V krajine medzi Dudincami a Bátovcami vytvorili desiatky umelcov v rámci projektu Into the Miracles iniciovanom nezávislým Divadlom Pôtoň vizuálne, performatívne a hudobné diela, ktoré pútnici počas štyroch júlových dní objavovali. V období rôznych kríz tak vznikla ceste ako unikátne skupinové dielo, o ktorom by sa malo hovoriť.

Skoro ráno z Dudiniec vyšlo niekoľko skupiniek putujúcich niektorí sa trúsili jednotlivo, iní dávali prednosť kráčaniu v skupinke. Niektorí sa pozerajú do mobilu, kde je zaznačená celá  festivalová cesta z miestami, kde treba hľadať jednotlivé umelecké diela. Niektorí sa radšej nedívajú, pre únavu, ale dávajú prednosť prekvapeniu, keď dielo objavia samy. Často sa nadšenie z nájdenia umenia ležiaceho niekedy na strome, v kríkoch, na lúke, v kostoloch či obecných domoch, dá prirovnať k radosti samotného autora na  jeho dokončením.

Organizátori jedného z najznámejších nezávislých divadiel – Divadlo Potôň – z Bátoviec, ktorí festival spolu so svojimi zahraničnými partnermi z Lichtenštajnska, Nórska a Islandu pripravili, pracovali mesiace na zostavení trasy a oslovovaní, umelcov, starostov či správcov farností či vlastníkov pozemkov… Nakoniec sa diel nazbieralo niekoľko desiatok a tým sa stal festival najväčším svojho a druhu na Slovensku.

Mnohí prišli autami, ktoré si odstavili v prvý deň cesty, a vrátili sa pre ne po konci cesty, ďalší verejnou dopravu. Našla sa aj skupinka, ktorá prišla na koňoch. Takmer ako na púti do Santiaga do Compostela. Tí, ktorí vydržali kráčať celý čas sa stali pútnikmi, tí, ktorí prišli na deň chodcami. Každý, aj keď všetci sa riadili jednou mobilnou aplikáciou so zaznačenými zázrakmi, z nich mohol vidieť na trase niečo iné. Toto je jeden z pohľadov.

Duchovno neznámej zázračnej krajiny

Hont a Tekov pre mnohých neznámy kraj sa stal  dejiskom zázrakov stvoreným človekom, ale aj zázrakmi svojej prírody, atmosférou ktorý ponúkal, či pohostinnosťou jeho obyvateľov. Prechádzali sme cez lesy, lúky, vinice, sady, dedinky či potoky.

Po ceste na toto miesto bolo vidno po ceste zvyšky  včerajšej víchrice, pováľané stromy popri ceste. To využila aj ukrajinská umelkyňa Oleksandra Melnychuk v diele Eskapizmus, ktorej dielo v podobe zvláštnych útvarov podobných ľudským orgánom sú inštalované priamo na postihnutých stromov.

Miesto na jednom z lesných ciest, ktorými pútnici prechádzali viseli na stromoch rozmerné balóny v tvare sĺz. Dielo Marcely Záchenskej pracuje s emočným svetom stromov, cítia niečo? Slzy sú zhmotnením vplyvov, ktoré na ne pôsobia.

V členitej obci Beluj sú dva kostoly. V oboch boli výtvarné inštalácie lichtenštajnskej výtvarníčky Karin Ospelt. V katolíckom je celá loď omotaná zvláštnou tkaninou, na ktorej sú stopy po chlebovom ceste.  Názov Neviditeľné lepidlo (Kommun-stoff) v nás evokuje, niečo, čo nás  spája s viditeľným i spirituálnym svetom, cesto ako lepidlo. Evanjelický kostol sa stal vnútrom autorky Vnútorný organ (Stimm-Innen).  Stojím na chóre  a pozerám sa na červeno sfarbený interiér kostola, v ktorom sa objavujú vnútorné ľudské organy spojené s hlasom.