VERBUM

Kde je katolícka kaviareň alebo Štyri prekážky na ceste k budovaniu kultúry

„Sartra ste jednoducho museli čítať. Svoju filozofiu písal najmä v kaviarni, preto nie je až taká hlboká, ale zato je viac prenikavá, viac realistická.“ Benedikt XVI1

Pred pár mesiacmi som si na stránkach Denníka Štandard s radosťou prečítal text môjho cteného priateľa Šimona Sadovského.2 Zdôrazňoval v ňom, že popri všetkých starostiach o politiku a svetské veci si treba nájsť čas s priateľmi na debaty o živote, pravde a vôbec o všetkých dôležitých otázkach. Úplne s ním súhlasím. Takéto debaty sú aj pre mňa výživou, ktorá ma udržiava pri zdravom rozume a dáva mi kúsok radosti v tomto slzavom údolí. Chcel by som voľne nadviazať na jeho úvahu a poukázať na jeden dôležitý kultúrny fenomén, bez ktorého by takéto rozhovory nikdy neboli možné. Chcel by som poukázať na kaviareň

Bude to text vážny i s trochou licencie. Použijem kaviareň nielen ako miesto, ale aj ako koncept a metaforu. A prostredníctvom obrazu kaviarne poukážem na to, že stretávanie sa, spoločné trávenie času v duchu Pieperovského otia, má kľúčovú úlohu pri vytváraní živej kultúry. Inými slovami chcem povedať, že to, čo nám chýba, je pravidelné stretávanie sa pri činnostiach, ktoré by Roger Scruton – hoci v inom kontexte – nazval činnosťami „bez vážnych úmyslov“.3

Neostanem však len pri tom, pretože úvaha o kaviarni nám nastolí širšiu otázku, prečo sa kresťanom a konzervatívcom nedarí kultúru tvoriť a sú tak odkázaní len na reagovanie: prispôsobovanie sa či odmietanie kultúry, ktorá okolo nich vzniká.

Nedávno som mal pekný zážitok. Mal som konečne voľný večer a čítal som knihu v kaviarni. Pri vedľajšom stole sedel jeden dobrý slovenský umelec, celkom známa postava z kultúrnych kruhov. Všetci spolusediaci ho postupne opustili, a tak sa dal do reči s kaviarnikom. Rozvinula sa družná debata medzi nimi a ďalšími dvomi hosťami. Diskutovali o tom, prečo sa nevedie v kultúrnych kruhoch poctivá debata, prečo na Slovensku neexistuje dobrá kultúrna žurnalistika, čo sa stalo s literárnou kritikou, no najmä prečo sa už ľudia nestretávajú v kaviarňach a že im chýbajú časy, keď v kaviarni stretli ľudí z redakcií, z divadla, politiky. Zaspomínali si aj na to, keď sa v kaviarni z času na čas ukázal aj jeden obľúbený slovenský kňaz, neskôr biskup. Otázka, prečo sa ľudia dnes málo stretávajú v takomto duchu, zamestnáva aj mňa. Odložme teraz bokom dôvody plynúce z pandémie. 

Kto dnes chodí do kaviarne a prečo je to dôležité

Najprv zopár slov o kaviarni nie ako o koncepte, ale o kaviarni ako inštitúcii skutočnej a fyzickej. Čas v kaviarni je časom, počas ktorého sa budujú vzťahy,4 vedú sa dôležité debaty, vyjasňujú sa názory, kreslia sa hranice a vytyčujú deliace čiary. Vznikajú i zanikajú nápady a projekty. Robí sa politika, načrtávajú sa riešenia, urovnávajú sa spory. Píšu (alebo skôr písali) sa tam knihy, básne, poviedky. Vykonáva sa tam psychohygiena, dávajú sa manželské rady, ľudia sa delia s vnútorným svetom. Odporúčajú sa filmy, hudba a galérie. Utužujú sa priateľstvá. Stretávajú sa názoroví oponenti a sú prinútení vydržať spolu v jednej miestnosti. V lepšom prípade sa neignorujú, ale slušne sa pozdravia a pred kaviarnikom deklarujú vzájomnú úctu. Ten z moci, ktorá mu bola zverená, obradne obsluhuje obidvoch a dáva tým najavo, že predsa len na tomto svete existuje aspoň nejaká spravodlivosť a rovnosť. V kaviarni sme – odpusťte – ako v kostole. Všetci sme rovnako hriešni a všetci máme rovnakú šancu prijať milosti, kontemplovať, ľutovať i ďakovať.

