V prvej časti rozhovoru, ktorý vznikol v júni 2024 počas Bratislavských Hanusových dní, profesor George vysvetľuje, prečo si netreba idealizovať minulosť, ale aj prečo sa treba obávať spoločenského vývoja odmietajúceho kresťanstvo. Sexuálna revolúcia podľa neho nepriniesla oslobodenie, ale naopak nové nespravodlivosti najmä voči deťom, chudobným či menšinám.
Katolícki myslitelia prvej polovice 20. storočia, napríklad Maritain, Guardini či Eliot, videli Európu na križovatke medzi návratom ku kresťanstvu alebo príklonom k novopohanstvu. Ako by ste posúdili stav súčasnej európskej kultúry dnes?
Súhlasím s Guardinim a Eliotom, že ak budúcnosť Európy nebude kresťanská, bude nejakou verziou pohanstva. Európske národy budú naďalej existovať. Otázkou však je, či hodnoty týchto národov budú biblické a založené na prirodzenom zákone, alebo či to budú pohanské hodnoty.
Samozrejme, ako kresťan dúfam, že budúcnosť Európy, ako aj mojej vlastnej krajiny, Spojených štátov, bude budúcnosťou, v ktorej ľudia prijmú biblické a prirodzenoprávne hodnoty. Počnúc tým najzákladnejším princípom biblickej a prirodzenej morálky, ktorým je hlboká, neoddeliteľná a rovnaká dôstojnosť každého jedného člena ľudskej rodiny bez ohľadu na rasu, pohlavie či etnický pôvod, ale rovnako tak aj bez ohľadu na vek, miesto, štádium vývoja alebo stupeň závislosti.
Kresťanské kultúry vždy zlyhávali v tom, aby plne žili podľa svojich princípov, vrátane toho najzákladnejšieho princípu neoddeliteľnej a rovnakej dôstojnosti. Preto nejde jednoducho o návrat do „lepších čias“, ale ide o kráčanie vpred.
My, ktorí prijímame biblickú vieru, teda kresťania a židia, nachádzame tento princíp hneď na začiatku Biblie, v prvej kapitole prvej knihy Genezis, kde sa píše, že človek, hoci je utvorený z prachu zeme, je zároveň stvorený na obraz a podobu Boha. Práve to zakladá hlbokú, neoddeliteľnú a rovnakú dôstojnosť každého člena ľudskej rodiny. Ak Európa, Spojené štáty a ďalšie krajiny prijmú tento princíp, naša budúcnosť bude veľmi dobrá.
Nemali by sme si však ani idealizovať minulosť. V minulosti je veľa vecí, ktoré si zaslúžia uznanie a mali by sme si priznať, že sme o niektoré dobré veci prišli. No minulosť nebola dokonalá. Kresťania sú hriešnici. Sme krehké, omylné, padlé ľudské bytosti. Naše vykúpenie v Ježišovi na tom nič nemení.
Kresťanské kultúry vždy zlyhávali v tom, aby plne žili podľa svojich princípov, vrátane toho najzákladnejšieho princípu neoddeliteľnej a rovnakej dôstojnosti. Preto nejde jednoducho o návrat do „lepších čias“, ale ide o kráčanie vpred, o neustále úsilie byť vernejší tomuto základnému princípu a všetkému, čo z neho vyplýva – ako zaobchádzame sami so sebou a jeden voči druhému, či ako sa pozeráme na ľudskú osobu.
Najzákladnejšie otázky sú otázkami ľudskej prirodzenosti, ľudského dobra, ľudskej dôstojnosti, ľudských práv a ľudského určenia. Každá spoločnosť sa integruje okolo určitého chápania týchto vecí. Pre Európu bude toto chápanie buď kresťanské, alebo pohanské. Ak bude pohanské, odmietne základný princíp neoddeliteľnej a rovnakej ľudskej dôstojnosti.
Prečo v pohanskej spoločnosti nie je možné zachovať základné princípy neoddeliteľnej a rovnakej dôstojnosti?
Samotné kresťanstvo do seba prijalo niektoré tézy veľkých pohanských filozofov, takzvaných cnostných pohanov – Sokrata, Aristotela, Platóna, Ciceróna –, ktoré boli v súlade s Kristovým posolstvom.
A my sa dodnes na nich odvolávame, aby sme hlbšie pochopili kresťanské princípy, aby sme ich viac ocenili a mohli rozpracovať ich význam. Svätý Tomáš Akvinský sa napríklad veľmi výrazne opiera o Aristotela, aby osvetlil kresťanské učenie nielen v oblasti etiky a morálky, ale aj v metafyzike.
