Rozhovor s dominikánskym kazateľom a vysokoškolským učiteľom na Angelicu vznikol počas Bratislavských Hanusových dní v roku 2024. V prvej časti rozhovoru sme sa rozprávali o tomistickej tradícii a Dominikovej voľbe v kontexte katolíckych univerzít.
Kto je Philip-Neri Reese, dominikán s menom oratoriánskeho svätca?
Som dominikánsky brat a katolícky kňaz, ktorý patrí do východnej provincie Spojených štátov. Svoje jednoduché sľuby som zložil v roku 2010, slávnostné sľuby v roku 2013, za kňaza som bol vysvätený v roku 2015. Mojou prvou úlohou bolo učiť filozofiu na Providence College, kde som zároveň pôsobil ako asistent školského kaplána. Bola to skvelá skúsenosť, vďaka ktorej som zistil, že ma naozaj baví vyučovanie filozofie na vysokej škole a že v tom nie som zlý. Na základe toho ma moji predstavení poslali na University of Notre Dame, aby som pokračoval v štúdiu filozofie na doktorandskom stupni. Po skončení štúdia som bol pridelený na Pápežskú univerzitu sv. Tomáša Akvinského v Ríme, kde už dva roky vyučujem filozofiu, čo je pre mňa veľká česť, ale aj pedagogická výzva. Študentská komunita na Angelicu je totiž skutočne medzinárodná. A tak na jednom kurze stretnete rehoľnú sestru z vidieckej Indie, pre ktorú je to tá najvážnejšia a najnáročnejšia akademická úloha, akú kedy dostala, a len o pár stoličiek ďalej máte seminaristu z váženého anglického kolégia, ktorý absolvoval bakalárske štúdium v Oxforde. Ako vysokoškolský učiteľ som však povolaný prednášať a vyučovať spôsobom, ktorý je prístupný aj náročný pre oboch týchto študentov, čo je úžasná úloha.
Zároveň som súčasťou Tomistického inštitútu, ktorého úlohou je rozvíjať tomizmus ako živú katolícku intelektuálnu tradíciu. Do inštitútu privádzame vedcov, akademikov a profesorov z celého sveta a vedieme s nimi dialóg z pohľadu myslenia sv. Tomáša. Taktiež zakladáme pobočky Tomistického inštitútu na univerzitách a v mestách po celej Európe. A nakoniec sa snažíme prepájať iniciatívy a projekty po celom svete, ktoré sa usilujú o výskum a dialóg podľa vzoru sv. Tomáša.
V súčasnosti sa zdá byť tomizmus na vzostupe, avšak v druhej polovici 20. storočia nebol veľmi populárny. Bol považovaný za príliš rigidný a uzavretý teologický systém. Prečo to tak bolo a čo sa zmenilo?
História tomizmu ako živej tradície je jednou z hlavných oblastí môjho vlastného akademického výskumu. Jedným z najzaujímavejších zistení pre mňa bolo, že znamenal v rôznych časoch rôzne veci. Po smrti sv. Tomáša sa jeho najvernejší učeníci zaoberali otázkami, ktoré vyzerali veľmi odlišne od tých, ktoré boli považované za kľúčové napríklad v renesancii, v barokovej scholastike či neotomizme 19. storočia. Po tomto období, na prelome 19. a 20. storočia, nastal významný historický obrat s veľkými osobnosťami tomistickej histórie ako Etienne Gilson či Jacques Maritain, ktorí sa vrátili k štúdiu samotného Akvinského. Ale ak by ste sa ich opýtali, aké sú kľúčové body do diskusie, dali by vám opäť iný zoznam.
Nemyslím si, že tento vývoj je zlý, je to vlastne znak bohatstva tomizmu. Hlavné prevládajúce témy sa menia v čase, rovnako ako žánre, v ktorých tomisti píšu a komunikujú. V prvom období sa písali traktáty. Ak viete čítať po latinsky, tak predstavujú veľmi zábavné čítanie, pretože sú veľmi polemické. Neskôr sa tomizmus žánrovo presunul ku komentárom k Summe teologickej. V období od 19. do prvej polovice 20. storočia, voči ktorému vznikol silný odpor, boli hlavné záujmy prevažne pedagogické, teda ako vyučovať tomizmus seminaristom. Hlavným žánrom bola učebnica alebo manuál. A tak sa stalo, že semináre boli zaplavené učebnicami na formáciu mladých kňazov, ktoré boli prevažne karteziánske, silne ovplyvnené filozofickými prístupmi raného novoveku a dokonca osvietenstva, a ktoré boli nejednoznačne zlučiteľné s vierou.
