V júni minulého roka sa konala derniéra inscenácie Nepolepšený svätec, ktorá približovala príbeh slovenského katolíckeho disidenta, kľúčového predstaviteľa tajnej cirkvi na Slovensku Silvestra Krčméryho, ktorý ako jeden z organizátorov stál aj za Sviečkovou demonštráciou a ku ktorému sa pápež Ján Pavol II. pri stretnutí po Nežnej revolúcii správal tak dôstojne, akoby bol býval Krčméry „tajným“ pápežom. Po siedmich sezónach bola vždy vypredaná, a tak toto rozhodnutie mnohých prekvapilo.

Dôvodom bol údajne odchod jedného z hercov inscenácie z interného stavu Slovenského národného divadla a divadlo sa namiesto jeho preobsadenia iným hercom rozhodlo divácky úspešnú inscenáciu stiahnuť. A práve v tom čase sa ohlásila príprava inej inscenácie s kresťanskou tematikou, a to adaptácia filmovej verzie pašií kanadského režiséra Denysa Arcanda z roku 1989 Ježiš z Montrealu. Akoby malo ísť o tematicky príbuznú náhradu v repertoári Slovenského národného divadla. 

Ak však pri Nepolepšenom svätcovi išlo o svedectvo o človeku, ktorý pre Ježiša, Pravdu, je ochotný a pripravený trpieť a znášať útrapy totalitného komunistického režimu, ktorý chcel kresťanstvo ako „ópium ľudstva“ vymazať z dejín človeka, pri námete filmu Ježiš z Montrealu ide o zámer, ktorý chce, parafrázujúc dramaturga bratislavskej inscenácie Daniela Majlinga, demýtizovať Ježiša Krista v duchu liberálnej teológie Rudolfa Bultmanna, kde sa „všetko nadprirodzené a zázračné odsunie bokom ako rozumovo neprijateľné. Zaoberá sa Ježišom iba ako človekom, synom človeka, predstavuje ho len ako ecce homo, hľa, človek“.¹ Ak Nepolepšený svätec ponúkal živý dôkaz sily viery a nádeje v Ježiša Krista, kde aj keď sa Ježiša – Pravdu – moc sveta rozhodne hoc aj ukrižovať, vždy vstane z mŕtvych, Ježiš z Montrealu je priestorom špekulácie, ktorej cieľom je profanácia Ježiša Krista a zbavenie ho všetkých božských atribútov, a na pozadí toho chce autor dokonca demonštrovať, že ateistický režisér a predstaviteľ Krista vo filme dokáže byť lepším človekom ako kňaz, ktorý ho vyzve na moderné spracovanie pašií. Ak v prípade Nepolepšeného svätca ide o pôdorys skutočného príbehu Silvestra Krčméryho, v prípade Ježiša z Montrealu je to fikcia a, dovolím si tvrdiť, provokácia autora. Preto už len ohlásenie zámeru vytvoriť divadelnú adaptáciu tohto filmového diela vyznievalo ako problematické a vôbec sa nedá považovať za tematickú náhradu inscenácie, ktorá hodnoty kresťanstva brala takpovediac vážne. Naopak, tí, ktorí tlieskajú línii humorizácie, desakralizácie, nihilizmu či subjektivizácie v umení, sa mali na čo tešiť.

Už televízne upútavky s divnými postavami a so schematickým pohybom opulentnej postavy Panny Márie a v závere s blikajúcou fejkovou postavou Krista napovedali mnohé o tom, čoho budeme svedkami v divadelnej podobe Ježiša z Montrealu. Deň po premiére, na ktorej som nebol (pretože súčasný protokol pozvaných hostí na premiéry Slovenského národného divadla tvoria väčšinou progresívne a liberálne ladené slovenské „osobnosti“ a, samozrejme, politici, ktorých z pozície manažmentu treba mať v priazni), mi známy, ktorý tam bol, a vôbec nejde o ultrakonzervatívneho kresťana či tradičného katolíka, napísal, že v polovici premiéry musel odísť, lebo, citujem: „Toto ploché predstavenie s vulgárnymi scénami a so sileným humorom financované z daní našich občanov mohlo opodstatnene uraziť náboženské presvedčenie divákov – takisto ako by sa iných mohlo dotknúť trebárs znevažovanie Mohameda.“ Niečo vnútorné mi hovorilo, že to treba určite vidieť a urobiť si svoj názor, a tak som si kúpil lístky na najbližšiu reprízu.

Bolo to dopoludňajšie predstavenie zaplnené z drvivej väčšiny mladými ľuďmi, kládol som si teda otázku, koľko z nich čítalo evanjelium a či vôbec tušia, o čom sú pašie. V inscenácii ide totiž o divadelnú úpravu filmovej adaptácie pašií, čiže o niekoľko interpretačných úrovní, v ktorých vyznať sa a oddeliť zámer evanjeliového posolstva, jeho filmového pretvorenia v duchu profanácie a divadelného spracovania, to je sieť významov, metavýznamov a metametavýznamov, ktoré aj skúsenému semiológovi ponúkajú značný významový a interpretačný guľáš v jednom divadelnom časopriestore. V duchu som si pripomenul iný typ inscenovania kresťanskej témy, a to Desatora, ktoré som mal možnosť ako riaditeľ Umelecko-dekoračných dielní SND zabezpečovať a kde každé z prikázaní mal v rukách iný režisér a ľudia prechádzali po budove divadla a vždy na inom mieste sa stretávali s konkrétnou interpretáciou a so súčasným pohľadom na jeho posolstvo; stretli sa napríklad aj s príbehom blahoslavenej Zdenky Šelingovej. Tam to malo svoju logiku a rešpektovalo to starozákonný pôdorys Desatora. V tomto prípade inscenácia Ježiša z Montrealu akoby ignorovala pôdorys štrnástich zastavení pašií, kde každé zo zastavení má svoj význam, svoju interpretačnú hĺbku a výpoveď aj pre súčasného človeka a tvorilo by zrozumiteľnú bázu na prípadnú interpretáciu i nadinterpretáciu tvorcami.

1. Dramaturg Ježiša z Montrealu/Škandál by bol až vtedy, keby sme doslovne inscenovali Bibliu. Konzervatívny denník Postoj. 18. 02. 2024. Dostupné na internete https://www.postoj.sk/147427/skandal-by-bol-az-vtedy-keby-sme-doslovne-inscenovali-bibliu [↩]