VERBUM

Mattias Desmet: The Psychology of Totalitarianism

Mattias Desmet je belgický klinický psychológ a profesor na Fakulte psychológie a vzdelávacích vied Gentskej univerzity. Tento rok mu vo vydavateľstve Chelsea Green Publishing vyšla kniha The Psychology of Totalitarianism (Psychológia totalitarizmu), ktorá ponúka zaujímavý a pomerne neobvyklý pohľad na tento fenomén za využitia poznatkov psychologickej vedy. 

Na úvod treba upozorniť, že autor sa dostal do širšieho povedomia najmä vďaka svojim vystúpeniam v rôznych populárnych podcastoch, v ktorých sa kriticky vyjadroval k niektorým proticovidovým opatreniam, ktoré zasahovali do občianskych práv a slobôd. Treba však zdôrazniť, že tieto opatrenia, ktoré zahŕňali aj dovtedy nepredstaviteľné obmedzenia aj diskriminačného či segregačného charakteru, neboli – zdôrazňujeme, že na tomto mieste nechceme viesť polemiku o primeranosti či opodstatnenosti toho či onoho konkrétneho opatrenia – prinajmenšom na Slovensku dosiaľ podrobené zaslúženej reflexii. Výnimku predstavuje azda zborník Kontroverzie ľudských práv a pandémia COVID 19 z vydavateľstva Slovenskej akadémie vied1 či odlišné stanovisko ústavného sudcu Rastislava Kaššáka k jednému z pomerne nedávnych nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky.2 Z tejto perspektívy môže byť kniha zaujímavým príspevkom do diskusie aj v našej krajine. 

Desmetova analýza totalitarizmu vo veľkej miere nadväzuje na dielo nemecko-americkej politickej filozofky Hannah Arendtovej. Odlišuje totalitu od klasickej diktatúry, ktorá je podľa neho založená primárne na tom, že vštepuje ľuďom strach z fyzickej agresie, čím si vynucuje ich poslušnosť, tým, že totalitný systém vychádza zo spoločensko-psychologického procesu masovej formácie. Tento proces môže nastať v spoločnosti len vtedy, ak sú v nej prítomné tieto štyri hlavné okolnosti: (1) masovo rozšírená osamelosť, resp. spoločenská izolácia; (2) strata zmyslu života; (3) rozšírená úzkosť a nepokoj medzi obyvateľstvom; (4) rozšírená agresia a nepokoj v spoločnosti. Katalyzátorom masovej formácie v spoločnosti, v ktorej sú tieto okolnosti prítomné, je sugestívny príbeh – ideológia, ktorá označí vinníka úzkosti a nepokoja v spoločnosti a zároveň ponúkne riešenie. A tu je podľa autora psychologický koreň totalitarizmu: pocit úzkosti je takto spojený s jasnou príčinou a môže tak byť ľahšie kontrolovaný, vďaka boju proti zdroju úzkosti získava dezintegrovaná spoločnosť opäť jednotu a zmysel, pričom zároveň v tomto boji môžu jednotlivci ventilovať svoju frustráciu a agresivitu. Jednoducho, táto ideológia vytvára nové spoločenské puto, čo je skutočný, hoci často len podvedomý dôvod, prečo v ňu ľudia veria. Autor tu nadväzuje na dielo francúzskeho priekopníka vo výskume davovej psychológie Gustava Le Bona, ktorý v roku 1895 prirovnal efekt masovej formácie k hypnóze. V oboch prípadoch totižto dochádza k zúženiu pozornosti len na malý výsek reality. Navyše ľudia sú v takomto stave schopní zniesť aj veci, ktoré poškodzujú ich záujmy, majetok či slobodu (pozri napríklad utrpenie nemeckého civilného obyvateľstva v posledných rokoch druhej svetovej vojny). Ďalším dôležitým dôsledkom masovej formácie je radikálna intolerancia voči iným názorom, ktorá pramení v hlbokom vnútornom presvedčení masy o nadradenosti jej etických a morálnych pohnútok oproti tým, ktorí jej stoja v ceste. Z tohto psychologického poňatia totalitarizmu vyplýva, že jeho podstata nie je utilitaristická alebo zištná, ale jeho hlavným cieľom je podriadenie reality ideológii, resp. ideologickej fikcii, a to aj za cenu obrovských obetí.

