Foto: Pixabay / Saydung89
Najkonzervatívnejšia vláda v histórii Slovenska zlyhala. Najkatolíckejší premiéri tejto krajiny zástavy valiacej sa konzervatívnej revolúcie radšej ani nechytali. Na jej troskách povstala skupinka najodbornejších z odborných tejto zeme, ale ani to v nás, ruku na srdce, nevzbudzuje nadšenie.
Poslanec KDH, ktoré chce dať kresťansko-konzervatívnemu voličovi jasnú hodnotovú ponuku, v Európskom parlamente podporil Istanbulský dohovor. Marián K. ostáva na slobode a nám, slušným slovákom, ostávajú oči pre plač nad stavom spravodlivosti v tejto krajine. Koniec vojny na východ on nás je v nedohľadne. Slovensko stratilo aj poslednú z našich medzinárodných výhod, ktorou sme sa mohli utešovať a s hrôzou sme precitli, že ten chleba je už aj v Česku, Maďarsku a Poľsku lacnejší. No a kazachovia nám pripomenuli trpké spomienky na Nagano.
Skrátka a dobre, celé zle.
Čo si má, chudák kresťanský konzervatívec na Slovensku, túžiaci po integrálnom poňatí politiky a verejného života, počať v tomto slzavom údolí? Topiaci sa aj slamky chytá. Ja som tú moju chytil počas Areté Academy, ktorej som sa tento rok zúčastnil. Celý program bol perfektný, no jedna myšlienka od Kierkegaarda, ktorá zaznela počas prednášok na mňa naozaj rázne vystúpila: „Iba ak naozajstné občianske združovanie prestane v spoločnosti existovať, masmédiá dokážu vytvoriť a živiť fantóma verejnej mienky.“ Hoci Michal Čop by iste namietal by iste namietal že inštitúcií verejného života a združovania sa kresťanov a konzervatívcov potrebujeme desať krát viac – a mal by pravdu – v poslednej dobe som zažil viacero príkladov, že u nás na Slovensku ešte stále chceme žiť spoločne, chceme sa stretávať a robiť veci spoločne. A to je dôvod na radosť a nádej pre budúcnosť!
Minulého roku v auguste sme usporiadali s mojou drahou manželkou svadobnú hostinu. Síce vďaka koronovým politikám dva roky po našom sobáši, ale predsa. Dali sme to, stálo to za to! Už len fakt, že na slovensku stále robíme veľké svadobné hostiny je dôvod na radosť. No tu príbeh nekončí. Po svadbe zvykne ostať kopa jedla, ktoré treba dojesť. My sme tú našu kopu dojedali s partiou troch priateľov. Keďže bol štátny sviatok, mali sme na to dva dni. Zašli sme do miestnych kúpelov, rozprávali sme sa a filozofovali sme. Skrátka, ideálny víkend. Vtedy nás to napadlo. Však na to, aby sme mohli zažívať takéto pekné chvíle nemusí mať nikto svadbu! Tak vznikla Priateľovica. Koncom apríla sme pozvali všetkých našich dobrých priateľov do Prievidze, kde sme sa najprv stretli na svätaj omši a potom plní radosti z toho, že sme spolu, tancovali, jedli a pili až do rána. Na druhý deň sme opäť dojedali čo ostalo a šli do tých istých kúpelov. Krásny čas. Ak niekoho trápi, že Priateľovica nevyrieši všetky tie ťaživé problémy okolo nás, moja odpoveď je jednoduchá. No a čo!
Rozumiem však námietke, že tancovaním, jedením a pitím, hoci vo výbornej partii, problémom z prvého odstavca tohto textu až tak nepomôžeme. Vzhľadom na rozsah novinového článku to, že si myslím, že v skutočnosti to pomáha viac, ako dokážeme bežne pripustiť, ponechám iba ako vyslovenú tézu. Argument možno nabudúce.
No toto nie je môj jediný krásny zážitok na tému občianskeho združovania sa. Môj dobrý priateľ František Bartek pred pol rokom prišiel s nápadom, aby sme sa partia siedmich priateľov zdieľajúcich lásku k filozofii, teológii a katolíckej tradícii začali pravidelne stretávať a diskutovať dôležité texty. Za ten čas sme prediskutovali všeličo. Napríklad s Benediktom XVI sme rozmýšľali o tom ako žiť pravdu aj lásku naplno a v jednote. Ján Pavol II sa nás snažil inšpirovať k povolaniu Kristovi verného laika. Člen našej partie, jazykovedec a toho času aj predseda eRka, Andrej Gejdoš nám dal úvod z úvodu do literárnej teórie. Aby sme tie veľké texty čítali poriadne. Aktuálne každý sám u seba doma spolu s Thomasom J. Whiteom, Ryanom T. Andersonom a Rossom Douthatom rozmýšľame ako to je s našou postmodernou dobou a nami, kresťanskými konzervatívcami v nej. Už teraz sa teším na búrlivú diskusiu, ktorá nás čaká nasledujúci piatok.