Plodom tohto prostredia je kultúra alebo aspoň jej nezanedbateľná časť. V prvej polovici
20. storočia bola kaviareň čulým strediskom kultúrneho života a nejedno základné dielo slovenskej literatúry vzniklo na mieste, ktoré by sme dnes nazvali „bratislavská kaviareň“. Hoci slovenská dedina „je zdrojom, odkiaľ vyšli najzdravšie a najschopnejšie sily nášho národa,“5 a aj čo sa týka námetov a materiálu „Živý bič Mila Urbana i Hmly na úsvite, vieme, kde pramenia, vieme, kde sa rád vracia Smrek… I sám by som sa bol klamal, keby som svoje romány nebol vyniesol na dedinu,“6 kultúra predsa len vznikala v kaviarni. Krásne o tom píše historik Martin Vašš v knihe Zlatá bohéma.7

Mnohokrát sme už počuli, že svet umenia, médií, kníh, podcastov a instagramových profilov patrí liberálnej menšine. Títo naši bratia a sestry čerpajú z krásneho a výživného času, ktorý spolu trávia. Vymieňajú si myšlienky, nápady a skúsenosti, plánujú témy v novinách, grantové projekty, série diskusií, festivaly a nespočetné množstvo kultúrnych aktivít, ktorými formujú spoločnosť a rámcujú verejný diskurz. Robia to raz vážne a hlboko, inokedy plytko. No väčšinou úspešne. Dokonale napĺňajú obraz liberálnej spoločnosti, ktorá je ako hrniec, do ktorého sa dá nahádzať všetko možné a niečo z toho už vybuble. Navzájom sa tolerujú, komentujú, vedú nekonečné brainstormingy. Je to skrátka ich úspech. Kaviareň dnes patrí im a s ňou im patrí kultúra.

Do kaviarne teda dnes chodia tí, ktorých tak radi hanlivo označujeme liberáli. Naproti tomu konzervatívna, kresťanská či katolícka kaviareň jednoducho nejestvuje. Ani na farách, ani
v kultúrnych strediskách, ani v univerzitných pastoračných centrách, ani v seminároch. Prosto neexistuje žiadne prirodzené miesto, kde by mohla nejaká kresťanská, katolícka, konzervatívna kultúra vzniknúť. 

Preto moja nasledujúca otázka znie: Kde sme my? Kde je katolícka či kresťanská kaviareň? Kde sa odohrávajú naše diskusie? Kde sa spriadajú naše spiknutia, plánujú sa naše výpady, tvoria sa naše články, knihy a diskusie?

Z dôvodov, ktoré teraz rozoberiem, sa nazdávam, že nikde alebo aspoň málokde. Štyri dôvody našej neschopnosti prežívať spolu otium, prípadne koncept nedele, ktorý opíšem neskôr, nám zabraňujú vytvárať kultúrne podhubie a prenikať spoločnosťou. Nedá sa to však úplne programovo, pretože ak by niekto dnes vyhlásil, že od zajtra sa bude podávať káva na Kapitulskej ulici v Bratislave, na Dominikánskom námestí v Košiciach či na Silanovej fare vo Važci, naše životy by sme nedokázali hneď prispôsobiť, naše priority rýchlo zmeniť, naše vnútorné túžby okamžite presmerovať. Nie je to v nás, pretože nás to nikto nenaučil a kultúra nie je produktom praktického každodenného života. Nevzniká pri šúpaní zemiakov a naháňaní sa za výplatou. Kultúra vzniká tam, kde ľudia túžia po čomsi vyššom a vznešenejšom. Kultúre sa treba učiť. Táto situácia si vyžaduje, aby sme sa prestali uspokojovať s málom, s praktickosťou, s pohodlnosťou. Vyžaduje si prebudiť v sebe túžbu vyjadriť myšlienky, názory, prežívanie, všímať si problémy, pomenúvať spory a trenice. A to všetko robiť nadšene s túžbou presiahnuť každodennosť, zaplatiť hypotéku či opraviť chalupu. Skrátka, je to ťažké.

