1980 – 1989

Patrím do generácie šťastných Husákových detí. Detstvo som prežil na ulici sídliska Družba, medzi Balakovskou a Clementisovou. ZŠ bola na Spartakovskej, ZUŠ na Jilemnického, kúsok od Gotwaldovho námestia.

Ani komunistickí pohlavári, ani inštitucionálne či jazykové inkulturácie komunizmu nemali zásadný vplyv na môj detský svet. V rodinnom prostredí červenú fasádu prekryli karikatúry, v chlapčenskom svete viac ako boj proti imperializmu rezonovala vojna depešákov voči metalistom. (Kúpou kartičiek Iron Maiden a Ramba počas školského výletu na Devín som sa do konfliktu zapojil na strane metalistov.) 

Odkedy sa pamätám, chodievali sme do kostola. Náboženstvo bývalo poobede priamo v škole a z piatich tried sa nazbieralo tak do 20 detí. Zbabelejší chodievali na nábožko na faru po večeroch, aby o tom akože nikto nevedel. Ich rodičia tak boli ušetrení osvetovej prednášky súdruha riaditeľa. 

Trnavský farár Slamka jazdil v ére embéčok, olcitov a žigulíkov na Forde Escorte, čím sa kvalifikoval za najväčšieho borca v meste. Vôbec nikomu nevadilo, že nedisciplinovanosť trestal úderom palice po prstoch. Frajer bol ten, kto nemukol. Všetci sme ho mali radi. Raz do roka si zahral futbal. Aj hokej, keď zamrzol Kamenáč. 

Ako rodina sme občas chodili na bytové stretká. Na 1 000-krát prehranej VHS videokazete s poľským dabingom Mojžiš prechádzal cez Červené more suchou nohou. Video sa javilo ako úžasná vecička, ktorú by bolo super mať doma. 

Roku 1988 bola Sviečková a tiež mal vysviacku arcibiskup Sokol. V preplnenej katedrále som spieval pieseň Mlaď Bohu verná aspoň s takým oduševnením ako My sme deti slobodného kraja počas iskričkovského sľubu.

1989 – 1993 

Revolúciu si pamätám ako napínavé a vzrušujúce obdobie, keď Sľúbili sme si lásku bola nepísaná národná hymna. 

Všeličo bolo nové. Walkmany, gofry, wafle aj hamburgery. Ochutené štvrťlitrové mlieka v krabičkách z dodávok pred potravinami. Aj náboženské prebudenie. Už mesiac po objavili bývalé súdružky vieru. Počet miništrantov v Hrubom kostole stúpol z 10 na 100. Aj keď fluktuácia bola veľká.

Okrem pádu komunistov a Jána Pavla II. k oživeniu viery na Družbe prispel najmä Peter M., miništrantský vedúci odnepamäti. Ako Don Bosco (či Jaroslav Foglar?), aj on zbieral chlapcov po sídlisku. Lákal na funkcie pri oltári i výlety. Nič si nerobil z toho, že ho považovali za divného. Nemal problém zazvoniť pri dverách, nedal sa odbiť. Najmä jemu vďačím (a ešte saleziánom z Kopánky) za vytrhnutie z panelákovej nudy. Najlepší život bol ten kresťanský. Teórii som nie vždy rozumel, prax ma presvedčila.

U nás doma sa potvrdilo, že revolúcia požiera vlastné deti. Otec November pochopil tak, že komunisti vo funkciách by mali skončiť. Nakoniec však v politike ani nie po roku skončil on.

Dal sa na podnikanie. Získal licenciu a založil regionálne rádio. Ako deti sme si to považovali. Naša mama menej, lebo chýbal. Lenže problém bol s úverom. Nemal čím ručiť. Chcel kresťanské rádio, ale ani Cirkev, ani KDH nevedeli pomôcť vybaviť peniaze od banky. Nakoniec sa dvaja „investori“ našli. Rádio začalo vysielať. Krátko nato mu niekto zapálil auto. Ešteže na embéčke nemalo veľmi čo horieť, fungovala rovnako zle aj bez tapacíru. Rivers of Babylon naživo. Za nevynútený predaj tretinového podielu „investorom“ potom kúpil Wolkswagen Golf. 

1993 – 1998

V rodine sme boli proti Mečiarovi odvždy. Bývalý komunista, tým to bolo vybavené. 

Vznik republiky sa preto u nás vnímal s rozpakmi. Neboli sme proti, ale ani veľmi za. V Československu som bol iba Slovák, ale samostatné Slovensko vzniklo až príliš mimochodom. 

V rokoch mečiarizmu som študoval na cirkevnom Gymnáziu Angely Merici. Kresťanský život bol stále top, ale náročnejší. Zato svet čoraz zaujímavejší. A život celkovo čoraz vyčerpávajúcejší.

V tomto období boli populárne mládežnícke filmy ako Kids, Trainspotting, Šeptej. So spolužiakom Alexom sme čítali Hesseho a na rádiu Ragtime počúvali britpop. Hudba, knihy aj filmy boli o neschopnosti mladých ľudí žiť v realite. Lenže na rozdiel od kázní v kostole vyjadrovali oveľa viac z našich pocitov a prežívania. Cítili sme sa ako nepochopená elita. 

