Foto: Creative Commons / Milan Bališin

Moje osobné katolícke dejiny by sa dali rozdeliť do troch fáz. Budovacej, mládežníckej a západnej, alebo zapadajúcej. Rozhodnutie nechávam na čitateľovi. 

Budovacia fáza

Budovacia fáza sa začala ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky, preto by sme ju mali vynechať, no mne sa zdá, že vypovedá príliš veľa o danej dobe, než aby sme ju vyškrtli. A to aj napriek tomu, že sa na ňu vôbec nepamätám, keďže som v tom období mal jeden až dva roky. V Snine sa vtedy pristúpilo k prestavbe kostola. Pôvodný bol postavený ešte na prelome 18. a 19. storočia, keď mala Snina približne 1 500 obyvateľov. Najmä v časoch komunizmu však mesto zaznamenalo obrovský nárast populácie. V roku 1990 tu žilo približne 20-tisíc ľudí. A kostol bol stále ten istý. V máji 1991 sa preto pristúpilo k jeho „zväčšeniu“. To prebehlo extrémne rýchlo, len za 14 mesiacov. Dôvod bol typicky malomestský – omša, pri ktorej mal byť kostol posvätený, bola stanovená na 9. august 1992, teda na deň, keď sa v našej farnosti tradične slávi odpustová slávnosť. A keďže kostol mal po rekonštrukcii patriť k najväčším novopostaveným kostolom na Slovensku po roku 1990 (počet miest na sedenie sa rozšíril zo 400 na 1 700), záujem o posviacku prejavila aj televízia. Navyše, hlavným celebrantom mal byť kardinál Tomko, vtedajší prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov. To sme si nemohli nechať ujsť. 

Práce prebiehali v šialenom tempe. Farnosť realizovala takmer celú rekonštrukciu svojpomocne. Posledné tri týždne pracovali muži a ženy v trojzmennej prevádzke. To znamená, že jedna partia pracovala doobeda, druhá poobede a tretia v noci. Prakticky to znamenalo, že ľudia prišli domov z práce, najedli sa a utekali na brigádu na stavbu kostola. Alebo išli priamo z brigády do svojej práce. Za deň sa tak na stavbe vystriedalo približne 150 brigádnikov, často aj z iných farností či iného vierovyznania. 

Dnes ľutujem, že nie som starší a nič z toho si nepamätám. Môj o rok a pol starší brat tvrdí, že si pamätá, ako dvíhali kostolnú vežu. Nečudo, bola to veľmi dramatická scéna. Prvý žeriav, ktorý prišiel, nedokázal vežu zodvihnúť. Prišiel preto ďalší, ktorý síce vežu zdvihol, ale pri tomto pokuse sa nedarilo zastoknúť na ňu viac ako poltonový kríž. Preto k nemu upevnili dvoch horolezcov, ktorí museli kríž na vežu osadiť ručne. Na to divadlo sa prišli pozrieť ľudia z celého mesta. 

Medzičasom farnosť realizovala kňazskú vysviacku, ktorá sa odohrala 15. júla 1991 na mestskom futbalovom štadióne. Pódium na vysviacku a mnohé ďalšie veci vtedy taktiež pripravili svojpomocne chlapi z farnosti.

Po kostole nasledovala fara. Tá sa rekonštruovala v roku 1997. O rok na to sa prerábal interiér kostola. Hlavnou zmenou bolo, že nad hlavný oltár sa umiestnila obrovská plastika Krista na kríži. To si už pamätám. Posvätenie sochy opäť vysielal televízia. Ja som už miništroval a kameraman mi venoval asi trojsekundový záber, na ktorom som pozeral hore na Krista na kríži. Keď o niekoľko dní nato dávali záznam z omše opäť v telke, mama mi napísala ospravedlnenku do školy. Záznam sme pozerali u babky, ktorá býva blízko školy. Neskôr mi spolužiaci povedali, že učiteľka prerušila vyučovanie pre celú triedu a oni pre ten trojsekundový záberu pozerali spoločne záznam omše až do momentu, keď som sa tam objavil.