Diagnostika

Najprv teda niekoľko hypotéz o tom, prečo sa kresťania a konzervatívci nestretávajú v kaviarni, respektíve prečo netrávia pravidelný spoločný čas bez vážnych úmyslov, bez programu, agendy, len tak z radosti. Tieto hypotézy sú podporené dlhoročným pozorovaním, ktoré som mohol vykonávať vďaka flexibilnej pracovnej dobe. Identifikoval som tieto dôvody: rodinný život, hypotéka, geografická situácia a pocit zaneprázdnenosti. Samozrejme, takmer všetky sa prelínajú a neraz je ťažké jasne určiť ich deliace čiary. Často sú tieto dôvody skutočné, inokedy len zdanlivé. Pozrime sa postupne na každý z nich.

Rodinný život

Kaviareň sa v Európe považuje okrem iného aj za záležitosť študentov. Zatiaľ čo v krajinách s nižšou životnou úrovňou a podstatne jednoduchším životným štýlom (napríklad krajiny Ázie) či v chudobnejších regiónoch Európy (končiny južnej Európy či Balkánu) je posedávanie v kaviarni bežnou súčasťou aj života dospelých, najmä chlapov. V bohatších krajinách tento „luxus“ patrí viac študentom. S koncom študentských čias sa život takmer každého z nás preorientuje na fungovanie v pracovnom čase. Zoberme si teda obraz „štandardného“ kresťana katolíka, ktorý po skončení školy a absolvovaní jedného leta či roka na Work and Travel nastupuje do zamestnania. Štandardný pracovný čas a nezriedkavé nadčasy človeku vytvoria časové a priestorové stereotypy a mantinely, ktoré sa ťažko prekonávajú. Nemusíme ich vnímať nutne negatívne, stačí nám pomenovať, že významne formujú životný rytmus a štýl jednotlivca. Onedlho nastupuje život rodinný a narodenie detí. V noci už človek nespí, ráno je vyčerpaný, skoro odchádza do práce, kde trávi ďalších osem a viac vyčerpávajúcich hodín. Po práci ide skoro domov, pretože jeho prítomnosť doma je dôležitá. Ak si človek dokáže do programu zahrnúť niečo naviac, je to z pravidelných aktivít najčastejšie šport, z nepravidelných prípadná návšteva rodiny či priateľov. Všimnime si, ako mladý muž či žena s rodinnými povinnosťami najčastejšie odpovedajú na kamarátsku otázku: „Prečo som ťa tak dlho nevidel?“ Odpoveď je: „Vôbec nemám čas.“ A je to skutočne tak. 

No všimnime si aj inú skutočnosť. Každý kresťan, ktorý to so svojím životom myslí vážne, si dokáže do svojho programu – nech je akokoľvek náročný aj vďaka rodinným povinnostiam – zakomponovať pravidelný čas na nedeľnú bohoslužbu. Je to jednoducho pevný bod vpísaný do nášho životného rytmu buď odmalička, alebo uvedomelým rozhodnutím v dospelosti. Skrátka, na nedeľnú omšu si človek čas urobí a táto udalosť je jedným z oporných stĺpov jeho programu, pretože je prioritou. Rovnako je to so športom skupinovým či individuálnym. Keďže ide o zdravie – a zdravie je v dnešnej dobe prioritou –, vieme si naň nájsť čas aspoň raz týždenne. Už nie každý si dokáže nájsť pravidelný čas na čítanie. Tí, ktorí považujú vzdelanie a kultúrnosť za prioritu a sú schopní a vytrvalí, si ho dokážu zaradiť do rannej alebo večernej rutiny. Menej vytrvalí aspoň na víkend. Ešte menej ľudí si nájde čas na návštevu divadla alebo koncertu a už takmer nikto nemá návštevu kultúrneho podujatia naplánovanú povedzme raz mesačne. Vo väčšine prípadov je to raz za polroka či rok.

