VERBUM

Foto: Pixabay
Foto: Pixabay

Slovenská katolícka moderna – od Hlbinu k Mihálikovi, Válkovi a Turčánymu

Podľa mnohých najväčší slovenský básnik Ján Hollý bol „velebným pánom z Maduníc“, ako ho nazval Vojtech Mihálik. Bernolákovci, partia mladých ambicióznych kňazov, ktorými sa začína proces nášho národného obrodenia. Ale i menej známi autori, napríklad tzv. Osvaldova družina na konci 19. storočia na čele s Tichomírom Milkinom, priekopníkom erotickej poézie v rámci slovenskej lyriky (pri príležitosti 160. výročia jeho narodenia o ňom nájdeme článok v Pútniku svätovojtešskom na rok 2024, kde sa dočítame nielen o tomto prvku jeho tvorby). A vlastne celkom na počiatku našej literatúry nachádzame Proglas, ktorého autorom je sv. Konštantín-Cyril, taktiež kňaz.

Tento krátky exkurz uvádzame preto, aby sme komunikovali s argumentom, že katolícka moderna je niečo ako zjavenie sa kňazov v slovenskej literatúre v prvej polovici tridsiatych rokov 20. storočia. Rovnakou nepravdou je konštatovanie, že katolícka moderna je príchodom duchovnej poézie do slovenskej literatúry, pretože katolícka moderna ≠ duchovná poézia. Napríklad taký Pavol Országh Hviezdoslav bol nanajvýš duchovným lyrikom. Aby sme neuvádzali množstvo mien, pomôžme si spomenutým Milkinom, ktorý o Hviezdoslavovi konštatoval, že je prítomný v každej jednej svojej básni celý – aj so svojím duchovným presvedčením. V čase zrodu katolíckej moderny (čo je, mimochodom, presne 90 rokov), bol už etablovaným básnikom Emil Boleslav Lukáč, taktiež duchovný lyrik. Práve vďaka nemu môžeme ilustrovať, čo prináša katolícka moderna do našej literatúry. Lukáč je autorom básnickej zbierky Hymny k sláve Hosudarovej (pre veľký úspech vyšla až v dvoch vydaniach v roku 1926 aj 1934). Máme tu do činenia s duchovnou poéziou vtedajšieho moderného slovenského básnika. Čo nové teda priniesla katolícka moderna? Veľavravnou odpoveďou je už názov Lukáčovej zbierky – hymna a Hosudar. Hymna – oficiálnosť, hlasnosť, strojenosť, dôležitosť… Hosudar – vážne, štylizované, vyumelkované, neobyčajné pomenovanie Boha. Poézia katolíckej moderny je opakom. Je piesňou, obyčajným popevkom alebo tichou osobnou modlitbou. Týmito menami svoje básne často označovali sami autori. A Boh je Ježiško, brat, ako ho nazýva Rudolf Dilong v zbierke Hviezdy a smútok, ktorá, mimochodom, vyšla v tom istom roku ako Lukáčove Hymny (1934). Stačí si teda otvoriť na ktorejkoľvek strane tieto dve zbierky a porovnávať… Katolícka moderna priniesla celkom novú, dovtedy nevídanú spiritualitu, autenticitu, osobnú duchovnú lyriku – modlitbu, čistú poéziu.

