Cieľom rubriky časopisu Verbum s názvom Pramene je prinášať čitateľom krátke pôvodné historické dokumenty, a to osve alebo v tvorivom kontraste s inými dobovými textami. Vo Verbume sme presvedčení, že slovenské dejiny ponúkajú svedectvá, ktoré overil čas, ktoré dokážu inšpirovať kresťanskú kultúru aj dnes a ktoré hovoria samy za seba – len o nich treba azda začať viac hovoriť. Text do rubriky Pramene vybral a komentoval Samuel Trizuljak.

* * *

Podľa poznámok na rukopise odznela táto Hanusova prednáška 10. apríla 1940 v Spišskej Novej Vsi. V „budovateľskej“ atmosfére, ktorá prevládala medzi podporovateľmi vojnového slovenského štátu v prvých rokoch jeho existencie, hodnotí Hanus svoj tematický výber – „slovenský vkus“ – takto: „téma veľmi dôležitá, veľmi aktuálna… je to vlastne dovŕšenie celého nášho dnešného snaženia“. Tematika kultúry sa stala počas vojnových rokov pre Hanusa dominantnou. Rozprava o kultúrnosti ako súhrn jeho úvah vychádza až v roku 1943. Prednáška, ktorej časti uverejňujeme nižšie, tak predstavuje jeden zo skorších rozvinutejších teoretických Hanusových textov k téme kultúry. Vyberáme tri ucelené úryvky z rukopisu, ktorý sa v origináli skladá z dvadsiatich strán.¹ Ilustrujú jednak niektoré všeobecné Hanusove umelecko-teoretické východiská, jednak niektoré jeho konkrétne šťavnaté postrehy o dobovom slovenskom vkuse. Originál je doplnený množstvom nečitateľných poznámok a opráv dopísaných rukou, uvedené úryvky sú z čitateľného textu napísaného na písacom stroji. V úryvkoch bola opravená gramatika podľa dnešnej normy. Štylistika – napr. komplikované súvetia, archaizmy a zdôraznenia kurzívou – však bola zachovaná v maximálnej možnej miere. V úryvkoch vidíme hodnotu.

* * *

Čo je hodnota? V čom väzí môj tajomný vzťah k veciam? Hodnota je, čo má pre mňa cenu. Ale to je len polovica. Vidíme, že hodnota má silný subjektívny akcent. To, čo sa mi páči. Čo sa ľuďom páči? Na to veru nemožno dať jednotnú odpoveď. Všetko. Aká rozličná je chuť v jedení, taká rozličná je aj chuť (vkus) v posudzovaní duševných objektov. Niekto má rád hovädzinu a nenávidí teľacinu, iný má rád teľacinu a hovädzinu ani vidieť. Niekto je vegetariánom a stráni sa mäsa ani choroby – robí z toho priam vyznanie, náboženstvo –, iný si zas najradšej len zaje slaninky a len vtedy si váži stravu, keď je v nej mäso. Ostatné mu je zelinou. A práve toľká rozmanitosť vo výbere duševného vkusu. Povedzme v hudbe. Niekto má rád jazz a počúval by len samé odrhovačky vo foxovom tempe À propos, co dělá Andula?, iný zase mrie za cigánskou muzikou – iba Cigán je mu hudbou schlechthin² –, iný zas si obľubuje hudbu vážnu, ťažkú, klasickú, symfonickú a orchestrálnu, ktorá vyjadruje myšlienky a hlbiny života. A všetko ostatné je mu smetie. Neraz sme zažili scénu pred rádiom v miešanej spoločnosti: čo sa má počúvať? Nastane ruvačka: jeden sa trhne pri saxofóne, druhý prižmúri oči pri base, tretí netrpezlivo trepoce rukou a zapcháva si uši – nastáva ruvačka, čo sa má počúvať. Nezhodnú sa ani na jednej muzike, utiecť z toho babylonu a napokon by každý najradšej drhol svoje vlastné rádio. A aký rozdielny býva úsudok v umeleckých veciach! Sme na výstave. Hemží sa a každého ťahá k niečomu inému alebo k ničomu a ten na výstavu ani nepríde. Niekoho zaujímajú krajinky, vodové čačané kresbičky, iného solídny konzervatívny, dôkladný spôsob maľovania, tretieho len bezuzdný chaos futuristických kic-kacov, hrdo sa hlási k tomu, čomu nerozumie, mladým ľuďom často iba to imponuje, iba to sa im páči, čo nekapiškujú. Zaujímavý chaos úsudkov, keď sa dostanú dokopy ľudia rôznorodí. Čo sa páči ľuďom? Všetko a nič. Tomuto toto, onomu tamto a práve toto nenávidí a zavrhuje. Ako sa v tom vyznať? Aké kritérium tu určiť, aké smernice, čo sa ľuďom páči, čo si ľudia cenia, čo je pre nich hodnotou? Nakoniec sa nám vidí, akoby bol v tom dokonalý chaos: koľko ľudí, toľko úsudkov, toľko vkusov. Quot capita, tot sensus. Vidí sa napokon, akoby sme sa mali s týmto stavom uspokojiť a ani sa nesnažiť v tom vyznať, hľadať voľáke smernice. Nesnažiť sa miešať do vkusu druhého, ale nechať mu jeho úsudok, bo to dokonale jeho vecou – nesnažiť sa ani vplývať na vkus ľudí, nekorigovať, nevytýkať, ani deťom, ani mládeži, ani dospelým, ani primitívnym – bo veď každý má svoj vkus. Ako prídu dospelí k tomu, aby sa starali do malých, aby ich korigovali, predpisovali, čo sa má a čo nemá, čo je pekné a čo mrzké? Tu ako vidíme, stráda zmysel výchova a každá vôľa deti k niečomu viesť. A ako by sme mohli hovoriť o „slovenskom vkuse“ pod takým spoločným menom, hoc predpokladáme, že slovenský vkus existuje? Túto rozmanitosť v úsudku sa snažili preniesť na ľudské posudzovanie nielen umeleckých vecí, ale i mravných a náboženských. Niet tu spoločného kritéria zaväzujúceho celé ľudstvo po všetky veky. Nieto večných zákonov, zaväzujúcich človeka ako človeka. Svoj osobitný úsudok má každý človek, každý vek, každá rasa a národ a stav a potom každá generácia v časovom priereze a každý vek. Všetko je relatívne, platné len pre tohto človeka atď., túto dobu. Nič je nie relatívne, platné, ustálené, nadčasové, večné. Ľudstvo, hovoria, sa vyvíja a s ním sa vyvíja všetko: jeho mravné úsudky i náboženské predstavy a ideály. Úsudky predchádzajúcich generácií neplatia teraz – predtým sa cenil nacionalizmus, zaň sa bojovalo, mrelo, obetovalo, dnes celkom iné ideály, povedzme komunizmus, internacionalizmus. Podľa módy vystupovať zo zväzku cirkvi alebo podľa nálady zas vstupovať doň. Toť filozofia evolucionizmu, autonomizmu, relativizmu, ktorá bola opanúvala predošlé dve storočia. No tieto náhľady minulosti sú prekonané. Svetonáhľad našej doby sa uzdravuje.

1. Originál rukopisu na nahliadnutie v: Literárny archív, Slovenská národná knižnica, Martin, Slovensko, signatúra 248 D 13. [↩]
2. Z nemčiny: bezpodmienečný, dostačujúci, úplný. [↩]