Vidíme, že v našich životoch existuje rebríček priorít, v ktorom má rodina a viera prirodzene prvé miesto, a potom nasledujú v rôznom poradí aktivity, na ktorých človeku záleží, ktoré považuje za dôležité a má k nim vzťah.

Hypotéka

Kaviareň, teda vysedávanie, dlhé rozmýšľanie a diskutovanie, mala v slovenskej spoločnosti vždy povesť lenivosti, nezodpovednosti, neproduktivity, záhaľky. Sedieť v kaviarni viac než raz týždenne – pokiaľ tam človek nemá pracovné stretnutie – je vlastne aj dnes tak trochu hanba. Slušný a zodpovedný otec mladej kresťanskej rodiny, ktorý deň čo deň zarába na hypotéku na dom v bratislavskom satelite alebo na byt v Petržalke, bude mať na túto otázku jasnú odpoveď. Každý by išiel s kamarátmi na kávu, ale pri dvoch deťoch a hypotéke jednoducho nie je čas na reči. Treba pracovať a zarábať. V zajatí hypotéky, dôchodkového sporenia, sporenia pre deti, prevádzky rodinného auta, budovania záhrady alebo šetrenia na dva týždne v Chorvátsku je úplne prirodzené, že človek prioritizuje finančne produktívnu činnosť. 

V tomto bode sa dostávame k Pieperovmu otiu. Otium, to nie je len záhaľka. Ako píše Jaroslava Vydrová v časopise Ostium: „Voľno, pokoj odkazujú na latinské slovo otium a grécke scholion, čo znamená nečinnosť, prázdniny, ktoré nie sú spojené vyslovene s pasivitou, ale ani s nejakým iným druhom nepracovnej činorodosti.“8 Človek, ktorého hlavnou úlohou je produkovať a na činnosti neproduktívne, netvoriace kapitál, lyrické, poetické, ak chcete ležérne, si musí poctivo zarobiť a musí si ich svojou produktivitou zaslúžiť, veľa kultúry nevytvorí. Trávenie času v otiu je tým viac v úzadí, čím viac si vážime produkciu a kapitál. „Ešte večer musím pracovať. Ešte v sobotu som musel pracovať. Musím sa na to pozrieť už v nedeľu večer. Na dovolenke si na to musím nájsť čas.“ Toto sú dnes najčastejšie vety, ktoré všetci vyslovujeme, keď odmietame pozvania na kávu, teda na čas stráveného bez vážnych úmyslov.

Geografická situácia

Kaviareň, teda otium či trávenie nie vážneho času sa asi na celom svete odohráva aj po spomínanej nedeľnej bohoslužbe. Je to presne ten čas, keď nemyslíme na produktivitu, zhovárame sa o živote, o pekných veciach, vymeníme si knižku, dohodneme si návštevu. Volajme to koncept nedele. Aj ten je však ohrozený a minimálne vo veľkých mestách takmer vyhynul. Ničí ho geografická situácia rodín, ale aj slobodných ľudí. Predpokladom pre pravidelný koncept nedele je, že sa ľudia stretávajú na tej istej omši týždeň čo týždeň. To sa však často nedeje, pretože sme si navykli vyberať si nedeľnú bohoslužbu nepravidelne, na rôznych miestach alebo podľa toho, kto káže. Najlepší priatelia a rodina bývajú v rôznych častiach miest a je jednoducho nepraktické cestovať naprieč celým mestom, ak sa navyše pri kostole nedá parkovať, ak máme kočík a podobne. Ak rodina býva v bratislavskom satelite, rozhodnutie je jasné. Organizovať rodinnú logistiku každú nedeľu je nesmierne únavné. V tejto súvislosti – nech mi všetci architekti prepáčia – musím konštatovať, že tráviť nedeľu uprostred betónovej pravouhlej štvrte kdesi na bývalej ornej pôde za mestom je neľudské. To je bojisko a nie domov. Tam sa koncept nedele žiť nedá. Takýmto spôsobom mladé rodiny prichádzajú o vzťahy, posvätnosť a v neposlednom rade o kultúru. 

