nacistického Nemecka a s biľagom za odsun viac ako 70 000 Židov. Slovenské národné povstanie bolo po pár týždňoch porazené, a pohľad naň rozdeľuje spoločnosť dodnes. A nakoniec, aj vznik súčasného štátu, v roku 1993, bol spojený s politickou garnitúrou, ktorá  okrem vulgarizácie politického života nezmyla zo seba ani vážne podozrenie, že bola zapletená do únosu syna vtedajšieho slovenského prezidenta.