„Prvou úlohou dnes venovať sa väčšmi, doháňať, kultúre ducha. Táto oblasť je najväčšmi zanedbaná, hoci to je základom všetkého. Náš život bol príliš prepolitizovaný a i dnes politika berie priveľa pozornosti pospolitosti slovenskej, viac, ako by bolo treba, všetko je na ulici a málo sa venujeme tichej konštruktívnej práci na duši. Treba dvíhať úroveň, aby sme mohli hodnotiť i najvyššie hodnoty svojho bytia. A treba pestovať slovenský vkus.“ (L. Hanus)
Keď človek číta výber z doposiaľ nepublikovanej Hanusovej eseje O slovenskom vkuse, napísanej sviežim, írečitým ľudovým jazykom, tak musí iba žasnúť a obdivovať Hanusov vhľad do slovenskej duše. Hanus triafal pred sto rokmi a nemíňa sa ani dnes.
Človek, ani ten slovenský, sa v základných rysoch nemení. Ani dnes si neuvedomuje, ako podlieha módnym trendom a zaraďuje sa do skupín s vyprofilovanými jednoduchými postojmi, zväčša politického charakteru. Čím viac mu chýba náboženská a kultúrna hĺbka, tým viac si je istejší svojimi presvedčeniami.
Z tohto ani z ďalších Hanusových textov napriek tomu nesála pesimizmus. Naopak, Hanus mal aj na začiatku vojnových rokov pocit, že so vznikom slovenskej štátnosti sa začína niečo dôležité a že krajina sa môže kultúrne pozdvihnúť. Úlohou slovenskej inteligencie malo byť integrovať slovenskú kresťanskú ľudovosť s európskou kultúrnosťou.
Tridsiate a štyridsiate roky tak boli vrcholom modernej slovenskej katolíckej kultúry. Mladý Hanus vtedy ešte nevidel, na rozdiel o nás, kam až môžu zájsť hrôzy nacizmu a vojny a ako spolu s následnou komunistickou ateizáciou poznačia kresťanskú identitu Slovenska.
II.
Nový Verbum sa v rámci roka kresťanskej kultúry venuje téme kultúry a kultúrnosti. Okrem Hanusovej eseje (prinášame ju pri príležitosti tridsiatich rokov od Hanusovej smrti) ponúka aj ďalšie tri práve k téme kresťanskej kultúry.
V tej prvej Samuel Trizuljak súčasným jazykom nanovo prerozpával Hanusovu Rozpravu o kultúrnosti a zasadil ju do aktuálneho kontextu Buzalkových Postsedliakov. Ukázal tým na zásadný rozdiel slovenskej kultúrnosti vychádzajúcej z katolicizmu a na druhej strane z progresivizmu. Nie je samozrejmé ľudovosť dvíhať a kultivovať, dá sa ňou totiž aj pohŕdať.
Michal Čop v eseji s názvom Kde sa stratilo katolícke umenie? reaguje na európsku a aj slovenskú krízu katolíckeho umenia v literatúre od druhej polovice storočia. Ním načrtnutá odpoveď vidí hlavnú príčinu v niektorých aspektoch najnovšieho vývoja v Cirkvi, ktorá sa až príliš začala sústreďovať na zdokonalenie človeka. Skutočné umenie však potrebuje v prvom rade čerpať inšpiráciu z bázne pred Bohom.
A nakoniec Boris Bartho uvažuje o dôležitosti kresťanskej kultúry podľa sv. Jána Pavla II. Ako píše, „Božie kráľovstvo už mnohokrát dokázalo, že hoci by pri siatí bolo ,najmenšie zo všetkých semien na zemi‘, predsa keď vzíde, ,je väčšie ako všetky iné rastliny‘“. Bartho odmieta skepsu a pripomína, že kresťanská kultúra je podľa poľského pápeža podmienkou autentickej ľudskosti. Preto sa treba, keď „,kultúra smrti‘ tak agresívne napáda ,kultúru života‘ a často sa zdá, že má nad ňou prevahu“ (Evangelium vitae, 87), veľkodušne postaviť na jej obranu.
III.
Prvé číslo prináša tiež rozhovor s českým filozofom Petrom Dvořákom o metafyzike, scholastike (tento rok si pripomíname 750 rokov od smrti sv. Tomáša Akvinského) a kríze viery i dva texty k 60. výročiu dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu o liturgii Sacrosanctum concilium. Prvý je úvahou hudobníka a skladateľa liturgickej hudby Ľuboša Gabča nad tým, čo koncil priniesol na Slovensku v liturgickej hudbe. Druhý sa týka liturgických zmien po roku 1970. Jeho autorom je Branislav Jeriga, mladý slovenský výskumník, aktuálne pôsobiaci vo Švédsku, ktorý zareagoval na vybrané tvrdenia z Trizuljakovho textu Slovenský konzervativizmus je na tom skvele! (Verbum 1/2021) z pozícií tradicionalizmu. Tradicionalistické polemiky bývajú často vyhrotené, Jerigov text však taký nie je, vecne predstavuje základnú argumentačnú líniu tohto nateraz okrajového, ale celosvetovo čoraz dôležitejšieho teologicko-liturgického prúdu. Verbum sa polemike nebráni, naopak, sme radi, keď naše texty stimulujú diskusiu.
Aktuálne číslo prináša aj súčasnú poéziu, výber z tvorby Michala Nižnánskeho, a dve výtvarné kompozície Vlada Vakova. A na záver tri recenzie. Dve sa týkajú nedávno premiérovanej divadelnej hry Ježiš z Montrealu (réžia Ján Luterán). K tejto téme redakcia Verbumu pripravila v marci aj polemickú diskusiu a dvaja jej hostia, divadelníci Peter Janků a Marek Godovič, prispeli do tohto čísla protichodnými pohľadmi.
Michal Malatinský zas napísal recenziu knihy od Hesperionu Zbytečný kněz o životnom osude britského kňaza Briana Houghtona, ktorá tematicky dopĺňa text tak od Michala Čopa, ako aj Branislava Jerigu.
Tu Rex gloriae, Christe!
