Prežívame rok v pandémii
Osobne prežívam dva svety, ktoré sa vo mne bijú. Od 10. marca roku 2020 sú zrušené verejné sväté omše. V našej rehoľnej kaplnke, kde predtým bývali omše len raz za dva týždne, sa začali slúžiť sväté omše denne. Tieto svety vo mne počas roka zápasili a raz vyhrával svet „s veriacimi“, druhýkrát svet „pre mňa“. Bolo mi ľúto, že sa nestretávam s veriacimi v chráme, že nezažívam spoločenstvo. Na druhej strane bolo pohodlné, že mám celý duchovný servis doma a nemusím pre to nič urobiť. Vyhovovalo mi to, ale ma to aj frustrovalo. Nepatrím totiž do klauzúrneho spoločenstva, chýbal mi rozmer kostola, rodín, mládeže.
S odstupom roka musím povedať jednu smutnú vec. Všetko je vec zvyku. Zvykli sme si na všetko a brali sme to ako samozrejmosť. Idem na kávu, idem do kostola, idem do práce, do školy. Ofrflať šéfa, ofrflať prácu, denný rytmus. Cítiť sa ukrivdene, lebo som kresťan, konzervatívec, menšina, prolifer … Denné sťažovanie sa na všetko a na všetkých. Kým neprišlo k prvej uzávere. Najprv bolo aj trocha radosti : konečne si oddýchnem, obnovím sa, venujem viac času pomôckam do školy, konečne dorobím začaté projekty, konečne urobím všetko, čo je zameškané. Z dvoch týždňov je však rok, čo sedím doma za po-čítačom a spievam si pieseň Jara Filipa Cez okno. A aj z toho sa stáva určitý zvyk. Ráno vstať, pomodliť sa, naraňajkovať sa, sadnúť k počítaču alebo ku knihám, modlitba, obed, opäť si sadnúť ku knihám a učiť sa, modlitba, svätá omša, večera a stretnutie s komunitou, chvíľa voľna na prechádzku alebo cvičenie, opäť modlitba, spánok. Zvyk. Opäť. Takto to je.
Na jednej strane prežívam luxus duchovného života. Všetky modlitby breviára, svätá omša v domácej kaplnke, osobná adorácia, spoločenstvo. Už rok sa cítim ako na duchovných cvičeniach. Hotový karmelitánsky kláštor!
Na druhej strane cítim, že by som oveľa radšej stratila časť z tohto luxusu, lebo viem, že niekto nebol už šesť mesiacov na inej ako virtuálnej omši. Akoby mi chýbala solidárnosť so všetkými známymi, ktorí mi denne telefonovali: „To vám teda závidíme, že máte normálnu omšu!“
Ak to vyjadrím číselne, je to boj 3: 5 (tretie prikázanie proti piatemu) – Spomni, aby si deň sviatočný svätil proti Nezabiješ. Ochrana života verzus liturgické slávenie svätej omše. Denne čítam rôzne diskusie. Sú tak veľmi protichodné, že sa vôbec nečudujem zmätku, ktorý vyvolávajú u bežných veriacich. Teológovia hovoria o zákaze bohoslužieb a vysluhovaní sviatostí. Niektorí dokonca povzbudzujú k občianskej neposlušnosti. Niektorí kňazi spovedajú cez sociálne siete. (Fúha, toto zabolelo, lebo elektronika nenahrádza klasickú sviatosť zmierenia. Môžeme hovoriť o duchovnom rozhovore, nikdy nie o vysluhovaní sviatostí.) Niektorí kňazi dávajú každú noc absolúciu (udeľujú sviatosť zmierenia) pre svoju farnosť. Vnímam to ako zavádzanie. Neboli zrušené bohoslužby. Boli zrušené verejné bohoslužby. Fakt, že mnoho kňazov sa stiahlo a prestalo akoby existovať pre svoje farnosti, je tiež bolestivá skúsenosť. Poslušnosť svetskej vrchnosti akoby zrušilo poslušnosť tomu najväčšiemu prikázaniu – láske. Áno, viem. Zatvorenie kostolov sa prirovnávalo k divadlám, ku kinám. Často sa argumentovalo, že sa tam stretáva najstaršia generácia. Všetkému som rozumela. Herci si však našli iný spôsob fungovania. Aj športovci sa naučili hrať pred prázdnymi tribúnami. Len my sme akosi nenachádzali spôsob nového fungovania. Stále sme sa chceli pridŕžať toho, čo tu bolo. Mne osobne chýbala diskusia o tom, ako by sme mohli veci robiť inak, ako byť ľuďom bližšie.
