VERBUM

Foto: Youtube / Reformed Forum
Foto: Youtube / Reformed Forum

Carl. R. Truman: The Rise and Triumph of the modern self

Foto: Youtube / Reformed Forum

Genealógie moderného myslenia nie sú ničím novým. Zvlášť kresťanský konzervatívec môže poznať niekoľko pokusov, viac či menej úspešných, ako opísať ideové korene súčasného kultúrneho a spoločenského chaosu. Zbežný pohľad na históriu si priam pýta vysvetlenie, ktoré by spočívalo v kontraste medzi predmoderným a moderným chápaním človeka, morálky a politiky. Carl Trueman, historik a profesor biblických a teologických štúdií na Grove City College, vo svojej nedávnej knihe túto výzvu prijal a obohatil ju o svieži a potrebný prvok. Vysvetľuje v nej, prečo je pre súčasné individualistické myslenie taká dôležitá sexualita. Kresťanských konzervatívcov často obviňujú z toho, že sú posadnutí sexom a jeho reguláciou. Trueman vo svojej knihe ukazuje, že súčasná politizácia sexuality sa začala práve u myšlienkových predkov tých, ktorí tieto obvinenia vynášajú.

Obrat dovnútra

Trueman svoj konceptuálny aparát stavia na Charlesovi Taylorovi, Alasdairovi MacIntyrovi a Philipovi Rieffovi. Taylor mu poskytuje koncept „sociálnej predstavivosti“. Tá vyjadruje sebapochopenie komunity a to, ako sa v jej rámci chápu jej členovia. Spravidla nie je totožná s konkrétnou a celistvou spoločenskou teóriou, ale je skôr nánosom obrazov, príbehov a vzťahov, vďaka čomu nie je obmedzená len na menšinu intelektuálov, ale umožňuje celej spoločnosti zúčastňovať sa na spoločnom živote. Pre Truemanovu knihu je sociálna predstavivosť kľúčová, pretože — hoci je ťažiskom textu myslenie významných jednotlivcov —, Trueman sa snaží dokázať, že súčasná kultúra (sociálna predstavivosť), je myslením týchto jednotlivcov presiaknutá.

Jadrom naratívu, ktorý predstavuje Trueman, je prechod od človeka chápajúceho seba samého ako súčasť účelného objektívneho poriadku k obratu dovnútra, k radikálnej psychologizácii človeka. Výsledkom je špecifické chápanie morálky, pri opise ktorej pomáha Truemanovi dielo Alasdaira MacIntyrea. MacIntyre tvrdí, že súčasná morálka je charakteristická emotivizmom alebo expresivizmom, teda presvedčením, že morálne výroky sú vo svojej podstate vyjadrením preferencie, nie odkazom na objektívny poriadok. Ako sa však sociálna predstavivosť dostala do tejto situácie?

Rôzni autori prichádzajú k tomuto záveru rôznymi spôsobmi, ale Trueman začína u Rousseaua. Ak bola spoločnosť v predmodernej sociálnej predstavivosti nutnou, aj keď často nedokonalou súčasťou objektívneho poriadku a účelu ľudského života, Rousseau túto predstavu odmietol. Naopak, spoločnosť ako taká je podľa neho nástrojom zotročenia človeka, ktorý sám, v hypotetickom pôvodnom stave, je bytosťou nevinnou, autentickou a dokonalou. Identitu tak jednotlivec nenachádza v identifikovaní svojho miesta vo svete a v účele, ku ktorému má smerovať, ale vo svojom vnútri. Človek je plastickým a bez prirodzenosti. Do radikálnej slobody však prichádza nietzscheovský zdesený výkrik „Boh je mŕtvy!“ Obrat dovnútra zbavil človeka okov vonkajšieho morálneho poriadku a za takých okolností je každý apel na objektívnu morálku iba mocenskou hrou, ktorá slúži na zotročenie človeka. Marx potom vchádza do tejto situácie vykoreneného človeka s revolučným riešením a Darwin zasadzuje tvrdý úder ústrednému miestu predmodernej sociálnej predstavivosti — že človek a vesmír má účel.

Tento genealogický naratív je vydarenou časťou knihy a Truemanov štýl ho robí čítavým a zrozumiteľným. Rozširuje ho aj pomocou „neuznaných zákonodarcov“, spisovateľov a umelcov novoveku. Tí idey vladali do svojich senzualistických diel, často kritických voči vtedajšej sexuálnej morálke a manželstvu, ktoré vnímali ako spôsob kontroly spoločnosti. Hoci sú tieto časti textu dôležité, lebo predstavujú dôkaz toho, ako filozofické myšlienky presahujú do kultúry a ďalej do sociálnej predstavivosti, ide paradoxne o tie menej čítavé časti knihy.

