Celosvetovo známy americký konzervatívny komentátor Tucker Carlson v poslednom období objavuje strednú Európu. V lete bol v Maďarsku, odkiaľ vysielal niekoľko častí svojej televíznej relácie, ktorá vyvrcholila rozhovorom s maďarským premiérom Viktorom Orbánom. Po návrate domov zas divákom svojej televízie priniesol rozhovor s poľským prezidentom Andrzejom Dudom. Je pritom verejným tajomstvom, že Carlsonovi v Maďarsku otváral dvere pomerne dobrý znalec Slovenska, Rod Dreher. Ako je teda možné, že Carlson nemal záujem aj o rozhovor so slovenským premiérom, ktorý je úprimne presvedčeným a praktizujúcim katolíkom, hlásiacim sa ku konzervatívnemu pohľadu na svet?

Myslím si, že preto, lebo Eduard Heger a rovnako aj väčšina politicky aktív­nych slovenských konzervatívcov sym­bolizuje len „lite“ verziu, teda akože konzervativizmus — prúd, ktorý má svoj vrchol za sebou, vyčerpal sa, v USA je už v podstate mŕtvy. Najvyšší čas, aby si to uvedomili aj slovenskí konzervatívci. Pojmom akože konzervativizmus ozna­čujem poňatie konzervatívnej politiky, ktoré síce vychádza z konzervatívnych svetonázorov, no nechce ich v politike presadzovať. Typické preň je napríklad povedať som proti potratom, ale ne­ budem to presadzovať, prípadne pre zmenu v tejto oblasti nič neurobím. Okrem politiky ho však možno badať aj v iných sférach verejného života, akými sú kultúra, biznis, akademická sféra, a v istých obmenách ho môžeme vidieť aj v Cirkvi.

Akože konzervativizmus alebo sekularizmus?

Problémom akože konzervativiz­mu je, že vo svojej podstate nie je konzervativizmom, ale sekularizmom, ktorého hlavnou myšlienkou je práve snaha o oddelenie viery od spoločnos­ti, súkromného od verejného. Inými slovami, práve sekularizmus hlása, že doma si človek môže veriť, v čo len chce, ale nemá to prenášať do svoj­ho spoločenského konania. Ak teda niekto hovorí, že súkromne zastáva konzervatívne názory, ale vo verejnej sfére ich nechce presadzovať, hovorí vlastne, že sa hlási k sekularizmu. Teda nie ku konzervativizmu, ako sa nám snažia mnohí (nielen) politici na Slovensku v posledných rokoch nahovoriť. Obmien je pritom viacero. Niektorí vravia, že nechcú živiť kultúr­ ne vojny; ďalší sú za odborné riešenia alebo sú toho názoru, že to teraz nie je téma dňa; ďalším chýba vhodná spoločenská klíma alebo nechcú hlaso­vať s niektorými inými politikmi. Ich spoločným menovateľom však je, že nechcú prenášať svoje osobné názory na politickú rovinu. Petr Fiala vo svojej knihe Laboratoř sekularizace o takomto prístupe píše ako o špecifickom type sekularizácie, pri ktorom sekularizá­cia postupuje spoločnosťou aj napriek tomu, že religiozita výrazne neklesá.¹

1. Sekularizáciu podľa neho zvyčajne sprevádza úpadok religiozity. FIALA, Petr. Laboratoř sekularizace. Brno : CDK, 2007, s. 18. [↩]