Cieľom rubriky časopisu Verbum pod názvom Pramene je prinášať čitateľom krátke pôvodné historické dokumenty, osve alebo v tvorivom kontraste s inými dobovými textami. Vo Verbume sme presvedčení, že slovenské dejiny ponúkajú svedectvá, ktoré overil čas, ktoré dokážu inšpirovať kresťanskú kultúru aj dnes a ktoré hovoria samy za seba – len o nich treba azda začať viac hovoriť.

Podľa poznámok na rukopise mala táto Hanusova prednáška odznieť dňa 10. apríla 1940 v Spišskej Novej Vsi. V „budovateľskej“ atmosfére, ktorá prevládala medzi podporovateľmi vojnového slovenského štátu v prvých rokoch jeho existencie, hodnotí Hanus svoj tematický výber – „slovenský vkus“ – nasledovne: „Téma veľmi dôležitá, veľmi aktuálna… je to vlastne dovŕšenie celého nášho dnešného snaženia.“

Tematika kultúry sa stala počas vojnových rokov pre Hanusa dominantnou. Rozprava o kultúrnosti ako súhrn jeho úvah vychádza až v roku 1943. Prednáška, úryvky z ktorej uverejňujeme nižšie, tak predstavuje jeden zo skorších rozvinutejších teoretických Hanusových textov k téme kultúry. Vyberáme tri ucelené úryvky z rukopisu, ktorý sa v origináli skladá z 20 strán. Ilustrujú jednak niektoré všeobecné Hanusove umelecko-teoretické východiská, jednak niektoré konkrétne šťavnaté Hanusove postrehy o dobovom slovenskom vkuse.

Originál je doplnený množstvom nečitateľných poznámok a opráv dopísaných rukou, uvedené úryvky sú z čitateľného textu písaného na písacom stroji. Až na ojedinelé výnimky bola v úryvkoch gramatika opravená do dnešnej podoby. Štylistika – napr. komplikované súvetia, archaizmy a zdôraznenia kurzívou – však bola zachovaná v maximálnej možnej miere. V úryvkoch vidíme hodnotu.