V maturitnom ročníku boli dôležité voľby 98. Vtedajší demokrati chceli nové pomery tak veľmi, že niektorí z nich podplácali novinárov. Malé ryby odstúpili, veľké sa nezistili. Z matiky som zmaturoval zázrakom. Tak sa začalo veľké dobiehanie Západu.

1998 – 2010

Keď som ako osemnásťročný prvýkrát pristával v NYC cestujúc na svoje prvé work-and-travel-leto, myslel som, že mi od toľkého vzrušenia vybuchne srdce. Moje očakávania zo slobody sa naplnili čiastočne. Za zarobené peniaze som si kúpil digitálnu kameru. 

Referendum do EU bolo útrpné. Tých 50 % sa nakoniec podarilo. V konečnom dôsledku asi vďaka prísľubom, že vďaka členstvu budeme bohatší. 

V Cirkvi dominovala generácia Jána Pavla II. Svetové dni mládeže Paríž, Rím… Išlo to mimo mňa. Škoda. Ale obraz desaťtisícov vysmiatych katolíkov sa drsne zrážal s mojím prežívaním. Život je predsa zložitejší! Napadá mi ale kacírska otázka, či by bol Ján Pavol II. za hrdinu aj dnes, keď kultúru smrti nahradila kultúra prijatia.

Počas výšky som koketoval s liberalizmom. Čítal som Künga aj Halíka. Najviac ma ale oslovila Idea otvorenej spoločnosti a jej nepriatelia. Popperov liberalizmus sa zdal byť rozumný, tolerantný. Ibaže na tie najväčšie otázky (na rozdiel od svojich kritikov) nedával odpovede. Prišlo mi ale sympatické, že to vedel priznať. 

Už počas doktorátu som sa však pridal na stranu Popperových nepriateľov. Aj vďaka Legutkovi som „objavil“ Platóna. Stále som ale čítal veľa liberálov, najmä Rawlsa a Raza, dominantnej ideológii som chcel rozumieť zvnútra. Fascinovalo ma, aký sofistikovaný politický systém dokázali navrhnúť, hoci nemali odpoveď na otázku o cieli ľudského života. (Definícia liberála: ten, ktorý sa uspokojí s tým, že nemá odpovede na veľké otázky, toto uspokojenie dogmatizuje a následne vnucuje celej spoločnosti 🙂 

Mimochodom, obdobie prvých desiatich rokov tretieho tisícročia (ktoré sa z väčšej časti prelínalo s mojím doktorátom) sa dá charakterizovať aj ako politické víťazstvo liberalizmu na Slovensku. Reformy ako rovná daň boli cool a pri diaľniciach vyrástli plechové a presklené krabice. Slovensko sa stalo montážnou a logistickou veľmocou. 

Lenže ľud minimálne z polovice cítil, že plody tohto víťazstva si uzurpujú zahraniční akcionári, bohatí a mladí, a tak po Dzurindovi prišiel Fico. Marxove idey boli zosmiešňované, ale voľby vyhrať vedeli. 

Po škole som niekoľko rokov prednášal dejiny politického myslenia. Môj osobný objav bol, že zmeny v dejinách sa nedejú filozoficky argumentačným vyvrátením predchádzajúcej epochy, ale dogmaticky výmenou základných predpokladov. Skrátka, ťažko viesť dialóg medzi Tomášom Akvinským a Hobbsom. O človeku píšu obaja, ale nie o obyvateľoch tej istej planéty. 

Tesne pred tridsiatkou som sa stihol oženiť.

2010 – 2023

Liberáli sa na chvíľu prebrali, ale vyhnala ich gorila. Alebo nenásytnosť? Fico a spol. mali veľké šťastie. Na Slovensku boli roky hojnosti, bolo z čoho rozdávať.

Začal som byť viac aktívny v SLH, bol som pri zakladaní Kolégia Antona Neuwirtha. Takmer desať rokov som býval aj s rodinou v parku jezuitského areálu medzi študentmi. Veril som, že Slovensko potrebuje vzdelaných a kompetentných katolíkov vo verejnom živote. A tiež, že čítanie veľkých diel a spoločný život v komunite v katolíckom prostredí prinesú zmenu. Stále tomu verím, ale… 

Vrcholila éra Benedikta XVI. Liturgické reformy som neriešil, iba kultúrno-spoločenské texty, s ktorými som nadšene súhlasil. Áno, Boh patrí do ústavy, viera je a má byť rozumná, treba sa vrátiť ku kresťanským koreňom Európy… Encykliky o láske a nádeji boli trošku dlhé, ale inak super! 

A potom prišlo odvolanie arcibiskupa Bezáka. Vysvetlenie najprv žiadne, potom vágne. Škody poriadne. Veľmi ma to trápilo. Bol som arcibiskupovi vďačný, že na rok prichýlil Kolégium u seba v Trnave. Predminulý rok slúžil omšu s pápežom v Šaštíne, aktuálne vystupuje v reklame na T-Mobile.

