Foto: Wikimedia Commons / Freska ženskej postavy držiacej kalich počas Agapé. Katakomba svätých Marcellína a Petra, Via Labicana, Rím.
Tvrdenia o sekularizácii prenasledujú Cirkev už veľmi dlho. Ak je sekularizácia v skutočnosti lineárnym procesom, ktorý podnecuje modernita a končí sa smrťou viery, koniec mal nastať už dávno. Sekularizácia však taká nie je. Začnem tým, že sa pokúsim objasniť, čo mám na mysli pod týmto pojmom. Keďže tejto téme boli venované desiatky kníh a článkov v spoločenskovedných časopisoch, budem si tu musieť skrátiť a zrýchliť cestu. Jedným z užitočných spôsobov, ako vedci uvažovali o sekularizácii je, že sa vyskytuje (alebo nevyskytuje) na rôznych „úrovniach“. Známy belgický sociológ Karel Dobbelaere sformuloval tri úrovne, na ktorých sa podľa neho môže sekularizácia vyskytovať: mikroúroveň, makroúroveň a tzv. medziúroveň.1 Prvé dve sú najčastejším chápaním tohto pojmu. Makro-sekularizácia opisuje zmenšujúci sa vplyv náboženstva na spoločenské a politické sily a rozhodnutia, zatiaľ čo mikro- sekularizácia sa týka toho, ako náboženstvo ustupuje v myslení a správaní jednotlivcov. Ľudia prestávajú veriť — aspoň tak znie teória. Jeho medziúroveň sekularizácie sa týka sociálneho priestoru medzi nimi, meraného organizačnou angažovanosťou ľudí, ktorí patria do farností, navštevujú omše alebo bohoslužby a prispievajú na ne časom a peniazmi. Dobbelaereho definícia nie je ani tak o tom, ako si kultúra zachováva vysokú úctu k náboženským záležitostiam, ako skôr o tom, ako si ju ľudia zachovávajú — skrátka, ako si náboženstvo vážime prostredníctvom viery, spolupatričnosti a snahy formovať spoločenské inštitúcie.
Nechcem tu presadzovať teóriu sekularizácie, ale aj kritici Dobbelaereho uznávajú, že má niečo do seba. Zameranie na individuálnu úroveň je najzreteľnejším spôsobom, ako sledovať formy sekularizácie. Z toho vyplývajú ďalšie výzvy. Napríklad sekularizácia v Katolíckej cirkvi sa dá ľahšie rozoznať, pretože — na rozdiel od protestantizmu — nevznikajú nové katolícke sekty ako medzi protestantmi. V skutočnosti sa dlho venovala pozornosť kontinuu „cirkev — sekta“, čo jeťažkopádny názov pre proces, v rámci ktorého protestanstké denominácie majú tendenciu sa časom pomaly stávať progresívnejšími — v rátane množstva odpadnutí — pred tým, než sa rozdelia na dve časti, čím ostane jedna skupina ešte progresívnejšia, teraz už osodená od svojich rebelujúcich, konzervatívnych členov, ktorí odlišli, aby si založili novú sektu. A potom sa liberalizačný proces v nových skupinách začne odznova, ale od oveľa konzervatívnejšieho začiatku. Naďalej si myslím, že táto predstava má svoje opodstatnenie; stačí venovať trochu pozornosti vnútorným protestantským rozkolom — medzi metodistami, anglikánmi, presbyteriánmi a baptistami v Amerike —, aby sme videli, že sa to deje. Svojho času som bol presbyteriánom, kým som bol v roku 2011 pokrstený v Katolíckej cirkvi. Jednou z motivácií tejto „konverzie“ bola frustrácia z predvídateľného posunu doľava v každej denominácii. V Katolíckej cirkvi to tak nie je. Zmeny tu prebiehajú pomalšie, môžu byť viac alebo menej konzervatívne a organizácia predstavuje „veľký stan“ alebo rodinu, hoci tá môže byť aj disfunkčná.
Na dočítanie tohoto článku potrebujete mať aktIvované predplatné.
Časopis Verbum tvoríme pre ľudí, ktorí majú záujem o kvalitné čítanie a diskusiu. Chceme totiž budovať komunitu čitateľov, ktorí budú spolu s nami tvorcami kultúry a kultúrnosti. Vyberte si, prosím, typ predplatného. Získate tak prístup k zamknutým textom a dozviete sa o našich novinkách ako prví.
- Porov. KAREL DOBBELAERE. Secularization: An Analysis at Three Levels. Brussels: Peter Lang, 2004. [↩]