Foto: Youtube / ÚPN / Slavomír Zrebný
Keď sa objavili prvé prípady covidu, mnohí – aspoň v rámci mojej komunity v Amerike – sme si mysleli, že kríza potrvá tak dva, tri týždne a že sa veci vrátia do normálu. O dva mesiace neskôr, keď bol vo veľkej časti Spojených štátov zavedený lockdown a ukázalo sa, že jeho koniec je v nedohľadne, všetci sme sa museli postaviť zoči-voči tvrdej realite: budeme krízu musieť strpieť a bude to trvať dlho.
Pre mňa to bolo relatívne ľahké, pretože som spisovateľ a pracujem z domu. Je pravda, že mať deti celé dni doma bolo náročné, ale ani zďaleka to nebolo také ťažké ako prísť o prácu, čo sa mnohým ľuďom stalo. Rozhodne som nemal nárok sťažovať sa. Ale potom sa zavrela aj väčšina reštaurácií, zaviedol sa zákaz zhromažďovania, normálny život sa zrazu zastavil. Najťažšie však pre mňa a moju rodinu bolo, že sme nesmeli chodiť do kostola.
Neskôr sme v novinách čítali o hroznom utrpení covidových pacientov v nemocniciach. Čítali sme o agónii ľudí, ktorým sa životy obrátili naruby, keď prišli o prácu. Rovnako ako milióny ďalších Američanov, ani ja som nemohol navštíviť svoju mamu, pretože patrila do ohrozenej skupiny starších ľudí. Zdalo sa, že ani politici nevedia, čo robiť. Všade sa šírili strach a panika.
Hoci môj vlastný život bol v porovnaní s inými znesiteľný, upadol som do miernej depresie. Kedy konečne epidémia skončí? Ochorie aj niekto z nás? Zomrieme? Začal som ľutovať seba aj svoju rodinu.
A potom som si zrazu spomenul na jednu lekciu, ktorú som sa naučil na Slovensku v roku 2019, keď som si chystal podklady na knihu Nežiť v klamstve (Live Not by Lies), ktorá hovorí o tom, čo sa dnešní ľudia môžu naučiť zo skúsenosti tajnej cirkvi, fungujúcej počas komunizmu. Keď som prišiel do Bratislavy na festival Bratislavské Hanusove dni, spoznal som niekoľko kľúčových postáv tajnej cirkvi a skúmal som aj príbeh otca Tomislava Kolakoviča. Tieto kapitoly dejín Američania vôbec nepoznajú; mňa samého sa
príbehy tak dotkli, že som napokon dokončenú knihu venoval pamiatke otca Kolakoviča.
Keď som sa na stanici v Bratislave lúčil so svojimi hostiteľmi, dostal som od nich anglický preklad knihy, napísanej jedným z najvernejších nasledovateľov otca Kolakoviča, Silvestrom Krčmérym. Kniha To nás zachránilo, vydaná v roku 1996, je memoármi dekády, ktorú MUDr. Krčméry strávil vo väzení pre svoju vieru. Na jej stránkach S. Krčméry vysvetľuje svoje duchovné cvičenia a nastavenie mysle, ktoré si osvojil, aby vládal prekonať dlhé obdobie utrpenia.
Najdôležitejšia vec, ktorú som sa z knihy S. Krčméryho naučil, je, že človek sa nesmie poddať sebaľútosti. Ak sa začne ľutovať, nepriateľ zvíťazí. Je lepšie zaujať postoj, v ktorom sa človek stáva „Božou sondou“ – aspoň tako sebe S. Krčméry hovorí pri vstupe do väzenia. Inými slovami, mladý katolícky lekár sa rozhodol, že na svoju väzenskú skúsenosť sa bude dívať očami „Božieho špióna“ a bude skúmať, ako môže konať dobro pre druhých, zdieľať Pánovu bolesť a prehĺbiť svoje vlastné vnútorné obrátenie. Vedel, že keby sa poddal sebaľútosti, nemohol by slúžiť blížnym a vystavil by sa riziku, že znenávidí svojich väzniteľov a trýzniteľov.
Byť zavretý v domácom prostredí, samozrejme, nie je ani zďaleka porovnateľné s väznením a mučením politických väzňov. Napriek tomu viem, že S. Krčméry by nám, kresťanom, dal dnes rovnakú radu. My, Američania, nie sme zvyknutí na utrpenie – nezvládame ho dobre. Napríklad na sociálnych sieťach čítam od niektorých kresťanov paranoidné komentáre. Šíria šialené konšpiračné teórie, hovoria odporné veci o našich biskupoch a pre zavreté kostoly ich obviňujú zo zbabelosti.
Čo by teda znamenalo byť Božou sondou v čase covidu? V prvom rade by sme sa museli prestať ľutovať a začať túto situáciu vnímať ako dlhé pôstne obdobie, teda čas, keď sa môžeme viac modliť a prinášať svoje obety Ježišovi. V druhom rade by to znamenalo, že sa budeme pýtať sami seba, ako môžeme byť láskavejší voči svojej rodine a susedom. Niekedy to možno znamená len cielene odmietnuť sťažovanie, veď sťažnosti a hundranie oslabujú morálku a zmysel pre solidaritu.
V Pravoslávnej cirkvi máme duchovné cvičenie, ktoré sa nazýva „prerušenie myšlienok“. Keď človeka pokúša nejaká myšlienka, naši kňazi odporúčajú vedome ju odmietnuť, zriecť sa jej. Toto cvičenie mi veľmi pomohlo, keďže som mal problém byť počas covidu Božou sondou. A hoci to nie je z pohľadu Pravoslávnej cirkvi celkom kóšer, vo svojich modlitbách som prosil Silvestra Krčméryho, ktorý zomrel v roku 2013, aby sa za mňa modlil – jednak za to, aby som ostal verný nášmu Pánovi, ale tiež za to, aby som neupadal do zúfalstva.
Túto jar to vyzerá tak, že Amerika konečne môže covid poraziť. Očkuje sa, otvárajú sa podniky. Život sa začína vracať do normálu. U nás vo farnosti sme sa stretávali na bohoslužbách už niekoľko mesiacov, všetci s rúškami, ale pravoslávni biskupi oznámili, že v júni už nebudeme musieť nosiť ani tie. Táto dlhá kríza ešte nie je za nami, ale na konci tunela už vidíme svetlo.
Nedávno som sa presťahoval do Budapešti, kde stážujem v Dunajskom inštitúte. Prísť do Európy v týchto dňoch je pre Američana ako vrátiť sa v čase. Vyčerpanosť Maďarov z prísnych opatrení, ktoré sú tu už dlhý čas zavedené, je veľmi hmatateľná a ťaživá. A mnohí Európania na celom kontinente hovoria, že majú rovnakú skúsenosť. Ako som už povedal, Nežiť v klamstve je kniha, v ktorej nás ľudia, ktorí odporovali komunizmu, učia ako žiť víťazne v čase novej, jemnej totality. Je nečakaným požehnaním, že kresťanskí hrdinovia, ako napríklad Silvester Krčméry, nás môžu učiť žiť víťazne aj v útrapách spôsobených koronavírusom.
