Pri čítaní jednej z množstva internetových diskusií o verejnom zákaze bohoslužieb som si uvedomil, že zatiaľ čo v zahraničí aj svetské súdy uznávajú, že plošné zatvorenie kostolov bolo voči kresťanom nespravodlivé, na Slovensku rovnakú nespravodlivosť často obhajujú samotní kresťania. Aj preto sme boli jednou z mála krajín, v ktorých platil dlhodobý plošný zákaz verejného slávenia bohoslužieb a to napriek tomu, že počet veriacich je u nás percentuálne značne vyšší ako v mnohých iných štátoch, kde omše zakázané neboli. Ako je to možné? Pri hľadaní odpovede na túto otázku som napokon dospel k názoru, že hlavným dôvodom tohto stavu bola zle zvolená taktika našich cirkevných predstaviteľov voči vládnemu zákazu verejného slávenia bohoslužieb.

V prvom rade však treba povedať, že slovenskí biskupi sa v otázke prístupu ku koronakríze veľmi správne zachovali v tom, že celý čas zdôrazňovali, a aj to skutkami potvrdzovali (kňazi na covidových oddeleniach, linky pomoci…), že majú záujem pomôcť štátu pri zvládaní koronakrízy. Správne boli taktiež výzvy k zachovaniu vernosti Kristovi aj v tejto náročnej dobe, či k modlitbe a pôstu za Božiu pomoc pre Slovensko a pre svet. Bohužiaľ nesprávne však bolo, že väčšinou zdôrazňovali aj to, že so štátom nevstúpia kvôli otázke zákazu verejného slávenia bohoslužieb do konfliktu. Tým však akoby potvrdili, že správanie vlády je v otázke zatvorenia kostolov síce bolestné, ale v konečnom dôsledku prijateľné. Takýmto postojom však ochromili aj ďalších aktérov, ktorých slová bez podpory biskupov strácajú váhu a taktiež tým vlastne odštartovali obhajobu vládneho zákazu.

Logika je tu zjavná – predstavte si, že by ste tvrdili opak, teda, že zákaz verejného konania bohoslužieb je neprijateľný. Od vášho oponenta by hneď musela nasledovať otázka, že ak to tak je, prečo to netvrdia aj biskupi? Ak to netvrdia oni a vy to tvrdíte, tak potom zjavne hovoríte niečo iné ako oni. A ak hovoríte niečo iné ako hlavní predstavitelia Cirkvi na Slovensku, nie je dôvod, aby vášmu názoru načúvali veriaci, ktorí by sa tak stavali proti svojim biskupom, ani predstavitelia štátu, pre ktorých sú partnerom na rokovania predsa biskupi. Veriaci na Slovensku sa preto vo vzťahu k nespravodlivému zákazu vlády ocitli v značne komplikovanej situacii.

Skrátka, biskupi majú hlavné slovo v tom, ako katolícka cirkev na Slovensku reaguje na jednotlivé výzvy a od ich postoja sa odvíja aj postoj ostatných aktérov – od politikov cez angažovaných laikov a bežných veriacich až po tých, ktorí sú mimo Cirkvi. Preto ich postoj musíme považovať za kľúčový.

Tu by sa dalo namietať, že stanovisko biskupov predsa nikde neschvaľuje zákaz bohoslužieb, naopak aj oni sa vo viacerých stanoviskách v nejakom zmysle ohradili voči tomuto nariadeniu. To síce platí, no problémom je, že kritické slová od cirkevných predstaviteľov prišli neskoro, a vlastne len ako dôsledok prvotne zle zvolenej taktiky. No nepočuli sme ich v rozhodujúcich momentoch, teda bezprostredne po ohlásení vládnych opatrení.