___

Čo je hodnota? V čom väzí môj tajomný vzťah k veciam? Hodnota je, čo má pre mňa cenu. Ale to je len polovica. Vidíme, že hodnota má silný subjektívny akcent. To, čo sa mi páči. Čo sa ľuďom páči? Na to veru nemožno dať jednotnú odpoveď. Všetko. Aká rozličná je chuť v jedení, taká rozličná je aj chuť/vkus v posudzovaní duševných objektov. Niekto má rád hovädzinu a nenávidí teľacinu, iný má rád teľacinu a hovädzinu ani vidieť. Niekto je vegetariánom a stráni sa mäsa ani choroby – robí z toho priam vyznanie, náboženstvo –, iný si zas najradšej len zaje slaninky a len vtedy si váži stravu, keď je v nej mäso. Ostatné mu je zelinou. A práve toľká rozmanitosť vo výbere duševného vkusu. Povedzme v hudbe. Niekto má rád jazz a počúval by len samé odrhovačky vo foxovom tempe. „Apropos, co dělá Andula?“ Iný zase mrie za cigánskou muzikou – iba cigán je mu hudbou schlechthin, iný zas obľubuje hudbu vážnu, ťažkú, klasickú, symfonickú a orchestrálnu, ktorá vyjadruje myšlienky a hlbiny života. A všetko ostatné je mu smetie. Neraz sme zažili scénu pred rádiom v miešanej spoločnosti: čo sa má počúvať? Nastane ruvačka: jeden sa trhne pri saxofóne, druhý prižmúri oči pri base, tretí netrpezlivo trepoce rukou a zapcháva si uši – nastáva ruvačka, čo sa má počúvať. Nezhodnú sa ani na jednej muzike, utiecť z toho babylonu a napokon by každý najradšej drhol svoje vlastné rádio. A aký rozdielny býva úsudok v umeleckých veciach! Sme na výstave. Hemží sa a každého ťahá k niečomu inému alebo k ničomu a ten na výstavu ani nepríde. Niekoho zaujímajú krajinky, vodové čačané kresbičky, iného solídny konzervatívny, dôkladný spôsob maľovania, tretieho len bezuzdný chaos futuristických kic-kacov, hrdo sa hlási k tomu, čomu nerozumie, mladým ľuďom často iba to imponuje, iba to sa im páči, čo nekapiškujú. Zaujímavý chaos úsudkov, keď sa dostanú dokopy ľudia rôznorodí. Čo sa páči ľuďom? Všetko a nič. Tomuto toto, onomu tamto a práve toto nenávidí a zavrhuje. Ako sa v tom vyznať? Aké kritérium tu určiť, aké smernice, čo sa ľuďom páči, čo si ľudia cenia, čo je pre nich hodnotou? Nakoniec sa nám vidí, akoby bol v tom dokonalý chaos: koľko ľudí, toľko úsudkov, toľko vkusov. Quot capita, tot sensus. Vidí sa napokon, akoby sme sa mali s týmto stavom uspokojiť a ani sa nesnažiť v tom vyznať, hľadať voľáke smernice. Nesnažiť sa miešať do vkusu druhého, ale nechať mu jeho úsudok, bo to dokonale jeho vecou – nesnažiť sa ani vplývať na vkus ľudí, nekorigovať, nevytýkať, ani deťom, ani mládeži, ani dospelým, ani primitívnym –, bo veď každý má svoj vkus. Ako prídu dospelí k tomu, aby sa starali do malých, aby ich korigovali, predpisovali, čo sa má a čo nemá, čo je pekné a čo mrzké? Tu ako vidíme, stráda zmysel výchova a každá vôľa deti k niečomu viesť. A ako by sme mohli hovoriť o „slovenskom vkuse“ pod takým spoločným menom, hoc predpokladáme, že slovenský vkus existuje? Túto rozmanitosť v úsudku sa snažili preniesť na ľudské posudzovanie nielen umeleckých vecí, ale i mravných a náboženských. Niet tu spoločného kritéria zaväzujúceho celé ľudstvo po všetky veky. Nieto večných zákonov, zaväzujúcich človeka ako človeka. Svoj osobitný úsudok má každý človek, každý vek, každá rasa a každý národ a stav a potom každá generácia v časovom priereze a každý vek. Všetko je relatívne, platné len pre tohto človeka atď., túto dobu. Nič je nie relatívne, platné, ustálené, nadčasové, večné. Ľudstvo, hovoria, sa vyvíja a s ním sa vyvíja všetko: jeho mravné úsudky i náboženské predstavy a ideály. Úsudky predchádzajúcich generácií neplatia teraz – predtým sa cenil nacionalizmus, zaň sa bojovalo, mrelo, obetovalo –, dnes celkom iné ideály povedzme komunizmus, internacionalizmus. Podľa módy vystupovať zo zväzku cirkvi alebo podľa nálady zas vstupovať doň. Toď filozofia evolucionizmu, autonomizmu, relativizmu, ktorá bola opanúvala predošlé dve storočia. No tieto náhľady minulosti sú prekonané. Svetonáhľad našej doby sa uzdravuje.

Musia byť v úsudkoch smernice a nemôže byť všetko ponechané subjektívnej záľube. Pribúda element objektívny. Hodnota je to, čo má samo v sebe cenu, čo je hodno, aby sa cenilo.

Veci samy sú cenné, sú krásne, sú dobré, hodnotné, vznešené, a to v sebe i bez ľudského úsudku – je rozdiel medzi cenou a hodnotou. Lúka je krásna, hoc by ju nikto nevidel, hovorí Peter Lippert o flóre alpskej. Umelecké diela majú vlastnú krásu, sú stelesnením krásy, vlastný peľ. A práve to je podstatou potreby tvoriť – vybrať zo seba tvar a uskutočniť ho na hmote, na nejakom predmete, aby ono žilo potom neodvisle od tvorcu svojím vlastným životom. Aby bolo postavené do radu vecí. Tým sa človek radí k Stvoriteľovi, že také veci vie tvoriť. Michelangelo kladivom na čelo Mojžišovo: a teraz hovor!

