V minulom čísle Verbumu, ktoré sa venovalo katolíckej moderne, sa Samuel Trizuljak pokúsil zasadiť katolícku modernu alebo – povedané jeho slovami – katolícku obrodu do svetového literárno-umeleckého rámca. Jeho text mi vďaka tomu ukázal z novej perspektívy otázku, nad ktorou som už predtým dlhšie premýšľal.

Tou otázkou je, kde sa stratilo katolícke či kresťanské umenie.

V mojom prípade to pôvodne bola otázka toho, ako je možné, že taká vynikajúca vetva katolíckych autorov, ako boli J. H. Newman, G. K. Chesterton, J. R. R. Tolkien (C. S. Lewis), G. Green či Evelyn Waugh, nemala a nemá dôstojných nasledovateľov. Inak povedané, ako je možné, že od sedemdesiatych rokov nastáva vo svetovej literatúre katolícka či kresťanská diera.

Texty z posledného Verbumu mi navyše pripomenuli, že to nie je len svetová záležitosť, ale aj slovenská. V tom prípade otázka znie: Ako je možné, že Silan, Dilong, Strmeň, Ušák-Oliva, Veigl a ďalší nemali pokračovateľov? Pritom pohľad za naše hranice ukazuje, že jednoduchá odpoveď „lebo komunisti“ zrejme nebude dostatočná.

Zdá sa, že táto odpoveď nestačila ani Trizuljakovi, ktorý formuluje ďalšie tri dôvody, prečo nemá katolícka moderna také silné meno v literatúre či umení celkovo, ako majú iné literárne smery. Ja by som k nim chcel pripojiť štvrtý, ktorým by mala byť kríza v Cirkvi, ktorá sa prejavila po Druhom vatikánskom koncile.

Hneď na úvod by som chcel zdôrazniť, že netvrdím, že zmeny v Cirkvi boli jediným faktorom, ktorý môže za úpadok katolíckeho umenia. A tiež to, že nie som tradicionalistickým katolíkom, nikdy som nemal a ani teraz nemám v úmysle spochybňovať učenie Cirkvi. Zároveň sa však nemôžem zbaviť pocitu, že časť viny za to, že katolícke umenie zmizlo, treba hľadať aj v samotnej Cirkvi a v zmenách, ktoré v nej v 20. storočí nastali.

Čo tým mám na mysli, pomerne dobre ilustruje aj moja skúsenosť s prípravou tohto textu. Keď som sa začal pohrávať s jeho tézou, nevedel som si spomenúť na žiadne veľké umelecké diela spojené s kresťanstvom či katolíckymi autormi, ktoré by boli vznikli po roku 1970. V snahe o objektivitu mi však napadla spásonosná myšlienka využiť výdobytky modernej doby a opýtať sa umelej inteligencie. A tak som jej položil dve otázky.

Prvou som sa jej pýtal na desať najlepších katolíckych literárnych diel 20. storočia. Jej odpoveď nemá zmysel reprodukovať celú, myslím, že stačí, ak uvediem, že najmladšie z nich bolo Mlčanie od japonského autora Šúsakua Endóa.

Následne som ju požiadal, nech mi napíše desať najlepších katolíckych literárnych diel vytvorených po roku 1970. Tu sa už do úzkych dostala aj umelá inteligencia, ktorá mi do tohto zoznamu zaradila šesť kníh, ktoré boli napísané pred týmto rokom (už spomínaný Endó, Návrat na Brideshead od Evelyna Waugha, Koniec dobrodružstva a Moc a sláva od Grahama Greena, A Canticle for Leibowitz od Waltera M. Millera Jr. a Kristus sa zastavil v Eboli od Carla Leviho). Navyše štvorica vytvorená skutočne až po roku 1970, ktorú mi ponúkla, je viac ako sporná, keďže sú to knihy ako Vrabec od M. D. Russellovej, Gilead od Marilynne Robinsonovej, The Book of Heaven od Patricie Storaceovej a Muž menom Ove od Fredrika Backmana. Prosím, nech mi čitatelia vzdelanejší, ako som ja, odpustia, ale mne z tých mien niečo hovorí len Backman, ktorého by som však rozhodne neoznačil za katolíckeho autora.

Samozrejme, odpoveď umelej inteligencie nechcem preceňovať. Viem, že má svoje vážne nedostatky a že keby som sa opýtal kunsthistorikov či literárnych vedcov, odpoveď by bola objektívnejšia. No zároveň sa mi zdá, že jej odpoveď dostatočne ilustruje problém, pretože ak by veľké katolícke umelecké diela vytvorené po roku 1970 existovali, vedeli by o nich nielen znalci umenia, ale určite aj bežní ľudia a aj taký nedokonalý nástroj ako umelá inteligencia.

Ako je teda možné, že v katolíckej kultúre vznikla v šesťdesiatych rokoch takáto diera?

Zdá sa mi, že korene toho pomerne hodnoverne ilustruje životný príbeh britského autora Davida Lodgea, ročník 1935, teda niekoho, kto mal prirodzene nastúpiť na miesto, ktoré sa uvoľnilo po smrti Tolkiena, Waugha alebo aj Flannery O’Connorovej, no neučinil to.