Súčasné umelecké stvárnenia umučenia Krista vzbudzujú polemiky i vášne takmer vždy. A keď ide o diela, ktoré vykročia z priestoru klasického kánonu pašií a nebodaj s ním experimentujú, tak je priestor na diskusie ešte väčší. Inscenácia Činohry Slovenského národného divadla Ježiš z Montrealu sa takisto už krátko po februárovej premiére stala predmetom rôznych názorov. Je to inscenáciou, ktorá dáva priestor na zhmotnenie rôzneho vnímania umenia a náboženstva aj s následkami, ktoré k tomu patria.

Dramaturg Činohry SND Daniel Majling vďaka impulzu Jána Luterána, ktorý hľadal hru s duchovnou tematikou, siahol po scenári filmu kanadského režiséra Denysa Arcanda Ježiš z Montrealu. Po inscenáciách Úpadok amerického impéria a Invázia barbarov (obe premiérované v SND, 2015) tak ide už o tretí scenár tohto tvorcu, ktorý sa dostal na slovenské javiská.

Kazateľ nového umenia

Film Ježiš z Montrealu z roku 1989 v čase svojho vzniku zaznamenal podobné kontroverzné reakcie ako americko-kanadský film Martina Scorseseho Posledné pokušenie Krista (1988). Obe diela vytvárajú priestor na pomerne široké interpretácie vzhľadom na inovatívnosť i radikálnosť prístupu ku Kristovmu umučeniu a smrti. Na rozdiel od Scorseseho, ktorý otvorene pracuje s verziou Ježiša Krista zaoberajúceho sa v myšlienkach rozhodnutím neobetovať sa za ľudstvo a žiť normálny život so ženou, ktorý však nakoniec odmietne, Arcand v osobnosti Ježiša Krista a v jeho utrpení hľadá skôr príležitosť na zmenu v zmýšľaní a je jedno, či ide o vieru alebo umenie. Umučenie človeka, v ktorého zmŕtvychvstanie kresťania veria, vyvoláva dialóg a myšlienky, ktorými sa môžu inšpirovať ľudia hľadajúci pravdu. Priestor na tieto úvahy zarámcoval do príbehu mladého umelca Daniela Coulomba, ktorý po rokoch cestovania prijme ponuku katolíckeho kňaza Raymonda Leclerca z montrealskej katedrály. Ten už roky v chráme a jeho okolí inscenuje svoju verziu pašií, ktorú chce trochu zaktualizovať.

Arcand cez odkazy na evanjeliové udalosti a asociácie s nimi dáva do paralely svet umenia a náboženstva. Reklamnú ikonu, ktorá si zakladá na svojom fyzickom zjave, Mireille Fontaineovú, herca z dabingu pornografických filmov Martina Durochera, intelektuálneho herca Reného Sylvestra, ktorý túži deklamovať monológ Hamleta pri každej možnej príležitosti, a Constance Lazureovú, svoju bývalú spolužiačku z konzervatória, ktorá viac ako v divadle vidí zmysel v charite. Aj napriek rôznym umeleckým skúsenostiam všetkých spája frustrácia a dezilúzia z toho, čo robia, pocit nenaplnenosti či nedocenenia. Daniel nadchne pre tento zámer aj ostatných hercov, ktorí ho spontánne a kolegiálne začnú nazývať Ježišom. Vytvoria komunitu umelcov podobnú zoskupeniam, ktoré vznikali v šesťdesiatych rokoch, ako Living Theatre či tvorba režiséra Jerzyho Grotowského, ktorý chápal divadelné predstavenie ako rituál.

Z klasických pašiových hier hrávaných s istým pátosom Daniel vytvorí konceptuálne divadlo so svojou verziou Ježišovej osobnosti ako syna rímskeho vojaka a slobodnej matky Márie, ktorý po smrti vstane z mŕtvych až po piatich rokoch. Umelec zostal dotknutý Ježišom, ale jeho výklad nekorešponduje s kresťanskou vierou, za čo si vyslúži kritiku od Leclerca. Daniel kňazove výhrady odvráti poukázaním na jeho dlhoročný milostný pomer s Constance. Posledné uvedenie pašií hrané rozhodnutými hercami aj napriek zákazu dopadne tragicky. Daniel ukrižovaný po nešťastnej náhode aj v dôsledku ľahkovážnosti zdravotníkov umiera. Jeho odkaz chcú herci pretaviť do vzniku hereckej skupiny pomenovanej po ňom.

Biblia ako umelecké dielo