Hrdinský skutok má vznešenosť svoju v sebe, bez toho, že by ho ľudia pochválili alebo sa o ňom noviny rozpísali. Najšľachetnejšie skutky sa konajú v skrytosti a pre skrytosť, priam sa vymykajú a chcú sa vymyknúť pohľadom ľudí, aby sa zaskveli v neporušenej čistote pred pohľadom Najvyššieho. My už vieme, že veci majú hodnotu samy v sebe, vedeli sme to vždy, ale teraz si to znovu uvedomujeme a sa k tomu hlásime. Vieme a veríme, že sú veľké veci, že sú krásne, vznešené, šľachetné veci. Vieme o nich. A hľadáme ich.

Veci majú hodnotu v sebe treba ich hľadať a treba ich nájsť.

Aj to vieme, že veci nie sú všetky rovnako cenné – nehádzať do jedného vreca, na jedno kopyto –, ale sú stupne medzi hodnotami, od najnižšej po najvyššiu, a je medzi nimi akýsi poriadok. Oprávnené je hovoriť o tzv. hierarchii hodnôt. Na najnižšom stupni je hmota, neživá a potom oživená hmota. Život viac hoden ako majetok. Zdravie viac ako peniaze. Podstatne vyššie sú hodnoty duševné. Sú hodny, aby ich vyššie cenili. Mravná vôľa, dobré skutky, čisté, svedomie – zhoda s najvyšším zákonom, Vôľou – sú nekonečne vyššie ako hmotný záujem. Čistoty umeleckého zažívania, myšlienky, záblesky, intuície, ideály národné, obete utrpenia pre vec ľudu až po heroizmus. Od hodnôt prirodzených zas vyššie sú hodnoty sveta nadprirodzeného: ideály náboženské, modlitba, milosť, viera, láska. A na vrcholci hodnôt je Boh, ktorého odbleskom iba sú všetky ostatné hodnoty, všetko, čo je dobré a krásne. Tieto veci, tieto ich vlastnosti, hodnoty stúpajúce v tomto poriadku, existujú v sebe, rozložené sú vo vlastnej harmónii, i bez ľudského poznania a uznania. Majú vlastný majestát.

___

Vkus je nie niečo hotového, čo človek má alebo nemá od začiatku, ale niečo čo s vývinom duševného života rastie a sa vyvíja. Vkus tríbiť a brúsiť, vkus treba pestovať.