Na jej počiatku stál mladý bohoslovec Pavol Gašparovič Hlbina, študent teológie v Prahe. Azda preto bol čechoslovakistom, ktorý takmer jediný z básnikov katolíckej moderny veršami nevítal slovenský štát. V roku 1932 vydal po nemalých peripetiách v Spolku sv. Vojtecha vlastným nákladom básnickú zbierku Začarovaný kruh, ktorá je všeobecne považovaná za počiatok slovenskej katolíckej moderny. V stručnom prozaickom úvode (ktorý, mimochodom, vznikol ako z núdze cnosť, keďže tlačiareň požadovala čosi navyše kvôli hárkom) Hlbina stanovil postuláty sebe, ale v podstate i všetkým ostatným, ktorí sa postupne pridali: „Modlitba je najvyšší stupeň poézie. (…) Moderná technika básnická je veľmi pokročilá, avšak nijaký básnik nemôže predsa len vysloviť všetko, čo cíti. Rimbaud preto nazval ľudskú reč pohanskou; čistá poézia – katolícka – snaží sa vysloviť nevysloviteľné. Je to akýsi druh mystiky.“1 Čoskoro po publikovaní Hlbinovho debutu zostavil Rudolf Dilong Antológiu mladej slovenskej poézie (1933), ktorá sa považuje za spoločné vystúpenie nádejných slovenských katolíckych básnikov. Už v tomto období sa medzi autormi etabloval pojem katolícka moderna. Vo februári 1933 píše Jozef Kútnik-Šmálov v liste Hlbinovi: „… pripájam sa k tebe, ku katolíckej moderne.“ Podobne konštatoval Rudolf Dilong vo svojej recenzii Začarovaného kruhu: „Hlbina prichádza ako vyznávač súčasnej katolíckej moderny.“2 Marxistická literárna veda začala neskôr používať spojenie tzv. katolícka moderna, čo malo byť znakom akejsi iba jej domnelej existencie. Avšak niektorí literárni vedci svoje názory časom korigovali. Za všetkých spomeňme Stanislava Šmatláka, ktorý vo svojich Dejinách slovenskej literatúry označil svoje vlastné názory z osemdesiatych rokov na katolícku modernu za celkom pomýlené. Niektoré svedectvá hovoria o tom, že napríklad Rudolf Dilong niekedy v sedemdesiatych rokoch v exile odmietal označenie katolícka moderna. No takéto konštatovania možno považovať za anachronizmus.

Vráťme sa však k Hlbinovi. Ako v rámci diskusie na nedávnej konferencii v Nitre konštatovala prof. Mária Bátorová, Hlbina robil servis pre všetkých básnikov katolíckej moderny. Do slovenčiny preložil kľúčové dielo Henriho Bremonda Modlitba a poézia, ktoré v češtine nevyšlo dodnes a už vtedy bolo bestsellerom aj v Česku v rámci svojej kategórie. Okrem vlastných literárnych esejí publikoval aj preklady teoretických článkov, napríklad Claudelovu Úvahu o spravodlivosti v prvom ročníku časopisu Verbum. Oboznamoval svojich básnických kolegov najmä s francúzskou poéziou. Zoznam by bol obsiahly, spomeňme teda iba Hlbinove preklady v prvom ročníku nášho Verbumu: Claudelov Maginificat, básne modlitby Francisa Jammesa, Alphonsa de Lamartina alebo Rainera Mariu Rilkeho. V druhom ročníku Verbumu potom Jeana Cayrola, Jeana Cocteaua, Pierra Emmanuela a Maxa Jacoba. V tomto povojnovom, resp. už vojnovom období sa Hlbina autorsky odmlčal, a ako je zrejmé, venoval sa najmä prekladaniu poézie.

Po druhej svetovej vojne nastal nevídaný rozmach katolíckej spisby aj prostredníctvom časopisov. Okrem Verbumu vznikol časopis Nová práca, ktorý vydával Spolok sv. Vojtecha. Rudolf Dilong či Karol Strmeň emigrovali, a tak sa začali čoraz viac objavovať nové mená mladých študentov laikov, ktorí sa neskôr natrvalo zapísali do dejín slovenskej literatúry. Máme na mysli Vojtecha Mihálika, Miroslava Válka a Viliama Turčányho. Z dnešného pohľadu je veľmi pozoruhodné, že na jednej strane týchto časopisov nachádzame povedľa úvah vtedajších biskupov básne osemnásťročných študentov. Okolo časopisov Nová práca, Verbum či Pútnik cyrilometodejský sa vtedy koncentrovala cirkevná vrchnosť, filozofi a teológovia ako Ladislav Hanus, František Skyčák, Pavol Strauss a iní ruka v ruke s mladými laikmi. Vieme si takú symbiózu generácií, resp. filozofie, teológie, kultúry a poézie predstaviť dnes?

