Či už ide o duchovný život, teológiu, alebo filozofiu, možno konštatovať, že slovenská kultúra kánon veľkých diel kresťanskej literatúry veľmi neobohatila. Je to zaujímavý paradox. Radi na Slovensku hovoríme o našom kresťanskom dedičstve a koreňoch, že bez kňazov Cyrila a Metoda, Bernoláka a Štúra či Hlinku a Korca by nás nebolo, že aj keď v dnešnej dobe slovenské obyvateľstvo vieru praktizuje čoraz menej, kresťanské, konzervatívne či tradičné hodnoty sa svojím spôsobom u nás držia viac než inde na Západe. Je to ozaj zaujímavý paradox. Slovensko je (údajne) kresťanské. Ale v rovine veľkých diel, ktoré kresťanskú civilizáciu budovali a inšpirovali alebo jej zvyšky pomáhajú udržiavať, sme prispeli len neveľmi. Uznajte: koľko slovenských autorov čítame v sylabách formačných programov Kolégia Antona Neuwirtha a Spoločenstva Ladislava Hanusa, v sylabách, ktoré menia život jednej celej generácii slovenských mladých veriacich? Alebo ak nepatríte medzi absolventov našich programov: kedy ste naposledy na intelektuálne či duchovné prehĺbenie čítali nie preklad, ale slovenského autora?

Výnimočnosť Hanusovej Rozpravy o kultúrnosti spočíva práve v tom, že kladie prst na tento paradox „kresťanského Slovenska“. Rozprava paradox „kresťanského Slovenska“ identifikuje v súvislosti s ľudovým charakterom nášho obyvateľstva a ako riešenie predkladá program pestovania cností, prostredníctvom ktorých si ľud kultúru, veľkú kresťanskú kultúru Západu, osvojí. Rozprava to robí čítavo a originálne, spôsobom, vďaka ktorému sa sama stáva hodnotným príspevkom ku kánonu veľkých diel kresťanskej tradície. Hoci bola napísaná pred viac než osemdesiatimi rokmi, ako spovedné zrkadlo dnes môže poslúžiť doma i vo svete.

Rozprava o kultúrnosti vznikla niekde za písacím stolom Ladislava Hanusa v seminári v Spišskej Kapitule v prvej polovici roka 1943. Ako profesor morálky a dejín umenia pôsobil v Spišskej Kapitule od roku 1938. Od januára 1941 však ako nový šéfredaktor toho času najvýznamnejšej slovenskej katolíckej intelektuálnej revue Kultúra strávil viac času na cestách. Vydavateľ Kultúry, Spolok svätého Vojtecha, mu predplatil celoročný lístok na slovenské železnice a Hanus strávil roky 1941 a 1942 tým, že po celom Slovensku zháňal príspevky od etablovaných aj nádejných autorov, písal vlastné eseje na témy od zmyslu štátnosti po pestovanie vkusu, prednášal po rôznych slovenských mestách a udržoval vzťahy s politickou elitou vrátane Alexandra Macha a Jozefa Tisa (o tom niekedy nabudúce). Na prelome rokov 1942 a 1943 – po tejto dvojročnej skúsenosti pôsobenia medzi politickou a intelektuálnou, laickou aj klerikálnou elitou vojnového slovenského štátu – ohlásil vznik vlastného časopisu. Obroda: časopis slovenskej kultúrnosti začal vychádzať v septembri 1943 a Rozprava o kultúrnosti bola prvou knihou, ktorú novozaložené rovnomenné vydavateľstvo v Ružomberku na jeseň 1943 vydalo.

O čo mu išlo? Pri reedícii Rozpravy v marci 1991 na to spomínal takto: „Z rôznych iniciatív sa spontánne utváral plán kultúrnej výchovy celého národa. Duchovnú úroveň pospolitosti povzniesť o stupne vyššie. Vykonávať vekovú úlohu. Aby nad Slovenskom nedominovala nekultúrnosť, primitívnosť, neforemná živelnosť.“ Hanusovi na slovenskom spoločenskom živote prekážala obsesívna starosť o politické a hospodárske otázky a najmä živelný a primitívny spôsob, akým nová generácia inteligencie – vychodiac zo slovenských dedín a zaplavujúc slovenské mestá – svoje nové ambície v novom štáte realizovala. „Orientácia slovenského človeka, i keď sa vyvíjala a sa vyjasňuje, príliš dlho viazla v neusmernenej pudovosti a živelnosti. Rozumom nekontrolovateľná živelnosť ešte vždy zasahuje aj do nášho intelektuálneho života, dáva ráz nášmu smýšľaniu, stanovisku, našej práci a charakteru. Aj táto vzdelaná vrstva je vlastne na ľudovej úrovni, so všetkou nevypočítateľnosťou, krajnosťou a neriadenosťou, a programove nechce prekonať ľudovú úroveň. Jej tvárnosť je nedostatok tvárnosti. Takýto typ bol donedávna priam ideálom slovenskej osobnosti.“

Ako riešenie tohto problému Hanus predstavuje ideál pestovania kultúrnosti. Kultúrnosť chápe ako čnosť viažucu sa ku kultúre. Čnosť – teda z povahy ľudského bytia vlastnosť v každom človeku v zárodku vždy prítomnú a rozvinuteľnú. Viažucu sa ku kultúre – teda tú vlastnosť, ktorá umožňuje oceniť a tým prijať za svoje výdobytky ľudského ducha v oblasti poznania a umenia. Prekonanie živelnosti a primitívnosti pre Hanusa znamená cielené osvojovanie si poznania o morálnych a kultúrnych hodnotách, ktoré západná civilizácia počnúc gréckou antikou a vrcholiac v kresťanstve dosiaľ vydobyla, a konanie v súlade s týmto nadobudnutým poznaním.