VERBUM

Ross Dhouthat: Ako sme sa stali obeťami vlastného úspechu a naša spoločnosť začala upadať

Kniha Dekadentná spoločnosť od Rossa Douthata, ktorá na konci roka 2022 vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve Postoj Media, je poväčšine veľmi zaujímavou knihou. Pre chýbajúci záver z nej však čitateľ má pocit, akoby čítal nedokončený príbeh, a preto je posledných päťdesiat strán skôr intelektuálnym bojom ako potešením. Ak by to tak nebolo, myslím, že dielo by sme mohli zaradiť k najdôležitejším knihám o súčasnej spoločnosti, patrilo by k povinnému čítaniu a viedli by sa o ňom veľké intelektuálne polemiky.

Douthatova kniha ma zaujímavú a provokatívnu tézu. V zásade by sa dalo povedať, že ňou je tvrdenie, že situácia súčasného západu sa podobá situácii, v akej bola Rímska ríša pred svojím kolapsom. Rovnako ako Rímska ríša vo svojej záverečnej fáze, aj dnešná spoločnosť je podľa neho dekadentná, teda nerozvíjajúca sa, repetitívna či stagnujúca. A to vo všetkých dôležitých oblastiach už od 70. rokov 20. storočia. Avšak ako píše Douthat, citujúci Audena a Chestertona, na celej situácii nie je až také strašné to, že sa Rímska ríša rozpadla, ako skôr to, že „dokázala vydržať štyri storočia bez tvorivosti, tepla a nádeje“ a že nebolo ničoho, čo by ju dokázalo zničiť, no ani „ničoho, čo by ju dokázalo postaviť na nohy.“ 

V prvej z troch častí knihy autor ponúka množstvo argumentov v prospech svojej tézy a vysvetľuje, prečo podľa neho spoločnosť stagnuje po technologickej, kultúrnej, politickej, ekonomickej, demografickej či náboženskej stránke. Táto prvá časť sa mi zdala najzaujímavejšia, pretože každá kapitola ponúkla čitateľovi pomerne širokú paletu možností nesúhlasiť s autorovou tézou a provokuje k premýšľaniu. Dobrým príkladom je technologická oblasť, kde má súčasný človek väčšinou pocit, že vďaka internetu zažívame technologický rozkvet. No Douthat tvrdí, že odkedy človek pristál na Mesiaci, nijako zásadne sme sa neposunuli dopredu a skôr len prešľapujeme na mieste. Ako príklad ponúka myšlienkový experiment, v ktorom tvrdí, že si máme predstaviť, ako by sa cítil človek z roku 1890, keby sa ocitol v roku 1950 a videl, čo všetko sa za ten čas zmenilo. A potom by sa premiestnil do súčasnosti a okrem malých škatuliek, vďaka ktorým sme neustále online, a niektorých dizajnových vecí by nevidel v zásade žiaden podstatný rozdiel. 

Podobne je to podľa neho aj v oblasti kultúry, kde sa neustále opakujú tie isté námety. Teda že filmy (Douthat je filmový kritik, takže sa zameriava práve na toto odvetvie) väčšinou prinesú tie isté príbehy len v inom šate. Ešte horšie je na tom hudba či výtvarné umenie, ktoré zničil internet a autorov núti vytvárať len „klikateľné“ diela. No a román zas podľa neho „stratil svoju dôležitosť pre masovú kultúru presne 29. júna 2007 v momente, keď Steve Jobs uviedol na trh iPhone.“ 

Ďalším príkladom dekadencie je ekonomika, kde hodinová mzda v USA dosiahla svoj vrchol na začiatku 70. rokov a odvtedy neustále klesá. Konzervatívnych kresťanov, ktorí stále považujú za ideál usporiadanú rodinu, určite zaujme aj to, že finančne na tom boli americké rodiny najlepšie v roku 1999, keď priemerne zarobili viac ako 60-tisíc dolárov ročne. Potom došlo k recesii a rodiny sa na túto úroveň dostali už len v rokoch 2007 a 2017, no medzitým zaznamenávali prudký pokles príjmov.

Douthat rovnaké kritériá prisudzuje aj náboženstvu, obzvlášť kresťanstvu a judaizmu, kde sa podľa neho od Druhého vatikánskeho koncilu vedú stále tie isté debaty medzi liberálmi a tradicionalistami. Mimo tohto zápasu je podľa neho na západnom náboženstve najzaujímavejšia „absencia zaujímavých motívov.“ Mimochodom Douthat tvrdí aj to, že Katolícka cirkev je od Druhého vatikánskeho koncilu v kríze, čo dokazuje neustály pokles počtu ľudí, ktorí pravidelne navštevujú liturgiu a ktorý je ešte väčší ako v protestantských cirkvách.