Príslušnosť Mihálika, Válka a Turčányho ku katolíckej moderne možno ilustrovať trojakým spôsobom. Už vtedy sa prinajmenšom za nasledovníkov kňazských predstaviteľov považovali aj oni sami. Napríklad Vojtech Mihálik predstavoval v českom časopise Akord najmladšiu básnickú generáciu článkom Stručne o slovenskej katolíckej moderne. Miroslav Válek recenzoval Mihálikovú debutovú zbierku Anjeli ako „debut jedného z nás“. Viliam Turčány zasa komentoval situáciu článkom Nad poéziou minuloročného Plameňa (1). Rovnako už vtedy ich označila ako „nádeje slovenskej katolíckej poézie“ redakcia časopisu Nová práca a kritik Aloš Stankovský (2). V súvislosti s katolíckou modernou nemožno obísť dielo prof. Júliusa Pašteku, ktorý je autorom dosiaľ neprekonanej monografie Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny (2002).3 V nej už na prebale knihy uvádza Mihálika a Turčányho ako jej predstaviteľov (3). Pašteka okrem toho pripravil osem zväzkov súborného diela Janka Silana, rovnako kompletne spracoval diela Paľa Ušáka Olivu, edične pripravil súborné diela Mikuláša Šprinca, Karola Strmeňa, Jána Šveca Slavkoviana či trojzväzkový výber z diela Rudolfa Dilonga. „Rozhrešenie“ udelil aj Mihálikovi, pretože vysoko oceňoval jeho claudelovskú báseň Litánie loretánske, ktorú považoval za skvost mariánskej poézie. Avšak Hlbinovi nevenoval pozornosť nad rámec svojej monografie o katolíckej moderne. Neodpustil mu jeho príklon k socialistickému realizmu na počiatku päťdesiatych rokov tým, že jeho dielu nevenoval osobitnejší záujem, hoci stál na počiatku tejto línie slovenskej poézie. Válkovo rané obdobie ignoroval úplne rovnako s ohľadom na jeho pôsobenie ako socialistického ministra a politika.

Trojica spomenutých mladých básnikov nielenže hľadala spiritualitu v duchu poézie Jammesa, Rilkeho, Claudela či Kasprowicza, no rovnako reagovala aj na situáciu v dobovej slovenskej poézii. Spája ich odpor voči surrealistickej poetike, ktorú v našej literatúre zastupuje skupina nadrealistov na čele s Rudom Fabrym či Vladimírom Reiselom. Akýmsi vyvrcholením tohto odporu je Turčányho vyhlásenie nového literárneho smeru, ktorý príznačne nazval podrealizmus. K nemu sa čoskoro pridal Válek a rovnako Mihálik oprášením klasických žánrov, ako napríklad villonovská balada, čím chceli navrátiť do poézie pevnú básnickú formu a poriadok. Trojicu básnikov spája tiež trnavské biskupské gymnázium, na ktorom v určitom čase študovali všetci traja naraz, hoci Válek musel v kvinte z gymnázia definitívne odísť. V hľadaní spoločných duchovných motívov nemožno obísť mariánsku tematiku. Tá kulminovala u Mihálika spomenutými Litániami loretánskymi, u Válka básňami Modlitba k Panne Márii alebo Madona a u Turčányho napríklad básňou Veniec Madone, čo sú diela z rokov 1947 – 1948. Ďalším spoločným motívom sú anjeli. V tomto smere im bola inšpiráciou tvorba Rainera Mariu Rilkeho. U Válka v tomto kontexte stojí za pozornosť báseň Mŕtva duša (1948), ktorá je poslednou básňou tejto etapy jeho tvorby. Válek síce takisto preberá motív anjelov, no vyrovná sa s ním svojsky. Kým Mihálik a Turčány o anjelov prosia a hľadajú ich (Mihálik napríklad v básni Pane Bože, prosím si anjela zo zbierky Anjeli, 1947 a Turčány napríklad v básni Prosba k anjelovi strážnemu, 1948), Válkova duša je „mŕtva“, pretože svojho strážneho anjela nemá:

