Potešila nás správa, že mladá slovenská režisérka Tereza Nvotová získala medzinárodné ocenenie Zlatý leopard za film s názvom Svetlonoc. Zvykli sme si, že jej tvorba má hĺbku a najmä, že odvážne reaguje na pálčivé problémy našej doby. Aj toto jej dielo vťahuje nielen svojím dejom, ale tiež intenzívnym striedaním obrazov, hrou svetla, zvukov, spolu s emóciami napätia až hrôzy. Celý film dýcha atmosférou slovenskej dediny a pôsobivými zábermi z krásneho liptovského kraja.
Príroda je akoby predĺžením materského lona v čase. So všetkými jej pozitívnymi silami, aj tými neobjavenými. Režisérka víťazného filmu príťažlivo sprítomňuje neopakovateľné scenérie stromov, kopcov, vody, lúčnych rastlín i zvierat spolu s hrou svetla a tmy. Podľa nej je príroda spojencom nášho uzdraveného „ja“, stále aktuálny domov, ktorý dvíha. Alebo naopak straší, ak sa na ňu nevieme naladiť a nežijeme s ňou v súlade.
Ústrednou postavou filmu je mladá žena, Šarlota, ktorá sa po rokoch vracia do svojej rodnej dediny. Preskákala si ťažké detstvo, čo sa prejavilo v neprijatí seba, v jej depresívnom nastavení až po úzkostné sebapoškodzovanie. Vyrovnaná identita ženy je i dnes vážnou témou. A najmä pre jej zraniteľnú krásu sa nedosahuje automaticky. Okrem toho žena býva naozaj krásna, keď je slobodná. Vnútorne. Musí však prejsť pomedzi mentálne a citové „strašidlá“ vlastnej menejcennosti, ktoré jej diktujú rôzne schémy, prevzaté a často i nanútené prostredím. Každú, a zrejme i každého, skôr či neskôr čaká neľahký boj o sebaprijatie, ktorý je základnou križovatkou na ceste k slobode.
Jana Oľhová ako jedna z postáv filmu Svetlonoc. Foto: Forum Film
Z Nvotovej filmu je zrejmé, že hoci žijeme v dvadsiatom prvom storočí a cítime sa často veľmi moderní, mávame problémy so základnými nedostatkami ako sú predsudky a čo je horšie aj s poverami, násilím, neschopnosťou rešpektovať prirodzenú inakosť. Najmä vo vzťahu k ženám. Žiaľ, nielen zo strany mužov, ale často aj zo strany žien voči iným ženám. A práve od týchto bied sa často odvíjajú konšpiračné tendencie rôznych odtieňov. Čiže skratkovité myslenie len a len z vlastného zorného uhla, ktoré vychádza z tých najobyčajnejších a niekedy až primitívnych stereotypov. Rešpektovanie osobných hraníc a vnútra toho druhého je pritom súčasťou každej zdravej, dôstojnej identity. Vo vzťahoch k tomu patrí aj rozlišovanie medzi tabu a tajomstvom. Kým to prvé treba čím skôr podriadiť múdrej analýze, to druhé si zaslúži úctivý rešpekt.
Magické myslenie z pradávnej minulosti nosíme vo svojich génoch. U detí sa objavuje celkom pravidelne ako postup základných vývojových fáz dozrievania človeka pri ich rozvoji. Aj u dospelých je prítomné v podvedomí, z ktorého sa najrýchlejšie nabudí v symbióze s podobnými sklonmi u iných. Môže sa prejaviť ilúziou, že nereálnym chcením ovplyvníme osudy toho druhého. V pozostatkoch magického myslenia sa dobre darí strachu, ktorý je majstrom v skresľovaní reality a pravdy. Keď je tma v mysli či srdci, strach narastá. S ním aj konšpirácie všetkých druhov. Pričom dnešné bubliny sociálnych sietí bývajú ideálnym humusom, aby sme si mohli užívať ich lacno vzrušujúce interpretácie. Tak s ich pomocou, či žijeme v modernom svete alebo nie, neváhame kráčať späť do detstva, či lepšie povedané čelom vzad vo vývoji ľudstva.
Aj podľa tohto filmu majú ženy bližšie k poverčivosti a muži k násiliu. Žena vie toho veľa vycítiť, inštinktívne rozumie niečomu, čo muža presahuje. A to ho dokáže na nej vyrušiť. Ona má cit pre detaily i syntézu, s intuíciou zároveň. Všetky tieto schopnosti potrebuje vo svojom materstve, aby vedela komunikovať s dieťaťom, kým ešte nemá rozvinuté myslenie. Ako matka vie prirodzenejšie vstúpiť do hlbokého vzťahu i s prírodou. Vďaka týmto danostiam by mala mať každá žena zmysel aj pre prirodzenú inakosť, najmä zdravá žena. Ak však necíti podporu vo vzťahoch, ľahko zíde na scestie, a potom sa necháva viesť strachom. Nanešťastie žena vie byť i tvrdá voči inej žene, ktorú môže považovať za sokyňu. Často sa v nej skloňuje drsnosť s nežnosťou. Tereza Nvotová sa svojím dielom zastáva týraných žien. A právom. No nebolo by správne obísť ani otázku, ako matka či otec výchovou prispeli k agresivite svojho syna. Príkladom? Týraním alebo rozmaznávaním?