Autor sa vo svojej knihe okrem tradičnej úvahy o totalitarizme založenej na historických príkladoch ako nacistické Nemecko či stalinistický ZSSR venuje aj hrozbe návratu totalitarizmu v súčasných spoločenských podmienkach. Upozorňuje hlavne na odvrátenú stránku mechanizácie sveta či vedeckého pokroku, ktorý síce umožnil mohutný rozvoj ľudskej spoločnosti a úžasné zvýšenie kvality života, ale v niektorých sférach vniesol do ľudského života vážne problémy. Jednou z jeho téz je tvrdenie, že mechanizácia sveta spôsobuje, že človek stráca kontakt so svojím prostredím a stáva sa atomizovaným subjektom. V knihe sa uvádza príklad digitálnej komunikácie, ktorá je pre človeka atraktívna, pretože pocit neistoty človeka pri komunikácii s iným človekom je v nej výrazne umenšený, zároveň máme pritom väčší pocit kontroly, pretože ovládame to, čo druhému ukážeme, avšak cena za tento pocit pohodlia a psychologického bezpečia je strata fyzického, reálneho spojenia, čo prispieva k spoločenskej izolácii. Vďaka týmto trendom sa v moderných spoločnostiach západného sveta začali objavovať vyššie spomenuté okolnosti spoločenskej formácie.

Desmet vidí problém najmä v tom, čo nazýva mechanistická ideológia, teda predstava, že človek sa dokáže zbaviť nepohodlností života prostredníctvom vedeckých poznatkov a ich aplikácie. Jej vyvrcholenie vidí v transhumanizme, ktorý sa snaží o „vylepšenie“ človeka použitím moderných technológií. Podľa neho sa tu prejavuje ideál technokratickej spoločnosti, vlastný osvietenskej tradícii a pozitivistickým mysliteľom ako Henri de Saint-Simon či Auguste Comte, podľa ktorého technokrati a experti dokážu vytvoriť utopickú umelú spoločnosť, ktorá bude fungovať bezchybne a v súlade s najnovšími vedeckými objavmi. Spolu s Arendtovou vidí prazdroj totalitarizmu ako takého v naivnom presvedčení, že bezchybný človek a utopická spoločnosť môžu byť vyprodukovaní podľa vedeckých poznatkov (s. 47). Práve preto sa domnieva, že fenomén totalitarizmu nie je záležitosťou historických totalitných režimov, ale v spoločnosti je stále prítomný totalitárny spodný prúd, ktorý je pre ľudí atraktívny z dvoch dôvodov: (1) ponúka obraz umelého raja, ktorý sľubuje, a (2) presadzuje sa na základe pocitu nepokoja v spoločnosti ako nevyhnutnosť na riešenie jej problémov.

Toľko v stručnosti k teoreticko-analytickej časti knihy. Dá sa s ňou isto polemizovať, čitateľovi však ponúka pomerne ucelené tézy, nad ktorými možno seriózne uvažovať, resp. dá sa s nimi viesť zaujímavá polemika. Trochu slabšie je to už s praktickou časťou knihy, v ktorej Desmet ponúka odpovede na otázku, čo robiť tvárou v tvár hrozbe súčasného totalitarizmu, ktorý podľa neho môže vyrásť z tzv. mechanistickej ideológie. V prvom rade sa snaží spochybniť jej základnú premisu, podľa ktorej má byť vesmír logicky poznateľný, predvídateľný, kontrolovateľný a neriadený mechanický proces. Poukazuje pritom napríklad na fenomén ako Lorenzovo chaotické vodné koleso či na teóriu chaosu alebo kvantovú mechaniku. Takisto spochybňuje ďalšiu údajnú tézu mechanistickej ideológie, podľa ktorej má byť oblasť vedomia a psychológie výslednicou materiálnych fenoménov. Poukazuje tu na fenomény ako psychogenická smrť, nocebo alebo placebo efekt. Je tu však viacero problémov. Celá mechanistická ideológia, i keď je do určitej miery výstižná, je autorov konštrukt, ktorým označuje určitý nie presne vymedzený súbor názorov, ktorý nutne v úplnosti nemusí nikto zastávať. Zároveň sa snaží bojovať proti tomuto vykonštruovanému svetonázoru poukazom na vedecké poznatky, ktoré spochybňujú skoršie predstavy na základe predchádzajúceho stupňa poznania. Nie je totiž vylúčené, že veda dokáže vysvetliť aj dnes nie celkom objasnené fenomény, respektíve ponúknuť komplexnejší pohľad na realitu, než aký sme doteraz poznali. To, že dnes ešte všetko nepoznáme, vôbec neznamená, že hranice ľudského poznania nebudú rozšírené. Problém transhumanizmu a prípadných ďalších obdobných manifestácií tzv. mechanistickej ideológie nie je vo vede a poznatkoch, ktoré prináša, ale v tom, ako s nimi nakladáme. Vo svojej podstate ide o morálny a etický problém.