Akže má každá duša svojho anjela, čo stále
zažíha nad ňou lampu nádeje a v smrti,
všetky jej skromné zásluhy jak svetlá v katedrále
najkrajším plameňom až k nebu sálať núti,

moja ho nemá4

V súvislosti s Mihálikom a Válkom (Turčány angažovanú poéziu nepísal) sa vždy uvádza zmena ich kurzu, teda príklon ku schematizmu, k socialistickej lyrike. V prípade Mihálika nastala táto premena okamžite po zmene politického režimu v roku 1948 a v kontexte Válkovej tvorby sa zvyčajne uvádza jeho básnická poéma Slovo zo sedemdesiatych rokov. Opustili však celkom – nazvime to – kresťanský rozmer vo svojej básnickej tvorbe? Znie to možno neočakávane, no Vojtech Mihálik je jedným z mála slovenských pro-life básnikov, ktorý túto tému stvárňuje priam systematicky. V už spomenutej básnickej skladbe Litánie loretánske, ktorá je komponovaná nie ako modlitba k Panne Márii, ale ako modlitba Panny Márie, čítame:

… som Matka nepoškvrnená a nepoškvrnená som pre výstrahu všetkým matkám, ktoré sa brodia v stokách rozkoší, v pŕhľave a špine,
som Neporušená, počúvajte to vy, ktoré zabíjate detské plody vo vlastnom tele z ošiaľu, že to len mŕtve mäso hynie.5

Po socialistických zbierkach na čele so Spievajúcim srdcom (1952) vydáva Mihálik v roku 1963 zbierku Tŕpky. Čo má táto zbierka spoločné s katolíckou poéziou? V básni nazvanej Návraty z pôrodnice čítame prvé verše:

Návraty z pôrodnice, opojné, nahé piesne života!
Ulice vyzváňajú,
nedočkavosťou chvejú sa izby a podušky,
do ktorých práve vstupuje božstvo.6

O pár veršov básnik pokračuje:

Jasajte, fanfáry detského plaču!
Skryjeme pod ním znovazrodenú nehu,
lásku a úctu k žene, k pečati večnosti,
ktorej sa bojíme dotknúť a ktorú sa snažíme lámať
v naivnej túžbe pochopiť jej tajomstvo.

Narodenie dieťatka nazýva vstupovaním božstva. Interpretujme tieto verše: Dieťa je teda Boží dar, Božie dielo, nepochopiteľnou „pečaťou večnosti“, odrazom večného Boha, nepochopiteľným tajomstvom, priam zázrakom. Signifikantný je aj Mihálikov postoj k žene matke, ktorej patrí „láska a úcta“, ako čítame v citovanom verši. Táto láska a úcta a tiež obdiv pramenia v nepochopiteľnosti príchodu novej duše, ktorú nazýva „pečaťou večnosti“.Podobne sa vyjadruje aj v básni Večer pred odchodom, kde sa matka rozhodla ísť na potrat. V prvom verši čítame „Ženy, čo sa už definitívne rozhodli“. Mihálik pripisuje absolútne a definitívne rozhodnutie ženám, i keď neskôr vstúpi do rozhodnutia muž a práve jemu básnik prisudzuje zodpovednosť za rozhodnutie matky. Druhý verš „večer pred odchodom“, ktorý je zároveň názvom básne, značí jednak deň pred odchodom ženy matky na abort, no treba ho čítať aj ako večer pred odchodom dieťaťa z tohto sveta. V už citovanej básni Návraty z pôrodnice píše Mihálik o dobrovoľne potratených deťoch:

Tie deti,
odhodené ako kôstky ocmúľaného ovocia,
ležia pred bránou pôrodnice
a kričia do našich kytíc.