Avšak ani tí najväčší, najbrilantnejší a najcnostnejší pohanskí myslitelia nedokázali uchopiť princíp neoddeliteľnej a rovnakej dôstojnosti. Bez biblického zjavenia sa k tomuto princípu nedopracovali.
Osobne verím, že tento princíp je racionálne obhájiteľný – že sa dá obhájiť aj nezávisle od hebrejského zjavenia, no je to intelektuálne veľmi náročné.
Narážate napríklad na otroctvo?
Áno. Aristoteles, o ktorého sa opiera moje vlastné myslenie, ako aj myslenie Tomáša Akvinského a mnohých ďalších kresťanských filozofov a teológov, veril, že existujú „prirodzení otroci“ a „prirodzení páni“, prirodzení nadriadení a prirodzení podriadení. Táto predstava prirodzených hierarchií je v priamom rozpore s kresťanským chápaním človeka ako bytosti stvorenej na obraz a podobu Boha.
Postupom času čoraz viac ľudí, ktorí opustili princíp neoddeliteľnej a rovnakej dôstojnosti, nevidí morálny problém nielen v zabití nenarodeného dieťaťa, ale ani v zabití novorodenca, ak ho rodičia z akéhokoľvek dôvodu nechcú.
Ak sa posunieme do súčasnosti, ako je to dnes v dnešných postkresťanských spoločnostiach na Západe s akceptovaním ľudskej dôstojnosti?
Pre ľudí, ktorí opustili kresťanské chápanie človeka alebo v širšom zmysle biblickú antropológiu, ktorú prijímajú kresťania aj židia, je ťažké potvrdiť princíp neoddeliteľnej a rovnakej dôstojnosti. Silným pokušením je rozlišovať ľudí na tých, ktorí sú hodní starostlivosti a rešpektu, a tých, ktorí nie.
Ľudia, ktorí opustili princíp neoddeliteľnej a rovnakej dôstojnosti, rozlišujú medzi tými, ktorí sa narodili – a teda majú dôstojnosť –, a tými v lone matky, ktorí sa ešte nenarodili a majú „počkať na narodenie“, – a teda ešte nemajú dôstojnosť. Tí druhí môžu byť zabití, podobne ako rímsky pater familias mohol nariadiť zabitie novorodenca. A postupom času čoraz viac ľudí, ktorí opustili princíp neoddeliteľnej a rovnakej dôstojnosti, nevidí morálny problém nielen v zabití nenarodeného dieťaťa, ale ani v zabití novorodenca, ak ho rodičia z akéhokoľvek dôvodu nechcú.
Napríklad môj kolega a priateľ Peter Singer z Princetonu hovorí, že rovnaká logika, ktorá ospravedlňuje zabitie nenarodeného dieťaťa, – čo Singer schvaľuje –, ospravedlňuje aj zabitie novorodenca aspoň do 28 dní po narodení, možno aj neskôr. A nie je sám.
Podobne tí, ktorí opustili princíp neoddeliteľnej a rovnakej dôstojnosti, považujú ľudí s ťažkým mentálnym postihnutím alebo vážnym telesným hendikepom za istým spôsobom menejcenných než zdravých ľudí, za menej hodných starostlivosti a rešpektu. Ľudia, ktorí opustili židovsko-kresťanské princípy, dokonca ospravedlňujú zabíjanie mentálne postihnutých alebo ťažko telesne postihnutých v presvedčení, že je to v „ich vlastnom záujme“.
To isté platí pre starších ľudí, najmä tých, ktorí trpia poruchami pamäti alebo mysle, napríklad dememciou. Pre nich sa navrhuje eutanázia, aby sa, ako hovoria, „ukončilo utrpenie“ krehkého staršieho človeka, ktorý už stratil pamäť a nerozpoznáva svoje dospelé deti či vnúčatá.
Vidíme teda, že s opustením kresťanstva, a teda aj s opustením princípu rovnakej dôstojnosti, sa v Európe aj v Spojených štátoch vraciame k zvyku rozlišovať triedy osôb: tí, ktorí majú nárok na starostlivosť, a tí, ktorí ho nemajú. Myslím si, že je to temná cesta vpred.
Ešte by som dodal jednu vec. Niektorí ľudia naľavo, ktorí prijali ideológiu potratov, infanticídy, zabíjania mentálne postihnutých a krehkých starých ľudí, veria, že postkresťanská budúcnosť, ktorá opustí kresťanstvo, bude ľavicovou budúcnosťou. Nemajú na to ale žiaden dobrý dôvod. Je to viera bez racionálneho základu.
