Pravoslávny kňaz a teológ, ruský emigrant žijúci v Amerike, ktorý zomrel pred štyridsiatimi rokmi. Má nám takýto človek dnes čo povedať? 

Keď sa mi pred rokmi dostali do rúk Denníky otca Alexandra Schmemanna, bol to akoby závan čerstvého vzduchu. Hĺbka a jasnosť myšlienok, prenikavý pohľad do diania vo svete i v ľudskom vnútri, no zároveň pohľad plný lásky, nie odsudzovania. Odvtedy som prečítal väčšinu kníh, ktoré otec Alexander napísal, a každá jedna z nich bola v niečom výnimočná.((V slovenskom preklade vyšla kniha Veľký pôst. Prešov : Pravoslávna bohoslovecká fakulta, 1996.))

Ich výnimočnosť však netkvie v tom, že by to boli spisy sofistikovaného teológa rahnerovského typu, ani to nie sú lacno psychologizujúce thrillery, ktoré si niektorí s americkou produkciou často spájajú. Pre mňa podstatu tejto výnimočnosti vo svojich spomienkach vystihli dvaja ľudia otcovi Alexandrovi najbližší – jeho manželka, mátuška Juliana, a jeho syn, Serge Schmemann. Pri viacerých príležitostiach, keď mátuška Juliana rozprávala či písala o otcovi Alexandrovi, vždy vyzdvihovala jednu jeho vlastnosť – bol to človek plný radosti. Radosti nad východom slnka, radosti z rannej liturgie v chráme, zo stretnutia s ďalším človekom i z hodín strávených čakaním na letisku. Preto asi nieto divu, že i ruskojazyčný dokument (mimochodom k dispozícii na youtube) venovaný životu Alexandra Schmemanna nesie názov Apoštol radosti.