Samozrejme, správny tunajší konzervatívny skeptik by opäť namietal, že takéto čitateľské kluby sú kaviarenskou kratochvíľou. Možno nami diskutované texty sú naozaj fajn. Je lepšie, že čítame toto, ako Marxa či Šimečku, ale z takejto partie je to vytúžené definitívne vyriešenie problémov Slovenska, Európy a sveta stále v nedohľadne. O tom, prečo je záujem o takéto diela dobrom samým o sebe, som písal už dávnejšie. Tu si opäť dovolím so skeptikom galantne nesúhlasiť. Ako riešenie však neponúknem pozvánku do našej partie. Tá je a bude, ako sa na konzervatívcov patrí, exkluzívne naša. No zdá sa mi, že náš nápad je perfektne prenositeľný a aplikovateľný v ľubovoľnej partii, ktorá zdieľa našu lásku k rozmýšľaniu a záujem o veci verejné. Ruku na srdce, vy bývalí aj súčasní KDHáci, ktorí ste sa počas 90tych rokov každú chvíľu, od Nitry po Obišovce, stretávali, pozerali spolu filmy, diskutovali čo sa deje a rozmýšľali ako túto krajinu po páde komunizmu upracete. Alebo vy, bývalí UPeCečkari, ktorí ste boli na výške plní ideálov, a teraz sa váš život odohráva medzi korporátnou kanceláriou a teplom domova. Nestálo by za to zavolať starým kamarátom, dohodnúť si pravidelné stretnutia a obnoviť to, čo ste už kedysi robili, ale časy a znechutenie z verejného diania to odniesli preč?
Samozrejme, občianska angažovanosť a združovanie sa je širšie ako to, čo popisujem. Tiež som sa v poslednej dobe zúčastnil niektorých z diskusií organizovaných či už Štandardom, alebo Verbumom, postojom či Spoločenstvom Ladislava Hanusa. Čoskoro sa dá prísť na Bratislavské Hanusove Dni, ktorých hostia budú tento rok naozaj svetoví. Prídite, rozmýšľajte, diskutujte, politizujte, ostaňte po diskusii na pohár vína. Kľudne pri ňom konfrontujte hostí alebo moderátorov s tým, v čom nesúhlasíte alebo s nimi rozviňte tie myšlienky, kde ste sa zhodli. Prípadne začnite niečo vlastné. Hocako malé a lokálne.
Len vás, kresťanskí konzervatívci, kresťanskí demokrati, národní konzervatívci, konzervatívno-národní kresťania, alebo hocako inak si hovoríte, prosím o jedno. Nezostaňte doma, za dverami svojho domu, nadávajúc na to ako je to všetko okolo celé zle. Mnohé naozaj zle je. No a čo! Tí, ku ktorých dedičstvu sa spolu hlásime, pre nás pred medzi rokmi ’48 a ’89 ťažko vybojovali slobodu združovať sa. Bez toho, aby sme potrebovali štátny súhlas alebo iné povolenia. Tak to využime! Charizmatický konzervatívny líder, ktorý to celé spraví za nás tridsať rokov neprišiel. Aktuálne sa tiež nezdá, že sa už už za obrovského nebeského hrmotu valí na bielom koni. Ten jeden čarovný prútik, ktorým zamávame a všetko bude také, ako by sme chceli, jednoducho neexistuje. Začnime s tým, s čím môžeme. Stačí nasledovať túto tak nekonečne prirodzenú ľudskú túžbu – že ľudia sa radi stretávajú, rozprávajú a túžia nájsť pravdu v duchu ktorej potom môžu konať.
Som si istý, že keď kresťansko-konzervatívne prostredie bude na Slovensku naozaj živé, časom dokáže ponúknuť aj schopnú a kompetentnú alternatívu v politike. No dúfať, že tá politika sa spraví bez tohto, to je snaha postaviť dom od strechy. No a keby sa tá politika aj nikdy úplne nespravila, ono to až tak vadiť nebude. Naše priateľstvá a poznanie porastú.
A to je dobro samé o sebe.
