Ako jediného zo súrodencov ma rodičia neprihlásili na hudobnú. Základná hudobná škola na Daliborovom námestí bola doslova najbližšia budova k nášmu petržalskému paneláku, delila nás od nej iba krčma Lipa. Nestálo by ich to veľa úsilia, trochu by si odo mňa oddýchli a hypoteticky by som bol býval obohatením nášho vianočného flautového ansámbla, keď sa u nás na Štedrý večer v skorých rokoch tohto storočia pískali koledy. Naši však na to mali dobrý dôvod: nikdy som neprejavoval veľa hudobného talentu.

Napriek tomu všetkému som mal spomedzi svojich súrodencov najúspešnejšiu hudobno-umeleckú kariéru. Začala sa v pätnástich a jej hlavným dôvodom bol peer-pressure. Moja frajerka hrala na gitare, flaute a klavíri, ja na ničom, voľba padla na gitaru. Neskôr som chcel byť súčasťou kapely v oratku. Keďže basovú gitaru väčšina ľudí nepočuje, o mojom umeleckom vývoji bolo rozhodnuté.

Naša kapela otvorila svoje pôsobenie vypredaním Lipy. Medzi pamätné koncerty patril ten v Machnáči a dva v bazéne na Železnej studienke. Vrcholom určite bolo pódium na Hlavnom námestí v sobotu o ôsmej večer raz koncom augusta, keď organizátorom vypadol pôvodný účinkujúci. Ako to vo veľkých kapelách býva – v istom momente som sa rozhodol kráčať ďalej vlastnou cestou. Už viac nestačil basák, ktorý bol iba za pekného. Občas premýšľam, ako sa to podarilo basákovi z Coldplay.