O tom, či myšlienky liturgického konzervativizmu stoja na pevných základoch alebo je lepšie vydať sa cestou „tradicionalizmu“.

„Lež nie je múdre a pochvalné vo všetkom a na každý spôsob vracať sa k starému. Tak, aby sme uviedli príklad, ten odbočuje od správnej cesty, kto by chcel zaviesť prvotnú podobu oltára (stola; v latinskom origináli: Itaque, ut exemplis utamur, is ex recto aberret itinere, qui priscam altari velit mensae formam restituere); kto by chcel z liturgických rúch odstrániť čiernu farbu, kto by vylučoval z kostolov posvätné obrazy a sochy, kto by chcel tak upraviť zobrazenie Božského Spasiteľa na kríži, že by jeho telo nepredstavovalo hrozné muky, ktoré podstúpil, kto by napokon neschvaľoval a zavrhoval polyfonické, čiže viachlasové spevy aj vtedy, keď vyhovujú pravidlám daným Apoštolskou stolicou.“¹

Tieto slová použil pápež Pius XII. v čase, keď jedinou liturgiou rímskej Cirkvi bola tzv. tridentská omša. Na základe vtedajšieho (dnes prekonaného) liturgického bádania v tom čase vznikala túžba adaptovať do liturgie „staré“ či „starobylé“ praktiky, resp. výmenu stredovekých či barokových nánosov za tieto nepoškvrnené rituály prvotnej Cirkvi. Iba pár rokov po zavrhnutí týchto tendencií pápežom Piom XII. boli tieto prvky vložené do rímskokatolíckej liturgie.

Tento text má v otázke liturgie záujem polemizovať s textom Samuela Trizuljaka s názvom Slovenský katolicizmus je na tom skvele, v ktorom je konzervativizmus predstavený ako hlavný prúd slovenského katolicizmu a ktorý sa snaží odpovedať, či je dnešný konzervativizmus správnym prístupom v oblasti liturgie.²

Na úvod si pripomeňme slová Samuela Trizuljaka:

„Pokiaľ ide o adekvátnu formu svätej omše, konzervatívci považujú koncilový obrat zavádzajúci omšu ,tvárou k ľudu‘, tzv. novus ordo, za legitímny vývoj odpovedajúci na znamenia čias: oprávnenú reflexiu dôležitosti komunálneho aspektu slávenia eucharistického tajomstva. Nemajú však nevyhnutne problém ani s občasným slávením predkoncilovej liturgie (v zmysle usmernení Benediktovho motu proprio), sú si vedomí pretrvávajúcej pestrosti liturgického slávenia, napríklad vo východných cirkvách, a ,nestrieľa sa‘ medzi nimi ani za jemné zmeny v novus ordo (napríklad spoločné recitovanie časti eucharistických modlitieb) pri zachovaní dôstojnosti slávenia.

Vonkoncom sú zmenám v liturgii otvorení, súc si vedomí, že liturgia je na rozdiel od dogmatiky flexibilnejšia oblasť života Cirkvi. Tradicionalisti považujú rozšírenosť novus ordo za jeden z hlavných problémov, ktoré koncil priniesol. Množstvo významných problémov v Cirkvi (nedostatok povolaní, prehlbujúca sa sekularizácia, padajúce počty veriacich) majú tendenciu spájať s tým, ako ľahko sa Cirkev vzdala bezpochyby na prvý pohľad čoraz vznešenejšej staršej formy liturgie, ktorá západnej Cirkvi dlho a dobre slúžila.“³

V prvom rade treba povedať, že koncil nový omšový poriadok nezaviedol. Sacrosanctum concilium („svätosvätý koncil“), koncilová konštitúcia o liturgii, obsahuje niektoré konzervatívne postoje voči vtedajšej, teda tradičnej liturgii. Takým je napríklad článok 23: „Napokon nech sa nezavádzajú novoty, ak si to nevyžaduje opravdivý a zaručený úžitok Cirkvi, pričom je potrebné dbať o to, aby nové formy istým spôsobom organicky vyrastali z foriem už jestvujúcich.“⁴

Na druhej strane naznačuje možné zmeny v liturgii v konkrétnych oblastiach, no napriek tomu nikde explicitne nevolá po novom poriadku svätej omše.⁵

Novus ordo, teda nový omšový poriadok, bol zavedený Pavlom VI. a vytvorený pod taktovkou arcibiskupa Anniballeho Bugniniho, sekretára komisie, ktorá mala na starosti implementovanie uvedeného koncilového dokumentu, no namiesto toho šla nad jeho rámec (azda aj v „duchu“ koncilového dokumentu), ako to už počas písania schémy koncilového dokumentu chcel Anniballe Bugnini: „Bolo by nanajvýš nevyhovujúce, keby články našej konštitúcie odmietla ústredná komisia alebo samotný koncil. Preto musíme našľapovať opatrne a rozvážne. Opatrne, aby návrhy boli predložené prijateľným spôsobom (modo acceptabile) alebo, podľa môjho názoru, formulované tak, aby sa veľa povedalo bez toho, aby sa zdalo, že sa niečo hovorí: veľa vecí nech sa hovorí v zárodku (in nuce) a týmto spôsobom nechajte dvere otvorené pre legitímne a možné pokoncilové dedukcie a aplikácie; nech sa nehovorí nič, čo by naznačovalo prílišnú novosť a mohlo by zneplatniť všetko ostatné.“⁶

1. Encyklika Mediator Dei pápeža Pia XII., s. 13. Dostupné na internete https://tridentskaomsa.weebly.com/uploads/5/7/8/8/57880451/o_posv%C3%84tnej_liturgii.mediator_dei.__pius_xii._1947.pdf [↩]
2. Napríklad vkladanie obetných stolov, prijímanie na ruku, ako aj odstraňovanie sôch a obrazov či praktické odstránenie čiernej liturgickej farby. [↩]
3. TRIZULJAK, Samuel. Prečo je slovenský katolicizmus na tom skvele. Konzervatívny denník Postoj. 11. 09. 2021. Dostupné na internete https://www.postoj.sk/87837/slovensky-katolicizmus-je-na-tom-skvele [↩]
4. Sacrosanctum concilium. (23). Dostupné na internete https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/sacrosanctum-concilium [↩]
5. Výzva na reformu liturgických kníh, ako ju žiada Sacrosanctum concilium článok 25, je nejednoznačná, a preto sa dá chápať aj minimalisticky, teda že by sa napríklad aj jednotlivé kroky načrtnuté v dokumente preskúmali na základe článku 23 a možno väčšinou zostali neimplementované. [↩]
6. A. Bugnini, Deklarácia otvárajúca stretnutie z 11. októbra 1961 v Domus Mariae. CHIRON, Yves. Annibale Bugnini : Reformer of the Liturgy. Brooklyn, NY : Angelico Press, 2018. s. 82. Preložil autor. [↩]