Pocit zaneprázdnenosti

Každý, kto má skúsenosť s organizovaním nielen kultúrneho života, ale aj priateľských a rodinných stretnutí, narodeninových osláv, návštev divadla alebo stretiek vie, že to, aby ste dnes dostali piatich ľudí na jedno miesto v rovnakom čase je už takmer nadľudský výkon. Okrem toho, že každý používa úplne inú komunikačnú platformu či mobilnú aplikáciu, sa nám v dobe technológií akosi nechce telefonovať. Obtelefonovať päť ľudí sa nám javí neefektívne, pretože trvá pol dňa, kým každý zdvihne, a aj tak je častá odpoveď: „Musím sa pozrieť do kalendára.“ Posielajú sa preto správy, vytvárajú sa pozvánky v kalendárových aplikáciách, kde si každý vykliká termíny, v ktorých je dostupný. Deň pred stretnutím sa posiela ešte jedna správa, či všetci naozaj môžu. Aspoň tretina ľudí nakoniec nemôže, lebo im niečo „vyskočilo v práci“ alebo nastal rovno „výbuch v práci“. Mohli by sme si zaspomínať na časy, keď sa ľudia osobne alebo telefonicky (pevnou linkou) dohodli, kedy a kde sa stretnú, a museli tam potom prísť. Na to sa štandardne odpovedá, že pred tridsiatimi rokmi boli ľudia predsa menej zaneprázdnení. Asi boli, len či paradoxne nevykonali viac ako my… Trúfnem si rýpnuť, že okrem desiatich percent vysokopostavených manažérov, koncertujúcich umelcov, vládnych ministrov, lietajúcich predajcov biznisových riešení či v čase covidu na smrť vyčerpaných a strhaných zdravotníkov, nie sú kvapky krvi na našom čele príliš valné. Zápasíme s pocitom zaneprázdnenosti, pretože máme bezpočet možností a naša pozornosť a schopnosť robiť jednu vec poriadne je rozmlátená blikajúcimi displejmi, nepodstatnými konverzáciami, čítaním správ o tom, že v Mikronézii spadol most a zbytočnými požiadavkami šéfov, aby sme urobili ešte desať obrázkov na Instagram. Myslím si teda, že hoci sme zaneprázdnení, je to zaneprázdnenosť planá a do veľkej miery podporovaná nekonečným výberom možností a nezvládaním technologických vymožeností.

To bolo určenie diagnózy. 

Štyri rady 

Po tomto výpočte diagnóz sa vnucuje otázka o riešeniach. Námietka by znela, že veď robíme, čo môžeme, zarábame peniaze, z ktorých v budúcnosti zaplatíme kresťanské projekty, objednáme krásne umelecké diela, vychovávame deti v kresťanskej viere, vštepujeme im to najdôležitejšie a tak budujeme budúcu kultúru – budúcich „nás“. No v tomto sme ako rodičia, ktorí si svoje nerealizované túžby projektujú do detí. Sme ako neurotická matka a hovoríme si, že keď nie ja, tak aspoň moja dcéra bude primabalerínou. Lenže dobre vieme, že dieťa sa učí napodobňovaním a keď rodičia nemajú vypestované návyky, dieťa ich nemá kde odpozorovať. A tak iba predlžujeme agóniu, zatvárame si oči pred našou priemernosťou, nedostatkom kreativity a výšky.

To, čo potrebujeme, je vytrhnúť sa zo zacykleného kolobehu, v ktorom nás držia praktické potreby rodinného života, finančné záväzky, geografická vzdialenosť a pocit neustálej zaneprázdnenosti. Ako na to?