Na jar som si často hovorila, že láska je vynaliezavá, láska je vynaliezavá. Telefonovala som s osamelými ľuďmi, piekla pre susedov, rozdávala sviečky počas prvej uzatvorenej Veľkej noci, šila rúška a zbierku prosieb ukladala pod sochu svätého Jozefa.
Potom som sa stretla s kňazmi, ktorí sa dali čo najrýchlejšie zaočkovať alebo osobne si prešli chorobou a nemali problém pomáhať svojej farnosti. Zvlášť dedinskí kňazi prichádzali do domov svojich veriacich, telefonicky sa uistili, či môžu prísť, udeľovali sviatosť zmierenia, odslúžili súkromnú svätú omšu pre rodinné spoločenstvo z jednej domácnosti. Boli farnosti, kde bola denne vyložená Oltárna sviatosť, kde sa denne rozdávalo sväté prijímanie. A boli farnosti, kde veriaci vypisovali na sociálne siete a ich kňazi sedeli zabarikádovaní doma s prstami na klávesniciach a vyplakávali nad zlou dobou, zlou vládou, nad zákazmi, ktoré nemajú opodstatnenie.
Druhá vlna priniesla okrem zatvárania kostolov aj zvýšený počet pohrebov. Keď kedysi vo farnostiach bolo desať pohrebov za celý rok, teraz niektoré farnosti už po troch mesiacoch mali tridsať a viac pohrebov. Okrem lásky bola vo farnostiach potrebná aj nádej, aj útecha, aj pastoračná múdrosť, pochopenie tvrdosti nariadení s úprimnou snahou o kreativitu a snahu slúžiť.
Najväčším prikázaním našej viery je láska. Ako zástera zakrýva všetky prikázania Desatora. Láska zakrýva množstvo hriechov. Kde je príkaz a zákaz, tam ako na suchom pni môže vykvitnúť láska v službe, v nachádzaní možností. Láska je vynaliezavá, kreatívna, schopná nájsť cestu tam, kde žiadna nie je.
Teším sa a zároveň mám strach z otvárania kostolov. Teším sa na prijímanie sviatostí v spoločenstve veriacich vo farnosti, kde žijem. Uvedomujem si však, že to spoločenstvo bude značne preriedené. Už nebudeme zažívať takú atmosféru, ako pred uzatváraním kostolov. Opäť bude potrebné zapojiť vynaliezavosť, kreativitu a lásku pri novobudovaní spoločenstiev, bude potrebné opäť hovoriť o dôležitosti návštev kostolov, opäť dať punc liturgickému sláveniu a evanjelizácii.
Nebojme sa prázdneho liturgického prostredia. Nedajme sa však ani vyzvať na neposlušnosť a ukazovanie zúfalstva. Ukážme pravú tvár kresťanstva a postavme sa za život. Za život v slobode, vo viere a hlavne v láske, ktorá umyje tvár zúboženého národa. Prejavme sa ako kresťania, ktorí sú kvasom. Nech nás pandémia neučí len kváskovať a otužovať sa. Buďme kvasom, ktorý aj v chlade zákazov dokáže prevzdušniť svoje prostredie. Toto nech sa stane skutočným životným štýlom všetkých kresťanov.
