Keď sme sa v redakcii rozhodli pre tému nového čísla časopisu, nechcel som napísať nič. Presnejšie, chcel som, aby stránky Verbumu, na ktorých by mal byť môj text, zostali prázdne. Špinil by ich iba krátky perex, ktorý by osvetľoval moje rozhodnutie. V čase, keď je svet zavalený nadužívaním slov, chcel som mlčať, resp. hovoriť tichom. Čas, ktorý by čitateľ trávil čítaním analýzy konzervatívnej kultúry na Slovensku, by mohol využiť na stíšenie sa. Ak by bol veľmi odvážny, tak na modlitbu. Sedel by v kaviarni či v autobuse a čítal by z prázdnej dvojstránky. Žiaľ, na presadenie tejto myšlienky som nenašiel dosť odvahy. Jediné, čo môžem, je nemrhať vaším časom a skrátiť text na minimum. Minimum slov na to, aby som nepovedal nič nové.

Nová evanjelizácia, nové svitanie, nové vzdelávanie, nová výchova, nová kniha obľúbeného spisovateľa, nové mariánske zjavenia, nová prednáška charizmatického kazateľa na youtube.

Nová encyklika pápeža…

„Čo máš nové?“ pýta sa ma priateľ na ulici.

Spoza každého rohu ulice, z každého okna v počítači sa na mňa neustále valí lavína niečoho nového a jasá, ako sa ja, obyčajný kresťan, ktorý odrieka vyše tisíc rokov staré modlitby, cítim čím ďalej, tým viac nepatrične. Utešuje ma aspoň to, že čítam Nový zákon. Vďaka Bohu, ešte nikomu nepripadá zvláštne volať dvetisíc rokov starú knihu stále novou.

Jedinou novotou v mojom kresťanskom živote bolo dnes už dávne vrátenie sa k praktizovaniu gréckokatolíckej spirituality. Namiesto moderného rímskokatolíckeho kostola som začal navštevovať zastrčenú cerkev, veď katedrálny Chrám povýšenia Svätého kríža je v skutočnosti nevyužitá kaplnka jedného z najstarších cintorínov v Bratislave, ktorá slúžila ako sklad.