Treba si pohovoriť o tom, ako možno a ako treba pestovať vkus. Hodnota vecí sa neblyští na povrchu ako farebné sklíčko. Je v nich skrytá ako posledné tajomstvo, ktoré si úzkostlivo strážia. Veci majú svoj majestát, ktorý neslobodno beztrestne porušiť. Rilke hovorí o „pomste vecí“, keď sa človek bez úcty a bez náležitej prípravy opovážil do ich svätyne priďaleko. Posledné tajomstvo vecí možno iba vydobyť ako hrad. Ony sa otvoria len tomu, kto sa im otvorí. A tomu, kto sa ich nechce zmocniť len tak zo zábavy, sťaby pomimo, ale kto zaplatí za to ťažko, dakedy krvavo. Hodnota, tajomstvo vecí sa má vyvážiť patričnou prípravou v nás a primeranou obetou. K veciam sa treba blížiť s úctou. Plno veľkostí a tajomstva je okolo nás. Nietzsche hovorí o naslúchaní veciam: človek striehne, napne zmysly, stáva sa sluchom, čuchom, načúva zvesti, ktorá odtiaľ prichádza a tvorí sa v tichu. Veciam sa treba otvoriť. Všetko k nám hovorí, ale pre tú reč musíme byť vnímavými. K tomu však, chápeme, musíme najprv v sebe nájsť svoj stred, kde sa máme pospolu, ohnisko môjho sveta, kde uvedomujem seba a odkiaľ vychádzam sťaby na výboj nabrať zvonka krásy a ta ju potom skryť. Tam, kde som so sebou sám. Najprv cestu do seba otvoriť, kolísať sa vo svojom vnútornom priestore, doma. A kolo toho jadra rásť, do vnútra, do hĺbky i do vonkajších rozmerov. K hodnoteniu vecí najprv treba objaviť seba, svoju hodnotu, hodnotu svojej osobnosti, cítiť, vychutnávať si ju a vážiť – potom môže vybrať, obohacovať, rásť, môže mať vzťah k veciam. Otvoriť sa nám treba, a stále otvárať, aby sme boli prístupní všetkej skutočnosti, od spodku až navrch, vnímaví pre každú hodnotu, pre každú veľkosť a vznešenosť, pre veci blízke i ďaleké, veľké i malé. Aj v malých a všedných a najbližších veciach poznať veľkosť, k tomu treba už veľkej otvorenosti a pripravenosti. Nielen duše, ale i veci sa najskôr otvoria láske. Láska je teplučko, čo rozpúšťa každú prekážku, každý odpor láme. Tu je vzťah z duše do duše, tu je prúdenie zo stredu do stredu. Sú hlbiny, ktoré sa otvoria iba láskavému pohľadu – viď Rilke o kvetníku chudobného dievčaťa. Treba si čistiť zrak pre najmenší záchvev jemnosti, odtienok hodnoty. Od počiatku napokon dobre chcieť a byť pripravený dobre konať. Treba si tríbiť v srdci najčistejší úmysel – prostotu srdca. Nenávisť naproti tomu pohlaď zužuje a hodnoty zakrýva. Pred sebectvom, nízkosťou, špatnosťou sa niektoré hodnoty jednoducho neotvoria.

Z najvzácnejších krážov ostanú títo ľudia navždy vytvorení. Vidíme, pestovať vkus je nielen úloha sebavzdelávania – tríbiť rozum, cvičiť, poznávať, nadobúdať vedomostí atď. –, ale je to vari najprv úloha mravná.

Hovorili sme o hierarchii hodnôt. Aby človek mohol poznať hodnoty vyššie, neviditeľné, duševné, musí sa najprv sám povýšiť na ich úroveň. Ak má byť príbuznosť, musí byť najprv rovnorodosť. Prípravou na to je kultúra ducha. Sami máme vzrastať a stúpať všetkými stupňami duševnej výšky, sťaby sme dobýjali duchovný vrch. Čoraz väčšie pokroky porobiť, čoraz viac oblastí obsiahnuť, mať čoraz širší rozhľad, stúpať čoraz vyššie a vyššie: to jest, byť na úrovni čím vyšších svetiel. Usilovať sa, ak by to bolo možno, dosiahnuť všetky vrcholce duševnej veľkosti. V človeku by odmala mala búšiť nesmierna sila snažiť sa a rásť neúnavne, boriť sa, premáhať stupne prekážok, hádzať sa dopredu, usilovať sa rozrastať do šírky, hĺbky, výšky, do všetkých rozmerov – tendencia stúpania nech je líniou života. Že je malý život ľudský, že je fádny, prázdny? Dôjsť až po vrcholce úloha veru nesmierna. Sotva sa dá zavŕšiť za jeden ľudský život. Jesto veru čo robiť – pracovať, dopredu a nahor, vše, nezastávať. Úlohou tou sa meria cena času, chvíľ. Teda rásť, dvíhať sa, aby som mohol pojať čím vyššie hodnoty.

___

Toľko o podstate a pestovaní vkusu vo všeobecnosti.

O našom slovenskom vkuse – existuje i národný vkus.