Silu Mihálikovej poézii dodáva nielen predošlý záujem o túto tému (citovaná pasáž Litánií loretánskych), ale aj verše neskorších desaťročí:

V bezvedomí vybrali mi ťa z tela,
nedali ti napiť sa z mojich pŕs,
nocou mi ťa odviezli, moje dieťa,
ružová ty dcérenka, ešte slepá,
z tvojho plaču nezostal ani šum…

Plakala si? Neviem a nevyzvedám.
Suchou perou som sa ťa nedotkla,
na okamih som si ťa nezazrela –
dala som ti po babke meno Lenka,
aby si sa dožila pravnúčat.

Takto Mihálik vyjadril smútok a bolesť svojej manželky, keď im pri narodení zomrela dcérka Lenka. Venoval jej básnickú skladbu nazvanú Nárek (1987). Ani v stave ľútosti a clivoty neprestával žasnúť nad krásou stvorenia a vývinu života. V knihe čítame i radostné verše:

Ja som to veselé embryo,
voľkám si v maminom brušku,
chystám si strapaté pesničky,
voňavé sníčky si chystám,
ružový pôrodný plač.

V maminom brušku je teplúčko,
husto je, hladko a sladko,
ťahám ju za srdce, zvoním v nej:
Ja som tá veselá hŕstka,
aký mi núkate svet?7

Ak vrúcny cit k zázraku zrodenia života vzplanul v Mihálikovi už v ako čerstvom maturantovi (Litánie loretánske) a neskôr v predstavovaných básňach Tŕpok, mohol v ňom zahasnúť po vlastnej bolestivej skúsenosti? V závere skladby Nárek opäť volá:

Ó, prečo deti umierajú?!
Prečo ich zabíjame už ako embryá?

Na záver tohto náhľadu na Mihálikovu poéziu už iba dodajme, že Mihálik prejavuje rešpekt a úctu k životu v celosti. V básni Popis matkinho odchádzania zo zbierky Účasť (1983) rozpráva s rovnakou bázňou o posledných dňoch človeka:

Odvtedy sa len ponárala do dní nemluvňaťa,
ktorému pamäť ešte spí
nič nezaznačí, v mysli nezanechá stopu.

Zaujímavá je tiež inšpirácia Miroslava Válka Pavlom Gašparovičom Hlbinom. Možno to ukázať na príklade jednej z Válkových najznámejších básní Jesenná láska, ktorú prvýkrát uverejnil v časopise Plameň v roku 1948, no preslávil ju najmä Miroslav Žbirka. Zdrojom mu bola Hlbinova báseň Čistá láska zo zbierky Cesta do raja (1933). Uvedieme celé verše:

Jesenná láska (Válek)

Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.8

Čistá láska (Hlbina)

Milencom v jeseň na cestu
uvädlé lístie padá.
Keby to láska vedela,
ako Ťa má mať rada.9

V oboch prípadoch je neopätovaná a premárnená láska ilustrovaná starým/uvädlým lístím. Zakončenie citovaných úryvkov básní je totožné, dokonca i rým padá – rada je celkom rovnaký. Válek vedome či nevedome nadväzuje na poznané Hlbinove básne.

V čase vzniku tohto príspevku mala premiéru pieseň Milana Lasicu List do vetra. Prekvapil ňou dokonca aj svoju rodinu, ktorá nevedela, že krátko pred smrťou nahral 11 piesní. Má charakter dojemnej rozlúčky:

Píšem Vám tento list, do jesenného temna,
aby ste neplakali do tichej noci pre mňa.
*
Odchod je iba dážď…
*
Ďakujem za lásku. Mal som jej príliš mnoho.
Človek je pre všetkých a nie je pre nikoho.

