Foto: BHD / Jiří Dvořák

Otec Gregory vystúpil na 11. ročníku festivalu Bratislavské Hanusove dni, ktorý sa zameral na tému „Krehkosť identít“. V kaviarni na Hviezdoslavovom námestí sme sa rozprávali o kríze identity, o chápaní tradície, o umení aj kultúre.

V tretej časti rozhovoru sa dočítate:

V čom spočíva dôležitosť umenia?
Prečo Tolstoj vyhráva nad Dostojevským?
Aké romány treba čítať?
Aké filmy ovplyvnili O. Pina?
Prečo má byť architektúra krásna?
Prečo sa kresťania nemusia snažiť byť cool?
Ako žiť kresťanský život v univerzitnom internáte i v rodine?

Prečo je umenie dôležité? 

Pretože nás poľudšťuje. Umelec prenáša svoj pohľad do určitého média. A keď sa s týmto pohľadom stretnete, odhalí vám vašu identitu a poslanie. Alebo vám odhalí niečo z reality a tým pretransformuje vašu vlastnú ľudskosť. Teda je schopné obnoviť niečo z vašej ľudskosti, čo ste možno stratili, alebo niečo, čo možno vychladlo. 

Spomenuli ste, že nerozumiete Dostojevskému, ale máte rád Tolstého. Môžete to vysvetliť? 

Áno. (Smiech.) Nedokážem sympatizovať s Dostojevského postavami, pretože sa mi zdajú príliš cudzie. Nedokážem poňať ich  ľudskosť. A v dôsledku toho nemôžem začať chápať, čo ich motivuje, čo nimi hýbe, čo ich oživuje.  

Niečo v zmysle, že Dostojevského postavy sú príliš anjelské, respektíve príliš diabolské? 

To je súčasťou toho. Napríklad v jeho diele Besy nerozumiem Stavroginovi. Dostojevskij opakoval, že táto kniha je celá o Stavroginovi. Ale ja ho nepoznám, nechápem, čo ho oživuje, je pre mňa úplne neznámy. 

Čo taký Aljoša z Bratov Karamazovovcov? 

Aljoša je pre mňa príliš anjelský. Nerozumiem jeho konfliktu, keď odchádza od Zosimu. Aj pohrebná reč na konci knihy vyznieva pre mňa do prázdna, pretože s ním nesympatizujem.

A Miškin v Idiotovi?

Jediná vec, ktorú som pochopil o Miškinovi, je skutočnosť, že ho prenasledoval obraz mŕtveho Pána. Pre mňa je príliš krehký. Prichádza zo Švajčiarska, kde bol v sanatóriu. Potom sa tam naspäť vracia. Najsympatickejšia postava celej knihy je pre mňa Nastasia, pretože je bláznivá, ale úprimne bláznivá. Zatiaľ čo on… Neviem, čo hýbe Miškinom. Neviem.

Prečo, naopak, oceňujete Tolstého Vojnu a mier?  

Pretože Vojna a mier je o rodinách, o vzťahoch, s ktorými dokážem sympatizovať. Pri pohľade na Bratov Karamazovovcov, hoci sú to bratia, sa mi zdá, že sú sotva príbuzní. Sú to všetko typológie. Charakterové typy. Ich ľudské city sú príliš vykonštruované. Naopak, pre mňa je evidentné, že vo Vojne a mieri je správnym miestom každej postavy domov. Rozumiem tomu. Podobne ako v jeho novele Rodinné šťastie, hoci Tolstého vlastný rodinný život bol úplná katastrofa. Chápem, o čo tam ide.

Aké romány boli pre vás osobne dôležité a ktoré odporúčate čítať?

Som ovplyvnený anglickou tradíciou. Pokiaľ ide o britskú literatúru, myslím si, že musíte čítať Jane Austinovú, iba ona napísala päť alebo šesť dokonalých románov ako Pýcha a predsudok, Mansfield park, Emma… Sú o cnosti, o vybočeniach od cnosti. 

Potom je dobré čítať Dickensa. Príbeh dvoch miest a Pamäti klubu Pickwickovcov sú v americkom prostredí považované za najviac chestertonovské veci, ktoré nenapísal Chesterton.

Čo sa týka Ameriky, tak  niektoré z najlepších amerických románov sú dobrodružné príbehy pre deti, napríklad od Jacka Londona, ako Biely tesák alebo Volanie divočiny. Tieto knihy sa čítajú s pôžitkom. Krízu moderny sme v Amerike prežívali iným spôsobom. Kým Amerika vyšla z prvej svetovej vojny silnejšia, mnohé európske národy z nej vyšli slabšie. Moji obľúbení americkí autori z polovice 20. storočia sú napríklad F. Scott Fitzgerald alebo Edith Whartonová. Ale najobľúbenejší je asi Ernest Hemingway. Mám rád aj niektoré romány Johna Steinbecka. Viaceré jeho diela sú nepravdivé, pretože bol sekulárnym humanistom, iné zas ukazujú akúsi otvorenosť voči transcendencii, čo je obdivuhodné.

Čítali ste Sigrid Undsetovú?

Od Undsetovej som čítal Kristínu Vavrincovú a ešte o svätej Kataríne Sienskej, iné nič. Kristína Vavrincová je impozantná. Je to kniha, z ktorej čerpajú osobitne katolíci. Vo vzťahu k realite je úprimná, zároveň však platí, že realita je pre Škandinávcov obzvlášť ťažká, ponurá, temná, poznačená utrpením, smerujúca k deštrukcii. Tento príbeh o nej rozpráva, ale robí to s otvorenosťou voči životu milosti, čo je krásne a dojímavé. 

A čo filmy? Dnes žijeme vo vizuálnom svete a film má azda ešte väčšiu kultúrnu relevanciu ako kniha. Ktoré filmy vás najviac ovplyvnili?