Pospájaný krvnými a duševnými zväzkami, v tej istej domovine, ten istý osud spoločne vytvára, spoločne znáša, naň reaguje – spoločné snaženie k akémusi ideálu. Vytvára sa akýsi národný charakter. Nielen rasa, vonkajšok, tvár, lebka, pleť, postava, reč atď. Ale i duševný tvar – vyvíja sa rovnaký spôsob myslenia, reagovania na veci –, aj akýsi rovnaký úsudok, čo sa páči alebo nepáči, čo sa vyberá – ale to sa zjaví, až keď sa prirovná Slovák a slovenské vlastnosti vlastnostiam a vkusu iných národov. Sú to veľmi jemné odtienky, pre znamenitého psychológa, ale duševné rozdiely vonkoncom sú veľmi jemné.

Náš vkus vyplýva z našej slovenskej prírody, zo slovenského ducha, zo slovenského duševného snaženia, z žitia minulosti i prítomnosti, je výsledkom našej slovenskej tradície, výrazom celej našej terajšej úrovne.

Slováci duchom patria k slavianskej rodine: sme citoví a radi posudzujeme veci z citovej stránky, podľa toho, aký vzťah majú nášmu srdcu.

Sme dumní a kloníme sa k hĺbavosti nad tajomstvami života. Aj nami mykajú tragické sily bytia príliš silno, radi sa prebárame v pesimizme, oddávame sa tejto tajomnej moci sudby nad nami. Ale žijeme na rozhraní východu a západu a povahou patríme skôr k západu. Slováci sú nie temní, ale jasní, nie lenivo pasívni, ale dosť sporo aktívni, večne pracovití – k tomu nás vychovala táto príroda –, nie neurčito do nekonečna zasnení, roztečení, ale v povahe sa nám už javí istý tvar. Pravda, Slovák potrebuje od západu neustáleho vplyvu, pobádania k činnosti, k poriadku, disciplíne – tento vplyv mu je veľmi osožný. Východný vplyv ho kazí, potvrdzuje v negatívnych vlastnostiach. Na svojom mieste, postavený v najtuhšej konkurencii znamenite súťaží. Vydrží i predstíha. Závodenie vzbudzuje v ňom najvyššie ambície. Potrebné mu bolo dožiť sa tejto samostatnosti, aby sa mohol uplatniť celý, v celom bohatstve svojich schopností, aby mohol ukázať, čo je a čo zvládne Slovák. Ambície má predstíhať všetky susedné príklady – premáhať malosť a slabosť a vrhnúť sa do borby za najvyššími ideálmi. Sme teraz vospolok v šťastlivom životnom položení.

Nie o tom sa máme rozhovoriť, aké vlastnosti a aký vkus majú Slováci, ale o tom, kam máme spieť, ako máme svoj vkus pestovať. Ukázať úlohy, smer, ideál, kam až máme dospieť.

Prvou úlohou dnes – venovať sa väčšmi, doháňať, kultúre ducha. Táto oblasť je najväčšmi zanedbaná, hoci to je základom všetkého. Náš život bol príliš prepolitizovaný a i dnes politika berie priveľa pozornosti pospolitosti slovenskej, viac ako by bolo treba, všetko je na ulici a málo sa venujeme tichej konštruktívnej práci na duši. Treba dvíhať úroveň, aby sme mohli hodnotiť i najvyššie hodnoty svojho bytia. A treba pestovať slovenský vkus.

Oprime sa o svoju zdravú slovenskú prírodu, o vnuknutia jej hĺbok, ktoré stúpajú v nás, žime čistou svojou prírodou, ostaňme jej verní na celej línii. Učme sa konečne žiť zo seba, naslúchať sebe, hodnotiť a usudzovať zo seba. Opravdivú výšku slovenského vkusu ešte len treba stvoriť, my ju musíme stvoriť. Najprv nájsť seba – potom vymýtiť zo slovenského života škodlivé cudzie vplyvy, po ktorých sme sa opičili, ktoré nám nanútili masku, takže naša spoločnosť ešte nežije svojím životom, svojím vkusom. Po tretie, keďže sme už vstúpili do európskej i kultúrnej pospolitosti ako rovnoprávni činitelia – trieďme vplyvy zvonka bezpečným tykadlom a vyberajme si, len čo prispeje k pozitívnej výstavbe našej duchovnej budovy. Veľké, mohutné úlohy. Náš život by sa mal napínať dynamickým elánom. Tieto veci spolu my, slovenská spoločnosť, uskutočniť.

