Benedikt XVI. bol moderný pápež. Rovnako ako bol Joseph Ratzinger moderný teológ. Viac než k systematickému tomizmu inklinoval k moderným prístupom založeným na biblickej exegéze a patristických štúdiách.

A nebál sa kráčať po nových cestách ani ako pápež, čo najsilnejšie demonštroval vzdaním sa úradu Petrovho stolca – jeho následná takmer desaťročná služba ako emeritného pápeža nemá v dejinách Cirkvi precedens.

Hlásil sa s nadšením a entuziazmom k II. vatikánskemu koncilu, ktorý spoluformoval a ktorého odkaz – väčšinovo nepochopený – neúnavne vysvetľoval. Zúčastnil sa na ňom osobne ako mladý teológ, peritus kardinála Fringsa. Jeho interpretácie koncilu ako profesora na nemeckých univerzitách, kardinála vo vedení kongregácie pre náuku viery i ako pápeža (2005 – 2013) mali  preto popri teologických komentároch i charakter osobného svedectva.

Joseph Ratzinger sa stotožňoval s Jánom XXIII., že je „potrebné vieru pretlmočiť do reči tejto doby pri plnom zachovaní identity jej obsahu.“¹ Veľmi skoro si však uvedomil, že práve identita obsahu viery je v ohrození. Cirkev sa totiž veľmi skoro začala štiepiť na „nemilosrdnú predkoncilovú“  a „milosrdnú pokoncilovú“ Cirkev. 

Ako chápať a nechápať koncil

Koncil bol podľa Ratzingera pre Cirkev dôležitý a potrebný. Prispel k prehĺbeniu jej teologického poznania (teológia Zjavenia, náboženskej slobody atď.). Ale jeho porozumenie mnohými v Cirkvi a následné pastoračné aplikovanie sa počas nasledujúcich päťdesiatich rokov blížilo ku katastrofe.

Už krátko po koncile v r. 1967 na prednáške v Tübingene  Ratzinger hovoril o tom, že „kresťanská viera je zahalená takou hmlou neistoty, ako nebola nikdy v dejinách.“²

O dvadsať rokov neskôr v rozhovore s Vittoriom Messorim charakterizoval pokoncilový vývoj ako zmarené očakávania: „Ukazuje sa, že výsledky, ktoré vzišli z koncilu, sú v ostrom protiklade s očakávaniami všetkých, počnúc Jánom XXIII. a Pavlom VI. Kresťania sú znovu v menšine a to väčšmi, než boli kedy od konca staroveku.“³ Namiesto jednoty „sa dočkali rozkolu, ktorý – použijúc slová Pavla VI. – ako sa zdalo, od sebakritiky prešiel k sebazničeniu… Pokoncilová Cirkev predstavuje veľké stavenisko; žiaľ také, na ktorom sa stratil projekt a každý stavia ďalej podľa svojho vkusu.“⁴

Štyridsať rokov po koncile, pár mesiacov po svojom nástupe na Petrov stolec, použil už ako pápež Benedikt XVI. v súvislosti s koncilom metaforu námornej bitky v temnom, rozbúrenom mori. Hoci dodal, že „zároveň pozitíva sú oveľa väčšie a živšie, ako sa zdalo v búrlivých rokoch okolo roku 1968. Dnes vidíme, že hoci sa dobré semeno vyvíjalo pomaly, predsa len rastie.“⁵

A o 8 rokov neskôr, niekoľko dní po svojom odstúpení, popri pozitívach,  sumarizoval aj trpké účinky tzv. „koncilu médií“, ktorý sa presadil na rozdiel od skutočného koncilu: „spôsobil toľko katastrof, toľko problémov, toľko utrpenia: zatvorené semináre, zatvorené kláštory, banálna liturgia… a skutočný koncil mal problém sa etablovať a formovať.“ ((BENEDICT XVI. Meeting with the Parish Priests and the Clergy of Rome. Address of His Holiness Pope Benedict XVI. 14 February, 2013. Dostupné na internete: https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/en/speeches/2013/february/documents/hf_ben-xvi_spe_20130214_clero-roma.html))

1. JOSEPH RATZINGER, BENEDIKT XVI. Z môjho života. Trnava: Dobrá kniha, 2005, s. 80. [↩]
2. SEEWALD, Peter. Benedikt XVI. Posledné rozhovory. Trnava: SSV, 2017, s. 137. [↩]
3. JOSEPH RATZINGER. Rapporto sulla fede [rozhovor s Vittoriom Messorim]. Miláno: Edizioi Paoine, 1985, s. 27 – 28. In ROBERTO DE MATTEI. Druhý vatikánsky koncil. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 7. [↩]
4. Ibid., s. 7. [↩]
5. BENEDICT XVI.: Address of His Holines Benedict XVI to the Roman Curria Offering them His Christmas Greetings. 22 December, 2005. Dostupné na internete: https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/en/speeches/2005/december/documents/hf_ben_xvi_spe_20051222_roman-curia.html [↩]