Text bol pôvodne uverejnený na portáli The Lamp Magazine a neskôr na Theopolis. Foto: Theopolis.

Tirolčania východu

Ukrajinu som prvýkrát navštívil v novembri 1998, len niekoľko dní pred mojimi pätnástimi narodeninami. Cestovali sme s rodinou na byzantsko-katolícku kňazskú vysviacku. Išli sme červeným, zamatom čalúneným vlakom zo sovietskej éry z Viedne do západoukrajinského mesta Ľvov. Na hraniciach medzi Slovenskom a Ukrajinou vlak zdvihli žeriavmi a vymenili mu kolesá. Dôvodom bolo, ako nám povedali, že Stalin dal rozšíriť rozchod koľají v Sovietskom zväze, aby odradil útočiace armády.

Prekročenie ukrajinských hraníc v 90. rokoch bolo ako návrat v čase. Ako vlak hrkotal cez Karpaty, pozorovali sme z okna ženy so šatkami na hlavách, ktoré prali šaty v ľadových riekach, a kone ťahajúce sane a vozy. Vozy mali na kolesách gumené pneumatiky, ale nebyť toho sme pokojne mohli byť aj v 19. storočí.

Na vlakovej stanici v Ľvove nás privítal starý muž vo vysokej kožušinovej čiapke, ktorý nás mal odviezť do domu, kde sme boli ubytovaní, a mladý študent, ktorý vedel po anglicky. Mladík nám povedal, že ten starý pán strávil roky v sibírskom pracovnom tábore počas sovietskeho prenasledovania ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. S otvorenými ústami sme sledovali, ako nám pred očami ožila postava zo Solženicynovho románu.

Najviac nás však na Ľvove zaujalo to, ako rakúsky vyzeral. Ľvov bol od rozdelenia Poľska v 18. storočí až do prvej svetovej vojny súčasťou rakúskej provincie Halič a jeho architektúra je veľmi podobná viedenskej. Dokonca aj gréckokatolícka katedrála zo začiatku 18. storočia (hoci bola postavená ešte pred rozdelením Poľska) má barokový ikonostas, ktorý na prvý pohľad pôsobí ako retabulum (umelecky spracovaná časť kresťanského oltára, pozn. prekl.) rakúskeho kostola.