Pestovať svoju kultúru. Revíziu našej tvorby ponajprv v literatúre. Ceniť si iba veci veľké, ktoré nás pochopili v celej hĺbke, ktoré vyjadrujú nás, slovenskú duchovnosť. Veď sme, Slováci, veľmi duchovní. Žiadajme od svojich spisovateľov čím vyššie výkony. Buďme nároční, žiadajme najvyššie tvorby. A podľa toho potom posudzujme a trieďme komu sa veľkému najskôr podarilo zblížiť. Nech neuzurpuje meno spisovateľa hocjaký babroš a grafoman. Nedovoľme, aby sa naša poézia zvrhla na experimentovanie so smermi, na hračku nezodpovedných kreatúr. Nemilosrdne tu vymýtiť nevkus – Dilong a Ria Valé.

Aj v staviteľstve by už malo byť badať viac slovenského ducha našej výšky, tatranskej elegancie. Nedajbože, podareného kostola v modernom slohu. Stavitelia sa ešte nevyrovnali s touto úlohou, ktorá na západe je tak krásne riešená. Iná naša bolesť – pomníky. Skoro nikde sa nevie vyjadriť v pomníkoch to veľké, čo sa teraz von pýta. I tu buďme náročnejší a žiadajme vyššie výkony – viď Cincík o bustách Hlinkových a tiež Kafkov Štefánik a Fr. Baracca od Domenica Rambelliho. Treba zájsť do Európy a vidieť čudá – maliarstvo šťastlivejšie, smelšie znamená našu výšku a krásne nás reprezentuje.

Ďalšia úloha: Bytová kultúra. Málo vkusu doteraz. Hotový nábytok je ľahko kúpiť. Ale vkus sa ukáže na drobných predmetoch, na zariadení. Slovenské domácnosti? Bolestné. Kričí prázdnota ducha. Krikľavé tuctové veci, obrázky, farbotisky, od cestných „maliarov“, vankúšiky, pajáce, kutkovia. Hotová džungľa. Zariadenie, už nábytok má vyjadrovať výšku kultúry dotyčnej rodiny. Pravidlo: ničoho do domu, do izby, k čomu nemám osobný vzťah. Radšej pomaly, organicky nech to rastie. Radšej túžiť za niečím, dlho. Radosť, keď sa to splní. Treba sa namáhať, boriť za tým. Izba nemusí byť zaprataná.

I v reči – pestovanie reči. Nech záleží na čistej slovenčine inteligentovi, ako inde, na západe, v nemeckej a francúzskej spoločnosti sa pestovala reč ako umenie. Nech sa nepovie o Spišiakovi, že tri reči vie, a ani jednu nie dobre. Tu aj advokáti, lekári, ba aj vysokí sudcovia triviálnou spiščinou. Nedovoľme ani Židom, aby humpľovali našu reč. Keď ňou hovoria, nech poriadne hovoria. Alebo, alebo.

Nech sa už vytvára slovenská elita. No nech je to nie elita flancu, šminkovaných dám, drahých kožuchov a posledných klobúčikov, ináč však biednych figúrok, ale elita ducha. Kultúra sa prejaví bezpečne vo všetkom, v chovaní, v šatení, v reči, a najmä v jednoduchosti.

Pestovať slovenský vkus sa dá len nepriamo. Najprv treba pestovať ducha, kultúru ducha, vedy, umenia, dvíhať úroveň – jej výsledkom bude zbystrené slovenské tykadlo, jemnejší orgán k veciam a hodnotám.