V tom čase som začal písať pre revue Impulz. Na prvej redakčnej rade boli okrem Danišku aj Palko, Mikloško, Hevier, pani Smolíková, Svobodová… Sledoval som dôstojné doberanie sa pánov v rokoch a pomyslel som si, že bytová univerzita za komunizmu nemohla vyzerať zásadne inak. Bol som nadšený. Témou bol Bezák. Nikomu sa nechcelo napísať text. Tak som sa uviedol. Fero Mikloško povedal, že dobre, Jozef Haľko mal výhrady.

Arcibiskup Bezák odstúpiť nechcel, zato pápež Benedikt rezignoval dobrovoľne. Pod lampou u Štefana Hríba sme sa to snažili vidieť z tej z lepšej strany. Pokorné rozhodnutie, veľké gesto… Aj po rokoch hovoril, že nič neľutuje. Ťažko uveriť, keď jeho odkaz mizne pre očami. 

Po vzore Benedikta bola Cirkev na Slovensku v strede kultúrnej vojny. Média jej nakladali zľava, sprava. No i ona sa vedela vzoprieť. Kultúra smrti či sodomský paškvil v pastierskych listoch, referendum za rodinu, pochody za život… Pravda vhod i nevhod, štýl taký všelijaký.

Pôsobenie arcibiskupa Bezáka bolo v tomto zmysle akousi antitézou pontifikátu Benedikta a predobrazom pontifikátu Františka. Jeho vľúdne, empatizujúce aggiornamento oslovovalo masy bez ohľadu na príslušnosť k Cirkvi. Cirkev nie ako prísna spovednica, skôr ako príjemná kaviareň, kde sa zdieľa život a naberá energia. Namiesto kultúrnej vojny, teológia empatie. (Pápež František je, samozrejme, ambivalentnejší, viď jeho výroky o „ideologických kolonizáciách“, či potrate ako „nájomnej vražde“.) 

Rok 2018 priniesol politickú zmenu. Hrozná vražda nasvietila prehnitosť systému. Demonštrácie Za slušné Slovensko prebudili ľud. Niečo bolo treba zmeniť. Liberálne riešenie sa prijalo automaticky, akoby nebolo inej alternatívy. Tentokrát boli pritom aj mladí kresťania, ktorí už nemohli povedať, že nikdy nepočuli o svätom Augustínovi či svätom Tomášovi. 

Takmer všetci vrátane mojich kolegov a študentov, to bolo pre mňa vytriezvenie, hovorili asi takto: keďže na morálke ani náboženstve v spoločnosti nie je zhoda, tak sa obe, v miere chýbajúceho konsenzu, definovanom liberálnou kaviarňou, musia aktuálne vyzátvorkovať. Lebo jednota. Lebo Fico je zlo. Prakticky to dali na Rawlsa. 

Niekedy v tomto čase som vďaka Ceste na Západ a vydavateľstvu Hesperion objavil krásu tradičnej liturgie. Vygooglil som si kostol, kde sa vďaka Summorum pontificum slávila, a išiel som sa aj s rodinou pozrieť. Ako spieva Jožo Ráž, bola to láska. Dôstojnosť, vznešenosť, úcta, krása a jednota formy, hĺbka modlitby, posvätné ticho, bázeň… prečo som len túto perlu neobjavil skôr? Keď som následne čítal Ratzingera/Benedikta o liturgii, cítil som, že píše priamo k môjmu srdcu…  

Slušní vyhrali voľby a prišiel covid. Štát vo vedení s katolíkmi v zmysle neesenciálnych aktivít zavrel kostoly na dlhšie než väčšina európskych krajín. Cirkev, aj napriek väčšinovej kresťanskej populácii, verejne neprotestovala, vec riešila tak slovensky, konsenzuálne. V rozhádanej spoločnosti prijala rolu morálnej autority štátnych opatrení. V kontexte novoobjavenej liturgickej lásky to bola pre mňa zvlášť bolestná rana. A to ešte neprišlo Tradicionis custodes. Parafrázajúc Benedikta, ako možno Cirkvi dôverovať, keď to, čo bolo ešte včera posvätné, sa dnes vyháňa z farských kostolov?

Skôr ako vydýchnutie z oslabenia čínskeho vírusu prišla veľká vojna a s ňou i nové rozdelenia a konflikty. Ako písal svätý Augustín – pozemský štát je vnútorne rozdelený a jedna časť bojuje proti druhej. Nič nové.

Slušní sa definitívne rozhádali, budú nové voľby. 

Malý Cyprián sa naučil spievať Salve Regina. 

Na trati Piešťany – Bratislava začal jazdiť RegioJet v ranných časoch. Konečne.

Kury stále nenesú. Aspoňže účesom sa niekedy podobám na najväčšieho farmára medzi filozofmi, sira Rogera.

Covid potvrdil nadprirodzený charakter Cirkvi, inak by sa už dávno…

Stále platí, že Nádej príde z Východu. (Vysvetlenie pre liberálnejších kresťanov: z Východu neznamená z Ruska.)

Dnes je piatok, 61. deň Exodu 90, treba zaviesť syna hokej.