Máme príliš veľa skúseností, príliš veľa dát, príliš veľa poznania na to, aby sme sa mohli klamať tým, že sexuálna revolúcia oslobodila ľudského ducha alebo človeka ako takého.
Keď sa kresťanské princípy opustia, postkresťanská budúcnosť môže byť rovnako ľahko pravicová ako ľavicová. A táto budúcnosť bude – ubezpečujem mojich ľavicových priateľov – z ich pohľadu, rovnako ako aj z môjho, nočnou morou.
Súčasný progresivizmus tiež hovorí o utláčaných, napríklad o ženách či takzvaných sexuálnych menšinách, a snaží sa presadzovať ich požiadavky. Utláčateľmi sú napríklad židovsko-kresťanská morálka či klasická rodina, ktoré bránia sexuálnej či ženskej emancipácii. Ako by ste odpovedali na tento progresívny naratív?
Keď sme sa v minulosti riadili hlasom ideológie a nie hlasom rozumu, vždy sme skončili zle. V roku 2024 jednoducho vieme príliš veľa. Máme príliš veľa skúseností, príliš veľa dát, príliš veľa poznania na to, aby sme sa mohli klamať tým, že sexuálna revolúcia oslobodila ľudského ducha alebo človeka ako takého.
Je ťažké určiť presný začiatok, ale to, čo sa začalo vznikom sexuálnej pseudovedy Alfreda Kinseyho v 40. rokoch 20. storočia, pokračovalo masovým rozšírením takzvanej softcore pornografie Hughom Hefnerom v 50. rokoch, následným nárastom promiskuity v 60. rokoch, či kultúrou rozvodov, ktorá zapríčinila, že čoraz viac detí sa začalo rodiť mimo manželstva, prinieslo dôsledky, pri ktorých nemôžeme predstierať, že ich nevidíme.
Tie dôsledky nie sú dobré. Obzvlášť nie sú dobré pre najslabších a najzraniteľnejších členov spoločnosti, ktorí najviac potrebujú starostlivosť, ochranu a záujem. Dôsledky sexuálnej revolúcie boli katastrofálne pre deti vyrastajúce bez otca a v niektorých prípadoch aj bez matky. Neboli dobré pre chudobných ľudí, ktorí najviac potrebujú istotu zdravého manželského prostredia.
V Spojených štátoch neboli dobré ani pre menšiny, ktoré sú často marginalizované. Čo vidíme, keď sa pozrieme do vnútorných častí amerických miest ako je Detroit či Chicago, kde prevažná väčšina obyvateľov sú chudobní ľudia, najmä Afroameričania a Hispánci, kde sa manželská kultúra rozpadla a 75 až 80 % detí sa rodí bez otca? Vidíme začarovaný kruh násilia, kriminality, zúfalstva, drogových závislostí, trestnej činnosti, väznenia.
Kto povie, že toto nemá nič spoločné so sexuálnym oslobodením, so sexuálnou „slobodou“, a že to spôsobilo niečo iné, tak klame. Každý, kto sa na túto situáciu poctivo pozrie, pochopí, že hoci sú príčiny tohto spoločenského rozkladu zložité, jedným zo základných prvkov vysvetlenia je kolaps manželskej kultúry pod útokom sexuálnej revolúcie, ktorá hlásala slobodu byť „tým, kým naozaj si“, pričom pojem „kým naozaj si“ je určovaný tvojimi túžbami.
Postoj, ktorý stojí v protiklade k tomuto chápaniu ľudskej osoby, teda k predstave, že moja identita je to, čo si želám a najmä to, po čom sexuálne túžim, je biblická a prirodzenoprávna antropológia. Tá hovorí, že v dobre integrovanej osobnosti nie je túžba tým, čo zo mňa robí to, kým som. To, kým som, určuje môj charakter. A dobrým a charakterným človekom som preto, že môj rozum má kontrolu nad mojimi túžbami. Nie som otrokom svojich túžob. Dokážem svoje túžby podriadiť rozumu. Dokážem formovať, akým človekom budem. Dokážem formovať aj to, po čom budem túžiť, na základe svojho racionálneho chápania toho, čo je pravdivé, čo je dobré a čo je krásne.
Preto odmietam všetky predpoklady, všetky východiská identitárnych ideológií, ktoré hlásajú, že sloboda spočíva v tom, že si človek môže sexuálne robiť, čo chce. Som presvedčený, že celé sú založené na mylnom chápaní ľudskej osoby.