Potiahnime režisérkine provokácie ďalej a hľadajme hlbšie odpovede. Agresivita muža voči žene nesedí ani podľa Biblie. Lebo podľa pôvodných Božích plánov sú si muž i žena rovní, majú tú istú dôstojnosť. Teda nejde až tak o ich rovnocennosť či dopĺňanie sa, a už vôbec nie o rovnakosť, lebo tie prebúdzajú súperenie medzi nimi a to už je slepá ulička v každom vzťahu. Neskôr sa biblické texty od prvotného ideálu vo vzťahu medzi mužom a ženou odklonia. Žena sa v nich stáva slabším pokolením. No aj tak jej podľa ducha Písma patrí ochrana, a nie násilie. Ozajstný reštart v podobe návratu k úmyslu Stvoriteľa priniesol až Ježiš a ten nie je ľahký ani pre jedného. Lebo muž väčšinou nosí vo svojich génoch istú nadradenosť a žena zasa sklon k menejcennosti, ktoré pre rast v láske treba nevyhnutne spracovať. Inak môžu narásť do obludných rozmerov a bývajú živnou pôdou aj pre iné zlá.
Foto: Forum Film
Že temné mocnosti existujú o tom niet pochýb. Ani o tom, že sú mocnejšie, ako človek. Práve preto Biblia už oddávna varuje pred zahrávaním sa s nimi. Ježiš nám však zaslúžil milosť imunity voči temným silám. Vďaka nej môžeme žiť sťaby neexistovali – bezstarostne ako Božie deti. A to je tá najkrajšia sloboda na svete. Alebo určite aspoň cesta k nej. Zväčša však žijeme ako Peter. Ľahko zaváhame a zrazu sa začneme topiť nielen v zle, ale dokonca v akomsi bahne nečistých mocností. No aj vtedy stačí vystrieť ruku… Kde nie je viera – ostrov milosti – tam sa automaticky môžu objaviť aj nevysvetliteľné, ba až paranormálne javy, ktoré zvyčajne budia hrôzu. Zďaleka ich však nie je toľko, ako tých, ktoré pochádzajú z nespracovaného vnútra, neočisteného pravdou, a preto projektujúcou vinu na toho druhého.
Biblia o tom všetkom rozpráva. Pozná čary, veštenie, aj svet duchov či záhrobia ako prejavy príklonu k pohanstvu. Až po opačnú stranu oblúku, ktorým je Kristovo obojstranne oslobodzujúce: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7,1; Lk 6, 37 a porov. Jn 7,24). Ježiš to hovorí v zmysle: Posudzujte radšej situácie, okolnosti, súvislosti, znamenia čias, ale neposudzujte človeka, jeho vnútro, úmysly. To prenechajte mne. Písmo ukazuje cestu i v tom, čo v praxi znamená nesúdiť a ako na to. A práve rešpektovanie tohto odporúčania robí slobodným v prvom rade mňa, ktorý sa zdržím posúdenia, lebo každý súd je zákonite relatívny, ak nie mylný. Veď často nepoznáme dobre ani vlastné vnútro a nieto ešte hnutia toho druhého! Nesúdenie rovnako oslobodzuje aj môjho spoločníka, ktorý, keď pocíti môj úctou naplnený rešpekt, ľahšie odolá tlaku prostredia či vlastných negatívnych sklonov.
Nad tým všetkým je v Biblii Boh, smerovanie k nemu pod jeho tichým vedením. Aj biblická žena kráča, napreduje od toho chorého, čo nosí vo svojom podvedomí, k slobode Božích detí. Sebaprijatie je podmienkou slobody, vykročenia von z tmy, z blúdenia. Ale len začiatok – potom treba ďalej kráčať zdravou cestou, tou správnou, po Ježišových stopách. Žité Písmo, predovšetkým evanjelium, nás učí, ako povedať „nie“ skratkám bez uvažovania. Rozširuje pohľad a nadovšetko nás vedie k tomu, ako byť v prvom rade ľuďmi, až potom kresťanmi. Či skôr stať sa ľudskejšími kresťanmi. Veď Kristus sa stal najľudskejším z nás. Ak nasledujeme jeho, prázdnu zbožnosť ľahko hodíme do koša.
Svetlonoc (Slovensko / Česko, 2022, 109 min.)
Réžia: Tereza Nvotová. Scenár: Barbora Námerová, Tereza Nvotová. Hrajú: Natália Germani, Eva Mores, Juliána Brutovská, Iva Bittová, Jana Oľhová, Zuzana Konečná, Marek Geišberg, Peter Ondrejička, Noël Czuczor, Matúš Ryšan …
Fotografie: Forum Film