Liečba

Samozrejme, že nemôžeme a nechceme nikoho nabádať, aby sa prestal venovať svojej rodine. To by bola číra hlúposť. No ak nie som minister vo vláde alebo riaditeľ medzinárodnej firmy, vo svojom kalendári si viem nájsť tridsať minút raz či dvakrát týždenne na to, aby som sa ráno pred prácou alebo cez obed stretol s priateľmi, strávil pár chvíľ bez vážnych úmyslov a podelil sa s nápadom, ktorý som minule dostal. Predčasom som sám zažil skúsenosť, že aj pre otcov rodín je skorší ranný odchod oveľa viac prijateľný ako večerný neskorší príchod. Navyše, ráno sa – na rozdiel od večera – pije káva, čo je na Slovensku veľmi užitočná zmena. 

Pandémia mnohým z nás priniesla okrem ťažkostí aj vymoženosť flexibilného pracovného času a práce z domova. Mnoho firiem pochopilo, že ľudia sú šťastnejší, keď nemusia tráviť deväť hodín denne kdesi v skleníku a prácu si naplánujú sami. A ešte ušetria na prenájme. Túto situáciu treba využiť a žiadať od zamestnávateľov dôraz na podporu kultúry rodiny, priateľstiev a komunít. Takto sa bude dať predchádzať našim zbesilým útekom z práce do Tesca a ku kolíske a budeme môcť stráviť aspoň trochu času v pomyselnej či reálnej kaviarni.

Problém vnímania produktivity ako našej hlavnej činnosti je asi najťažší zo spomenutých. Rovnako ako v predošlom bode, nemôžeme od seba žiadať, aby sme prestali dbať na našu finančnú stabilitu, dostatočné rezervy a budúce plány. Môžeme sa však pokúsiť zamyslieť  nad tým, či žijeme šťastný život, ktorého ciele nemajú svoj predikát v hromadení. Existuje pár percent ľudí, ktorých povolaním je skutočne nahromadiť obrovský kapitál a z ktorých by mal aj Michael Novak radosť. Kapitalizmus im totiž ponúkol správnu cestu, na ktorej môžu vďaka svojmu talentu prísť k vysokým ziskom. Tie im umožnia zlepšiť životy mnohých ďalších dobrým zárobkom a dôstojnejším životom. Nič proti tomu.  Ak už je mojím povolaním generovať čo najväčší kapitál, azda je na mieste aj podporiť nejaké kultúrotvorné dielo. Na Slovensku sa patrí podporovať charitu a núdznych, patrí to k životu každého úspešného človeka. To je, samozrejme, potrebné a chvályhodné. Kultúra v užšom aj širšom zmysle však krváca nehodným spôsobom a stále čaká na svojich mecénov z kresťanského prostredia. 

Dôležitá otázka, ktorú si potrebujú položiť mnohí z nás, je, či neprikladáme priveľkú hodnotu produktivite, či na seba nenazeráme ako na stroje, ktoré nemajú právo na oddych, na krásu a na prvý pohľad neužitočné rozhovory. Či by náš život neskrášlilo pár neefektívnych chvíľ strávených premýšľaním nad obrazom Pieta Mondriana či Doroty Sadovskej? Navyše človek, ktorý sa zotročí produktivitou, sa skôr či neskôr odcudzí druhým. Nie je to priveľká škoda? 

Po tretie, potrebujeme sa vážne zamyslieť nad konceptom farnosti a nášho života v nej.9 Geografická farnosť, zdá sa, už dlhšie pokrivkáva pri plnení svojej funkcie, a to najmä v mestách. Naše spoločenstvá a vzťahy existujú naprieč mestskými časťami, obcami a neraz aj okresmi. Riešenie tejto otázky spočíva na pleciach dvoch skupín v cirkvi: kňazi a laici. Obe skupiny majú svoje špecifické úlohy v riešení tohto problému. 