Desmet za kľúčové považuje, aby ľudia prijali nielen limity ľudskej racionality, ale aby sa zároveň postavili čelom k existenciálnym otázkam ľudskej existencie. Neponúka však univerzálnu odpoveď, ale vyzýva, aby si na tieto otázky, ktoré podľa neho nemajú správnu definitívnu odpoveď, každý našiel kreatívnym spôsobom odpoveď a vytvoril si tak vlastnú autentickú individualitu. Tento prístup je opäť problematický, keďže rezignuje na hľadanie reálnych odpovedí na existenciálne otázky človeka a ponúka možnosť každého vymyslieť si vlastnú kreatívnu a individuálnu rozprávku, ktorá ho má utešiť v časoch neistoty. Obávam sa, že ani toto nebude fungovať.

Desmetova kniha je zaujímavým dielom, ktoré na necelých dvesto stranách načrtáva veľa zaujímavých postrehov a poznámok, z ktorých mnohé sme v tejto recenzii z kapacitných dôvodov nespomenuli. Nejde však o vyčerpávajúce dielo, ale skôr o pozvanie premýšľať a polemizovať. Prínosom knihy je upriamenie pozornosti na možnosť, že totalitné systémy nemusia byť len na stránkach učebníc dejepisu a môžu sa vrátiť v úplne inom ideologickom šate, než aký sme doteraz poznali. Takéto režimy totiž vedia stavať na prirodzených sklonoch ľudskej psychológie.

DESMET, Mattias. The Psychology of Totalitarianism. White River Junction; London : Chelsea Green Publishing, 2022, 240 s.

  1. SEDOVÁ, Tatiana, SMOLKOVÁ, Eva (eds.). Kontroverzie ľudských práv a pandémia COVID 19. Bratislava : VEDA, 2021. []
  2. „Opatrenia zasahujúce do základných práv a slobôd, ktoré sú obsahom vyhlášok ÚVZ, sú prijímané expertmi ‚za zatvorenými dverami‘, verejnosť nemá možnosť byť informovaná o ich obsahu až do momentu ich zverejnenia. (…) Neverejné rozhodovanie vzbudzuje u ľudí právom nedôveru, nedozvedajú sa skutočné dôvody a fakty vedúce k prijímaniu opatrení, ich účelu či prípadným zmenám úpravy. Absentuje tu riadne odôvodnenie prijatia konkrétnych opatrení zasahujúcich do základných práv a slobôd, rovnako absentuje možnosť demokraticky ovplyvniť výsledok rozhodnutia prijatého odborným konzíliom bez účasti verejnosti, nedá sa ohradiť či pripomienkovať takto prijatú úpravu z hľadiska jej účelu a proporcionality k zamýšľanému účelu, keďže neexistuje žiadna dôvodová správa predkladaná spolu s návrhom úpravy opatrení ÚVZ. Spoločenská nedôvera sa prehlbuje, čo sa najviac prejavuje hromadným porušovaním prijímaných opatrení.“ Odlišné stanovisko sudcu Rastislava Kaššáka k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 8/2021-143 z 1. decembra 2021. []

Michal Malatinský

Pochádza z Bratislavy. Vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr na rovnakej fakulte absolvoval doktorandské štúdium v odbore teória a dejiny štátu a práva, počas ktorého sa zaoberal retribúciou na Slovensku.

Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.