Takže v reakcii na Aeterni patris (encyklika pápeža Leva XIII. o obnove kresťanskej filozofie z roku 1879, pozn. red.) a neoscholastickú obnovu bolo hlavným cieľom vyučovať spoľahlivý scholastizmus a tomizmus seminaristom, aby mali dobré a pevné vzdelanie. Ale každý vie, že učebnice sú zvyčajne nudné, však? Ak toto znamená tomizmus, je pochopiteľné, prečo vznikla negatívna reakcia voči nemu. Ak tomizmus predstavujú nudné, sterilné učebnice, z ktorých sa učili mladí seminaristi, a nebolo to pútavé ako čítanie textov od Gregora Naziánskeho, Bazila Veľkého či svätého Augustína, môžete pochopiť, prečo naň bola negatívna reakcia.
Keď sa ale kyvadlo nakloní príliš jedným smerom, potom sa nakloní príliš tým druhým. Myslím si, že dnes sme zašli priďaleko, pretože teraz už nie sú žiadne dobré učebnice, z ktorých môžeme učiť. A tak som v posledných rokoch začal čoraz viac oceňovať práve to, voči čomu toľko mojich vlastných učiteľov negatívne reagovalo, a síce tú skoršiu manuálovú tomistickú tradíciu.
Aký vplyv malo odmietnutie tomizmu v druhej polovici 20. storočia na porozumenie a odovzdávanie viery?
Môžem povedať niečo o americkom kontexte. Určite je pravda, že až na niekoľko malých lokálnych výnimiek bol celkový stav katechézy v Spojených štátoch mnoho rokov po Druhom vatikánskom koncile veľmi zlý.
Ľudia, ktorí síce boli vychovávaní ako katolíci, ale vieru si zamilovali až neskôr, bežne povedia, že ich katechetická formácia bola v čase, keď vyrastali, veľmi zlá. A bola to aj moja osobná skúsenosť. Stále si živo pamätám na deň, keď rodičia rozhodli, že už nemusím chodiť na náboženstvo, ktoré sa vyučovalo vo farnosti, keďže takzvaný katechéta začal učiť veci, ktoré boli priamo v rozpore s článkami Katechizmu Katolíckej cirkvi. Úplne súhlasím, že stav katechézy v USA bol veľmi zlý. V posledných rokoch sa však objavilo niekoľko veľmi dobrých pozitívnych reakcií ako napríklad Katechézy Dobrého pastiera.
Môžeme povedať, že tie desaťročia zlej katechézy sú výsledkom opustenia tomizmu a zavedenia nových a odlišných prístupov v teológii?
Samozrejme, časť mňa chce povedať áno, ale myslím, že by to bolo príliš jednoduché, čiastočne preto, že pápež sv. Ján Pavol II. v encyklike Fides at Ratio veľmi správne poukazuje na to, že cirkev nemá oficiálnu filozofiu. Takže aj niečo tak široko odporúčané a podporované ako myslenie sv. Tomáša Akvinského nie je oficiálnou filozofiou Katolíckej cirkvi.
Môžem povedať nasledovné: keď sa pozriete na najväčšie chyby katolíckej teológie v poslednej dobe, zvyčajne to nie sú tomisti, ktorí ich robia. Preto by som dôrazne povzbudzoval každého, kto chce myslieť mysľou Cirkvi, aby myslel, ako to rád hovoril pápež Benedikt XVI., v rámci hermeneutiky kontinuity. Kto chce byť schopný vyjadriť svoju vieru v súlade s veľmi spoľahlivým pochopením vývoja doktríny v čase, ktorý nikdy nezahŕňa rozpor či odmietnutie, tomizmus predstavuje dobrý spôsob, ako to robiť.
Ako žiť vieru v podmienkach súčasnej kultúry? Jednou z možností, o ktorej sa vášnivo diskutuje, je Benediktova voľba od Roda Drehera, ale sú aj ďalšie. Aký je váš postoj?
Tak ako si uvedomujeme, že jeden a ten istý Duch Svätý skutočne pôsobí a je zdrojom a príčinou množstva rehoľných rádov, laických hnutí a širokej rozmanitosti chariziem, ktoré majú oživiť cirkev, tak môžeme povedať, že Duch Svätý môže pôsobiť aj u katolíkov, ktorí sú priťahovaní niečím, čo Dreher nazýva Benediktovou voľbou. To znamená, že sa venujú formovaniu intencionálnej komunity, uzavretého katolíckeho priestoru akoby na spôsob kláštora, a nestarajú sa príliš o to, čo sa deje vonku za jeho múrmi. Je úplne v poriadku uznať, že Duch Svätý tu pôsobí, a zároveň rozpoznať, že existujú aj iné dobré možnosti, ktoré si nemusia konkurovať.