My laici, by sme mali začať napĺňať sny koncilových otcov o aktívnych laikoch a plánovať a organizovať náš liturgický život. Nie preto, aby sme nahradili kňazov, ale preto, lebo bez spoločne slávenej liturgie naša viera zomrie. Nechceli by sme si stanoviť, že sa budeme stretávať na jednej bohoslužbe a v jednom kostole? Možno sa to nedá hneď urobiť dokonale, ale dajú sa robiť postupné kroky: identifikovať farnosť, kde sa vieme stretnúť, hľadať spoločný čas a začať si navzájom pomáhať, aby sme tam boli fyzicky prítomní. Ak nie každý týždeň, na začiatok aspoň raz za mesiac. 

„Ale veď máme rodinné sväté omše, detské sväté omše, mládežnícke sväté omše, stretká, oratká, farské kaviarne,“ znie najčastejšia námietka. „Čo to vlastne od nás ešte chceš?!“ povedal by mi kňaz, ktorý ráno učí náboženstvo, na obed je v nemocnici, poobede má stránkové hodiny, večer sv. omšu a pondelkový futbal vzdal pred pol rokom. Odpoviem protiotázkou kňazom i laikom.

Ste členom farnosti, v ktorej sa cítite doma? Ak áno, gratulujem vám. Väčšina z nás sa však takto necíti. Nazdávam sa, že je to preto, lebo tam nemá komunitu. Tá vzniká len vtedy, ak sa ľudia vídajú pravidelne a majú spoločné zážitky, rozrozprávané témy, na niečom spoločnom im záleží. 

Naši kňazi by si mali uvedomiť, že potrebujú vytvárať priestor pre takéto spoločenstvá. To
v praxi začína pri tom, že niekto bude mať kľúče a bude poznať kód, ktorý treba naťukať, aby sa nespustil alarm. Potom sa treba zamerať na vytvorenie obsahového priestoru: sú to stretká, prednášky alebo špecifické duchovné obnovy, ktoré potrebuje táto komunita? Nie každý kňaz to dokáže sám, a preto potrebuje mať okolo seba užší okruh ľudí, ktorí mu budú pomáhať. A možno je medzi nimi pár ľudí, ktorí si dokážu pripraviť prednášku aj sami. Azda je medzi nimi aj jeden muž, ktorý má dary a talenty na to, aby sa stal trvalým diakonom, a ja som tým, kto má to povolanie osloviť, osvetliť, prebudiť ho. Táto cesta si vyžaduje veľa práce, modlitby a rozlišovania. Je to cesta namáhavá, ale ak sa na ňu nevydáme, náš život sa nezmení.

Nakoniec, pocit zaneprázdnenosti je asi najľahším problémom na rozriešenie. Jednoducho veci, ktoré sa nám niekedy zdajú byť skutočnými, takými nie sú, a je to aj náš dojem zaneprázdnenosti, ktorý je falošný. Urobme si jednoduché cvičenie: obzrime sa za uplynulým týždňom a napíšme si na papier všetky aktivity, ktoré sme robili každý deň, pekne od rána až do večera. Potom si úprimne povedzme, čo to prinieslo nám alebo našim blízkym a či nám to stálo zato. Stavím sa, že mnohí z nás zistia, že sa venujú hlúpostiam. Tu nejde o vysokú filozofiu, ale o to, ako si organizujem svoj čas a koľko času venujem dôležitým alebo nepodstatným veciam. Chce to len byť úprimný, ale aj veľkorysý sám
k sebe – vážiť si sám seba a dovoliť si nerobiť veci, ktoré ma zotročujú.