Čitateľa Verbumu určite zaujme, že podľa neho sa ustrnutie týka aj ateistov a skeptikov, keďže ani jedni sa nijako zásadne neposunuli. Ateisti podľa neho stále recyklujú myšlienky svojich predchodcov z 18. storočia a nevedia sa nijako vysporiadať s ťažkosťami, ktoré vznikajú pri zosúlaďovaní „tvrdého neodarwinistického materializmu s liberalizmom, ktorý stále niekde v úzadí závisí od kresťanských metafyzických konceptov a morálnych absolútnych hodnôt.“ Výsledkom je, že veľká časť sekulárnej inteligencie sa „uspokojila so základnou nekoherentnosťou vo svojom svetonázore“ a „s agnosticizmom, ktorý rieši základné otázky o povahe vesmíru a osude človeka unaveným Ktožehovie? a mdlým pokrčením pliec.“

Najzaujímavejšia kapitola v tejto časti sa venuje demografii. Jednak je to preto, že autor tu na jednom mieste uvádza zdrvujúce čísla o plodnosti z celého sveta, pri ktorých má človek pocit, že s ľudstvom niečo skutočne nie je v poriadku. Douthat tu navyše ukazuje, aký neblahý vplyv to má na ekonomiku, ale aj spoločnosť ako celok a ako kvôli tomu vzniká špirála stagnácie. A napokon cez psychologické a sociálne vplyvy na bielych mužov a ženy ukazuje, prečo migrácia nie je riešením, ale len ďalším problémom. Povedané jeho slovami: Ak by staršie generácie Francúzov, Britov a Američanov mali v každej rodine jednoducho o jedno dieťa viac, dnes by si užívali väčšiu ekonomiku, lepšie vyhliadky na rast, menšiu nerovnosť a v starobe väčšiu komunitu okolo seba a silnejšie prepojenie s budúcnosťou. Pri tomto alternatívnom scenári by Západ potreboval menej migrantov, ale bolo by preň jednoduchšie ich privítať…“

Naopak najslabšia kapitola prvej časti sa týka politiky. Zdalo sa, že autora príliš ovplyvňuje jeho pôsobenie v New York Times, kde je (jediným konzervatívnym) komentátorom. Samozrejme, dá sa s ním súhlasiť v tom, že aj tu sa dá pozorovať istá stagnácia ako napríklad prílišný vplyv lobistov a médií na politiku, ktorý spôsobuje, že tá sa v zásadných veciach nehýbe. Určite sa s ním dá súhlasiť aj v tom, že najnudnejšou a najvyprázdnenejšou prezidentskou kampaňou v dejinách bol súboj Obamu a Romneyho z roku 2012. A tiež že Európska únia sa zasekla a nevie sa pohnúť ani dopredu, ani dozadu, pričom Brusel je na tom ešte horšie ako Washington, lebo ten má aspoň politickú legitimitu. No ťažko veriť tomu, že konzervatívci na tom majú rovnaký podiel viny ako liberáli, čo sa nám Douthat snaží nahovoriť. Obzvlášť ak svoje tvrdenia opiera o fakty, ktoré sú skrátka nepravdivé, ako napríklad keď píše o ruskom ovplyvňovaní amerických prezidentských volieb v roku 2016 alebo o vládach v Poľsku či Maďarsku ako o „zárodkoch autoritárskych vládcov“ a „protofašistoch.“ 

V druhej časti knihy Douthat identifikuje spôsob, akým sa dekadencia udržiava pri živote. V zásade na to ponúka tri spôsoby. Prvým je akási Soma, teda droga, ktorú užívali ľudia žijúci vo futuristickom svete Aldousa Huxleyho v jeho románe Prekrásny nový svet na to, aby sa vždy cítili dobre. Tu autor poukazuje najmä na pornografiu, počítačové hry a novodobé drogy, ktoré sa podľa neho oproti minulosti zmenili a už to nie sú látky, ktoré nabádajú na „živšie zapojenie sa do života,“ ale drogy, ktoré majú tlmiace účinky a slúžia skôr na hľadanie úniku od života a jeho utrpenia. Povedané jeho slovami: „Typický trávičkár je oveľa neškodnejší ako typický pijan.“ Videohry a stále brutálnejšia pornografia zas nepotláčajú mládežnícku agresivitu a žiadostivosť, ale „skôr ich stimulujú v bezpečnom prostredí videohier a online zvráteností.“ 

Druhým spôsobom, ktorým sa dekadencia drží pri živote, je niečo, čo nazýva ružový policajný štát, ktorý poznáme z Číny, kde už dnes existuje inštitút sociálneho kreditu. Niečo podobné podľa Douthata funguje aj v západnom svete, kde túto úlohu prevzali sociálne siete, ktoré kontrolujú názory či osobný život každého svojho užívateľa a kde môže byť každý súdený a všetci sme potenciálne podozriví. Paradoxom pritom je, že väčšina ľudí tu nepociťuje žiaden útlak. Ľudia vymieňajú svoje súkromie za bezpečnosť, bez ktorého je život v modernom svete síce možný, no len ťažko predstaviteľný. Bohužiaľ, čitateľ po roku 2022 musí oželieť, že kniha vyšla v originále ešte pred pandémiou, a tak nie je doplnená o autorov pohľad na túto veľmi zaujímavú súčasť dejín Západu, ktorá zaiste ukázala nové horizonty policajného štátu.