Politizácia sexuality

Najoriginálnejšia a kľúčová je tretia časť knihy, v ktorej Trueman opisuje politizáciu sexuality. Reflexia Freudovho diela tu plynule nadväzuje na osvietenský obrat dovnútra a na romantizmus 19. storočia. Podľa Truemana Freud poskytol našej civilizácii základný moderný mýtus, podľa ktorého je kľúčom k pochopeniu človeka a k šťastiu sex. Obrat dovnútra tak sexualizoval. Ak sa teda zo sexuálneho potešenia stal najvýznamnejší znak ľudskosti a šťastia, tento obrat znamená aj sexualizáciu detí. Pretože ak táto premisa platí, je násilím chrániť deti pred sexuálnymi skúsenosťami, a naopak, je cnosťou ich do sexuality čo najskôr vovádzať. V obmedzení sexuálneho inštinktu podľa Freuda tkvie aj samotný základ spoločnosti a civilizovaný človek tak v skutočnosti nemôže byť nikdy plne šťastný.

Nová ľavica je v tomto zmysle podľa Truemana „svadbou Freuda a Marxa“. V podaní Reicha a Marcuseho už nie je ľavica dialektickým bojom ekonomických tried, ale vzburou tých, ktorí boli obratí o šťastie morálnymi a spoločenskými normami. Podľa Reicha bol toto pravý a najdôležitejší zmysel revolúcie — nájsť v živote (sexuálne) uspokojenie, pričom každá vnútená sexuálna morálka je „život-potláčajúca“. Marcuse následne každého zbaví pochybností, že sexuálna revolúcia je skutočne revolúcia. Spoločnosť je natoľko infikovaná obmedzujúcou morálkou, že si to podľa neho vyžaduje obmedzenie slobody prejavu a vážne obmedzenia vzdelávania, aby sa zabránilo „uzatvoreniu mysle“.

Iste je pravda, že sexuálna morálka bola od počiatkov našej civilizácie dôležitá. Jej účelom bolo chrániť rodinný život, výchovu detí a ľudí pred pokrivením daru sexuality. Avšak z perspektívy, ktorú popisuje Trueman, je jasné, že obvinenie z posadnutosti sexom by mala byť prinajmenšom obojsmerná záležitosť. A skúsenosť posledného storočia ukazuje, že politizácia sexuality nezostala len v knihách frankfurtskej školy, ale je jednou z primárnych identít v súčasných kultúrnych a politických vojnách. Trueman chce čitateľovi ukázať, že to nie je náhoda. Hoci väčšina dnešných ľudí, ani tých najviac angažovaných v boji za sexuálne oslobodenie, nikdy Rousseaua, Freuda ani Reicha nečítala, žije ich myšlienky a samých seba chápe skrze ne.

Vzostup slabých bohov

R. R. Reno napísal v roku 2019 knihu Return of the Strong Gods: Nationalism, Populism, and the Future of the West (Návrat silných bohov: Nacionalizmus, populizmus a budúcnosť Západu) a opísal v nej fenomén vzbury voči individualizmu. Proces, ktorý pútavým spôsobom predostrel Trueman vo svojej knihe, by sa dal nazvať aj vzostupom slabých bohov. Naša spoločnosť sa snaží vyrovnať s tým, že zabila Boha, a preto musí nájsť bohov v sebe. Ale našla iba malých, slabých bohov, ktorých najvyššiou ašpiráciou je sexuálne uspokojenie a konzum. Náplasť ľudských práv postavená na takomto chaose sa potom naozaj podobá na vieru v jednorožce a čarodejnice, ako napísal MacIntyre.

Trueman neponúka veľa riešení. Jedno zaujímavé, paradoxne spojené s tými menej vydarenými časťami knihy, je nutnosť uvedomiť si dôležitosť prepojenia estetiky (vo všeobecnosti môžeme povedať kultúry) a etiky. Možno to nie sú autori kryptických filozofických spisov, kto má priamy dosah na masy, ale umelci a popkultúra, ktorých formuje istý súbor myšlienok. Každý genealogický pokus, vrátane toho Truemanovho, čelí veľkému problému — ako preukázať, že myšlienky, ktoré identifikuje ako zásadné, majú naozaj formujúci vplyv na sociálnu predstavivosť. Kultúra ako medzistupeň je pre Truemana kľúčovým dôkazom a tomu zodpovedá aj jeho výzva. Podobne je nutnou odpoveďou na neduh vykoreneného individualizmu dôraz na život v komunite. A nakoniec — na protestantského kazateľa možno prekvapivo — povzbudzuje protestantov, aby sa bližšie oboznámili s prirodzeným zákonom, ktorý môže dať pevný základ teológii vtelenia zoči-voči gnostickému dualizmu modernity.

The Rise and the Triumph of the Modern Self predstavuje výborný prehľad zásadných autorov, ktorých potrebuje poznať každý, kto chce hlbšie pochopiť súčasnú kultúru a miesto, ktoré v ňom zastáva sexualita. Bolo by možno príliš ambiciózne hľadať medzi analyzovanými autormi a sociálnymi problémami súčasnosti priamu kauzalitu. Ak však kniha pomôže pochopiť motivácie a predpoklady aktérov a obetí kultúrnych vojen, svoju úlohu splní.

Ján Tomaštík vyštudoval politológiu na Masarykovej univerzite v Brne, kde si v súčasnosti robí doktorát z politickej filozofie. Rok pracoval ako Veritas Scholar pre ADF International vo Viedni, medzinárodnej právnickej kancelárii, ktorá obhajuje ľudské práva. V súčasnosti pracuje v štátnej správe.

Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.