Čo sa mňa týka, som dominikánsky brat, takže som v tomto smere zaujatý. Ako kňaz pridelený na katolícku a dominikánsku univerzitu som mal veľa príležitostí premýšľať a rozprávať sa so svojimi dominikánskymi bratmi o otázke takzvanej Dominikovej voľby. Hoci sme sa o nej rozprávali v kontexte katolíckych vysokých škôl, myslím, že sa dá aplikovať aj širšie.
So svätým Dominikom sa spája známy príbeh, ktorý bol inšpiráciou pre založenie dominikánskeho rádu. Raz cestoval so svojím biskupom cez oblasť južného Francúzska, kde prevládala heréza albigénizmu. Noc strávili v hostinci a sám hostinský patril k albigéncom. Dominik sa celú noc rozprával s hostinským, a ako sa hovorí, keď vyšlo slnko, obrátil hostinského späť na katolícku vieru. A potom biskup Diego a Dominik pokračovali v ceste.
Milujem ten obraz ako príklad toho, čo by mohla byť Dominikova voľba, pretože hostinec je vlastne rázcestie. Je to miesto, kde sa ľudia stretávajú len prozreteľne, na prirodzenej úrovni sú tam všetci tak trochu náhodou. Každý sleduje svoj vlastný cieľ. Každý má svoje vlastné projekty, plány, ambície a náhodou sa ocitnú na tom istom mieste v rovnakom čase. Čo urobí Dominik? V tomto okamihu a na tomto mieste prozreteľného stretnutia Dominik hľadá, kto najviac potrebuje kázanie evanjelia. A všetok čas venuje v tú jednu noc hlásaniu pravdy Ježiša Krista človeku, ktorý bol prozreteľnosťou privedený do jeho cesty. A potom, keď príde ráno, každý ide svojou cestou.
Ako teda vyzerá Dominikova voľba, keď ju aplikujeme na katolícku univerzitu?
Katolícka univerzita v zmysle Dominikovej voľby je niečo ako hostinec. Je to miesto, kde sa stretnú ľudia s rozmanitými cieľmi, zámermi, plánmi, ktoré môžu byť všetky legitímne.
V Spojených štátoch, keď sa hovorí o školách v zmysle Benediktovej voľby, tak ide o školy, kde sú všetci, teda učitelia, študenti a administrátori, predovšetkým a takmer výlučne kvôli katolíckej identite. A dáva to zmysel. Je to ten typ mníšskeho projektu.
Zástanca Dominikovej voľby by mohol zareagovať, že to je úplne legitímny spôsob ako mať katolícku školu či univerzitu, ale existuje aj iný spôsob. Môžete vytvoriť autenticky katolícku školu, ktorá je štruktúrovaná spôsobom, že vlastne neočakávate alebo ani nechcete, aby tam boli všetci len kvôli katolicizmu. Možno budete chcieť, aby tam niektorí boli kvôli športu alebo preto, že chcú študovať biznis, medicínu alebo liberal arts (slobodné umenia, pozn. red.). A tak vytvoríte miesto, ktoré skutočne maximalizuje možnosti, kvôli ktorým tam ľudia prídu, ale zároveň tam vždy bude prítomné ohlasovanie Ježiša Krista. Musíte postaviť nielen hostinec, miesto stretnutia na križovatke, ale musíte tiež zabezpečiť, aby tam takpovediac celú noc bol aj Dominik, aby tam so študentmi bol aj kazateľ evanjelia..
V USA naozaj nastala kríza katolíckej identity vo vysokoškolskom vzdelávaní. Ak môžem použiť analógiu Dominikovej voľby, drvivá väčšina takzvaných katolíckych škôl v USA sú hostince, ale bez Dominika. Sú priesečníkmi, kde sa stretávajú študenti a pedagógovia z celého sveta, ale chýbajú tam skutoční kazatelia. A tak sú katolícke iba podľa mena, pretože neohlasujú Krista.
Zdá sa, že v USA máme teraz vlastne iba dve možnosti: „kláštory“, katolícke školy v zmysle Benediktovej voľby, a potom prázdne hostince, ktoré síce môžu mať vonkajší nápis „katolícky“, ale nič to neznamená. Keď tam prídete, nie sú tam žiadni kazatelia. Myslím si však, že je naozaj dôležité, aby sme podporovali štýl katolíckej univerzity v zmysle Dominikovej voľby, hoci nie na úkor Benediktovej voľby. A možno je aj viac možností. Možno je tu aj Františkova voľba či ďalšie…