Napokon tretím spôsobom je to, že každá konkurenčná spoločnosť, ktorá by začala rásť, by nakoniec dospela k dekadencii. Typickým príkladom sú migranti, ktorí by mali nahradiť pôvodné obyvateľstvo v Európe či USA, no ktorí sa po asimilovaní správajú v zásade (minimálne v oblasti demografie) rovnako ako domáci. Ak by teda konečne štáty ako India, Brazília či niektoré africké štáty naplnili svoj potenciál, začali by rásť a dostávať sa na úroveň Západu, postihla by ich rovnaká dekadencia, akú možno badať na Západe.

Tu sa kniha preklápa do tretej časti, kde by mal autor priniesť nejaký záver. Teda ukázať, aká je jeho prognóza do budúcnosti, či to, ako sa dostať z dekadencie. Čitateľ čaká niečo na spôsob Fukuyamu, ktorý tvrdí, že výhra liberálnej demokracie predstavuje koniec dejín (mimochodom, Douthat v tomto súhlasí s Fukuyamom). Avšak tu prichádza najväčšie sklamanie knihy, pretože sa v nej nič podobné nenachádza. Autor totiž v závere len vymenuje množstvo pravdepodobných scenárov, no žiaden z nich neoznačí za ten, kam to podľa neho vyústi. Píše o tom, že je pravdepodobné, že príde akási čierna labuť, teda nejaký objav alebo udalosť, ktoré sa nedajú predpokladať a ktoré zmenia celý chod dejín. Alebo že možno dôjde k opätovnému rozmachu kresťanstva (napríklad v Číne). Alebo nás k zmene prinúti klimatická zmena. Alebo príde akási veľká finančná kríza. Alebo svet ovládnu autoritatívni politici. Alebo nás prevalcuje islam. Alebo, a to možno príde európskemu čitateľovi najzaujímavejšie, demografická zima v Európe spôsobí, že ju ovládnu Afričania, ktorí tu budú masovo migrovať a ktorých počet môže v Európe stúpnuť do roku 2050 až o ďalších 200 miliónov. Poprípade možno dôjde k tomu, že na konci 21. storočia bude v Afrike žiť sedemkrát viac ľudí ako v Európe, aj keď ešte v 90. rokoch 20. storočia mali oba kontinenty rovnaký počet obyvateľov, čo môže pre Európu byť buď katastrofou alebo renesanciou.

Tristné je, že Douthat si nevyberie ani jeden z týchto scenárov, ale všetky len vymenuje a popíše, čo pôsobí, akoby kniha nemala žiaden koniec a čítanie jej posledných 50 strán je preto náročnou prácou, do ktorej sa musí čitateľ doslova nútiť. 

Je pravda, že v úplnom závere autor ponúka akýsi náboženský záver, kde píše, že „by nás nemalo prekvapiť, ak sa dekadencia skončí pozdvihnutím zraku ľudstva: k Bohu, k hviezdam alebo k jednému aj druhému.“ Len tu sa čitateľ nemôže ubrániť pocitu, že Douthat tu naplňuje vlastné slová o tom, že súčasné náboženstvo reprezentuje práve absencia zaujímavých motívov.

Je to veľká škoda, pretože ak by si Douthat vybral niektorý zo záverov, ktoré prognozuje, kniha mohla patriť k tomu najlepšiemu, čo bolo napísané o súčasnej spoločnosti a patriť k dôležitému čítaniu o tom, kam spejeme. Ak by to Douthat dotiahol do konca, kniha mohla byť predmetom mnohých polemík, kde by s ním jednotliví autori nesúhlasili, alebo ho bránili, presne ako o tom sníva Lukáš Krivošík z Konzervatívneho denníka Postoj. No keďže Douthat to pred vrcholom akosi vzdal a vybral si radšej pozíciu úzkostlivého akademika, ktorý nepovie nič, čo nie je isté, jeho potenciálni kritici s ním napokon nemajú veľmi o čom viesť skutočne veľké spory.

Michal Čop

Pôsobí ako redaktor Denníka Štandard. Je členom Spoločenstva Ladislava Hanusa a dramaturgom festivalu Košické Hanusove dni. Vyštudoval politológiu. Je ženatý, má štyri deti, žije v Snine.

Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.