Ako chceme žiť

Idea a návod, ktoré ponúkam, kladú na nás nemalé nároky. Je však len na našom rozhodnutí, ako chceme žiť. Či chceme začať viac vytvárať podmienky na budovanie vzťahov a komunity, a tak vytvárať podhubie pre kultúru. Možno by sme mohli byť trochu nespokojnými Sokratmi, ktorí však zažívajú veľa pekných chvíľ, majú radosť zo života, z inšpirácie, tvoria komunitu a hádam aj prinášajú niečo do spoločnosti. Alebo či sa uspokojíme so životom šťastných zvieratiek, ktoré sú sýte, majú svojich 46 až 72 metrov štvorcových životného priestoru v tichej a peknej lokalite s možnosťou športového vyžitia,
s kompletnou občianskou vybavenosťou a s nekompletným bytím.

Veru, ako vlastne chceme žiť?

Kladie si niekto túto otázku?

  1. BENEDIKT XVI. – SEEWALD, P.: Last Testament: In His Own Words. London : Bloomsbury Publishing Plc., 2016. s. 246. Na Slovensku dostupné pod titulom Benedikt XVI. – SEEWALD, P. Poslední rozhovory. Brno : Vydavateľstvo Barrister & Principal. 2017. []
  2. SÁDOVSKÝ, Š.: Štúdium počas kultúrnej vojny alebo prečo treba menej čítať noviny. In: Denník Štandard. 30. 10. 2021. Dostupné na internete: https://dennikstandard.sk/129515/studium-pocas-kulturnej-vojny-alebo-preco-treba-menej-citat-noviny. []
  3. Scruton v poslednej kapitole svojej knihy Estetika hudby parafrázuje Schillera: „Ak však jestvujú činnosti, ktorými sa zaoberáme len kvôli nim samým, svet sa nám navracia a my jemu tiež. Nepýtame sa, na čo tieto činnosti slúžia; sú si sebestačné. Ich súčet tvorí kultúru: tým, že sa nimi zaoberáme, formujeme ľudský svet a pretvárame ho zo systému prostriedkov na systém cieľov, z nedobrovoľného osudu na vyvolený domov.“ SCRUTON, R.: Estetika hudby. Bratislava : Hudobné centrum, 2009, s. 411. []
  4. Trúfnem si povedať, že Ladislav Hanus by vo Verbume radšej čítal, že vzťahy sa budujú pri práci. Jeho vzťah k vrstve, ktorej prirodzeným habitatom bola kaviareň, bol akiste kritický. Pri úvodnom citáte od Benedikta XVI. však vidíme, že doceniť kaviarenskú spoločnosť nie je až takým hriechom. []
  5. SOKOLOVSKÝ, Leon. Správa stredovekej dediny na Slovensku. Bratislava : AEP Academic Electronic Press, 2002, s. 11. []
  6. HRONSKÝ, J. C.: Prózy. Bratislava : Kalligram, 2008, s. 515. []
  7. VAŠŠ, M.: Zlatá bohéma. Umelecká bohéma v Bratislave 1920 1938. Bratislava :  Marenčin PT, 2018. []
  8. Vydrová, J.: Filozofia oddychu. In: Ostium, roč. 14, 2018, č. 4. []
  9. O tom treba napísať samostatný text. Geografické organizovanie farnosti dnes už vo väčších mestách stratilo účinnosť a tento koncept je potrebné znova premyslieť. Azda je to dobrý námet aj pre prebiehajúce skupinky v rámci synody o synodalite v Katolíckej cirkvi. []

Ján Tkáč

Podieľa sa na tvorbe časopisu Verbum a je dramaturgom Verbum talkshow. Študoval hudbu na Pedagogickej fakulte UK, na bratislavskom Konzervatóriu, na Vysokej škole múzických umení a na University of Cambridge. Štúdium hudby dopĺňal filozofiou i teológiou na letných školách a kurzoch v Strednej Európe a v USA. Pracoval v mediálnej a komunikačnej oblasti v rôznych médiách ako redaktor a moderátor, spolupracoval na občianskych, dobročinných a politických kampaniach. Ako hudobný pedagóg spolupracoval so základnou školou Citadela. Jeho texty môžete nájsť v Postoji, Štandarde, denníku SME, či v .týždni. Je bývalým predsedom spoločnosti absolventov Kolégia Antona Neuwirtha a členom Spoločenstva Ladislava Hanusa.

Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.