Keď oči zahmlené vraciam Vám v tomto liste,
Vy asi na všetko už dávno zabudli ste

a ja už nechcem nič, už zhasli všetky svetlá,
píšem len jeden list do jesenného vetra.10

Verš, ktorým autor básne apostrofuje Boha, si Lasica nechal na koniec piesne, opakuje ho ako refrén:

Odchod je iba dážď. Nepadá nepoznane
do srdca, do srdca a poviete len: Pane!

Autorom básne je Miroslav Válek. Vyhral ňou v roku 1946 študentskú súťaž v katolíckom časopise Plameň o najlepšiu báseň. Neskôr bola publikovaná v rámci cyklu Zápalky, ktorý sa objavuje ako prvá časť zbierky Dotyky. Prečo si osemdesiatjedenročný Lasica, sám perfektný textár, vybral na rozlúčku so svojimi drahými báseň devätnásťročného Válka? Pocity krajnej opustenosti vyjadril mladý Válek najsilnejšie v už citovanej básni Mŕtva duša, ale aj v iných, napríklad Drobnosť alebo Dýchnutie. I to je svedectvom, že jeho raná tvorba zapadajúca do kontextu vtedajšej mladej vlny katolíckej moderny stále púta pozornosť.

Na záver možno uvažovať o vymedzení konca katolíckej moderny. Ak kritériom príslušnosti k nej je publikovanie modernej spirituálnej poézie v časoch do nástupu socializmu, potom za posledného básnika katolíckej moderny možno považovať Viliama Turčányho. Ak by sme však jej datovanie chceli vymedziť časovo v intenciách demokratického Česko-Slovenska, potom by za jej koniec bolo možné považovať rok 1949, nie 1948, ako sa niekedy uvádza, pretože časopisy so spirituálnou poéziou prestali vychádzať až začiatkom roka 1949. Teda ešte aj v tomto roku básnici slobodne publikovali pôvodnú tvorbu. Turčány ako jediný z laickej trojice povojnových predstaviteľov uverejňoval vlastnú spirituálnu tvorbu aj po roku 1989. S ohľadom na čas publikovania tohto príspevku je vhodné zakončiť jeho veršami z básne Advent (1992):

Ľútosťou stená
tá moja duša
užalostená.

Kiežby nám nebo
omylo steny –
aby sme vstali
omilostení!11

  1. HLBINA, Pavol Gašparovič. Začarovaný kruh. Trnava : vlastný náklad, 1932, s. 9.[]
  2. DILONG, Rudolf. Pavel. G. Hlbina: Začarovaný kruh. In Kultúra, 1932, roč. 4 č. 11, s 845.[]
  3. PAŠTEKA, Július. Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny. Bratislava : Lúč, 2002.[]
  4. VÁLEK, Miroslav. Domáca úloha. Fintice : Face, 2018, s. 45.[]
  5. MIHÁLIK, Vojtech. Litánie loretánske a iné básne. Trnava : Kon-press, 2015, s. 15.[]
  6. MIHÁLIK, Vojtech. Tŕpky. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1963, s. 58 – 61. Ďalej citujeme báseň.[]
  7. MIHÁLIK, Vojtech. Nárek. Bratislava : Smena, 1987, s. 16. Ďalej citujeme.[]
  8. VÁLEK, Miroslav. Básnické dielo. Bratislava : Kalligram, 2014, s. 55.[]
  9. HLBINA, Pavol Gašparovič. Cesta do raja. Trnava : Urbánek a spol, 1933, s. 42.[]
  10. VÁLEK, Miroslav. Básnické dielo, s. 57.[]
  11. TURČÁNY, Viliam. Oheň z neho. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1992, s. 17.[]

Peter Tollarovič



Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.