Pod pojmom neutralizácia, ktorý pre potreby tohto textu preberám z prírodovednej terminológie, rozumiem najmä oslabovanie, znižovanie či rušenie účinku alebo pôsobenia. Vzhľadom na spoločenský a kultúrny kontext, v ktorom sa budem pohybovať, mám na mysli najmä znižovanie vplyvu či rušenie účinku jednotlivých snáh a iniciatív pochádzajúcich od katolíkov. Pripojením predpony samo- naznačujem, že táto neutralizácia nepochádza z vonkajších radov, ale jej pôvodcami i príjemcami sú členovia tej istej kresťanskej denominácie. Najväčšími kritikmi katolíkov sa tak neukazujú predstavitelia iných vierovyznaní či myšlienkových prúdov. Slovenskí katolíci sú majstrami streľby do svojich radov, ale keďže sú členmi jedného mystického tela, je to guľka do vlastného kolena. Na niekoľkých príkladoch z novších kultúrnych dejín Slovenska (bernolákovské polemiky, kritika Katolíckej moderny a likvidácia Verbumu), sa budem snažiť poukázať na črtu slovenských katolíkov samoneutralizovať samých seba.

Snahy Antona Bernoláka a skupiny vlasteneckých bratislavských seminaristov možno vnímať nielen ako začiatok moderného jazykového kodifikačného procesu slovenského národa, ale i ako jednu z hviezdnych chvíľ slovenských katolíkov. Najmä ak sa na Bernolákovo dielo pozrieme zo širšieho hľadiska ako na nepriame dovŕšenie existencie historickej jezuitskej Trnavskej univerzity a jej vplyvov. Bernolák vedecky na vysokej úrovni zdôvodnil, opísal a kodifikoval slovenský jazyk (jej kultúrny západoslovenský typ) a Hollý monumentálnym básnickým dielom dokázal schopnosť slovenčiny vyrovnať sa iným kultúrnym jazykom. Najostrejšia súdobá kritika bernolákovských snáh nepochádza v prvých rokoch od evanjelikov, ktorí jazykovú otázku preberajú neskôr, ale z radov katolíckych, a to najmä od Jozefa Ignáca Bajzu, bratislavského kanonika. Ten časovo síce predišiel Bernoláka v normalizácii pravopisu a jazyka, avšak bez dostatočného vypracovania normatívnych pravidiel. Rudolf Krajčovič na margo tohto sporu píše: „O dôležitosti, ale súčasne aj o ostrosti polemík medzi J. I. Bajzom, prípadne jeho spolupracovníkmi františkánom Vojtechom Šimkom a chtelnickým farárom Tomášom Chovančekom na jednej strane a J. Fándlym a A. Bernolákom na strane druhej, svedčí skutočnosť, že v rozpätí jedného roka, od júla 1789 do júla 1790, uzrelo svetlo sveta päť polemických spisov, väčšinou anonymných. […] Text týchto polemík je totiž poznačený pohoršením a hnevom, že v spise J. Fándlyho sa nerešpektujú jeho [Bajzove] pravopisné zásady ani jeho slovenčina, hoci, ako sa sám vyjadril, bol to on, čo prwňi ke kňiham slowackim led lamal. Autor polemík sa pohoršuje nad tým, že slovenčina Fándlyho spisu Duwerna Zmluwa je blízka ľudovej reči a štýlu ľudového rozprávania. Preto ju v polemike ohodnotil ako reč ,hornácku‘, respektíve ,novosedlácku‘ (pod nowosedlyckymi šatormi pozbiranu).“¹ Do polemík sa zapojil i samotný Bernolák, ktorý obhajuje slovenčinu svojho spolupútnika Fándlyho a, naopak, kritizuje jazyk Bajzu. Za mnohé hovoria i názvy samotných polemických spisov, ako napr. Odporné Smlúwánj mezy Rozumným Mnjchem, A Sprostým Ďáblem o Mnjchoch, a Rehoľnjkoch (1789), Anti-Fándly (1789) či Zahambeni Posmiwač Anti-Fándly Kterého, gakošto falešného Paškwillanta za štrnásterú wipísanú Faleš zahambilo nahácké Péro (1790). Bernolák svojím systematickým a vedeckým uchopením jazyka prekonal Bajzu, ktorý spory nielen započal, ale okrem chronologického aspektu za Bernolákom argumentáciou skôr zaostáva.

1. KRAJČOVIČ, Rudolf – ŽIGO, Pavol. Dejiny spisovnej slovenčiny. Univerzita Komenského v Bratislave, 2010, s. 138 – 139. [↩]