VERBUM

Vojna na Ukrajine môže byť pre konzervatívcov hrozbou, ale aj príležitosťou

Vojna na Ukrajine urýchlila viaceré procesy v spoločnosti. Dala do ruky zbrane tak progresívnym cenzorom, ako aj konzervatívcom. Otázkou je, kto ich využije lepšie.

Hrozba

S cieľom ukončiť túto esej pozitívne, začnem najprv rizikami, na ktoré poukázalo najmä vypnutie portálu Hlavné správy. Samozrejme, nejde o to, že by bol tento portál reprezentantom konzervatívcov. Skutočný problém spočíva v spôsobe, akým bol vypnutý. Najlepšie to vyjadruje fakt, že jediné, čo
o tom vieme, pochádza z profilu ministra Naďa na sociálnej sieti a rozhovoru1 so správcom ich domény, ktorý vyšiel v denníku Postoj. Nepoznáme však odôvodnenie Národného bezpečnostného úradu. Nemáme žiadne súdne rozhodnutie. Nevieme nič oficiálne. 

Vypnutie tohto média teda nespĺňa ani najmenšie právne nároky. Najlepšie to vyjadril Marian Kuna
v texte s názvom Slovenský boj s dezinformáciami má ruské črty,2 v ktorom píše, že takýmto spôsobom sa vypínajú médiá v Rusku, pričom Európsky súd pre ľudské práva tvrdí, že vypínanie celých webov je protiprávne. Podľa neho by mali médium najprv upozorniť, ktorý článok je problematický, a  vyzvať ho na nápravu. Ak by ju nebolo ochotné urobiť, potom by mali vymazať len daný článok. 

Navyše celá kauza otvára mnohé ďalšie otázky: Ako rozlíšime dezinformáciu od iného názoru? Má sa zakázať činnosť len médiám, ktoré šíria dezinformácie z Ruska, prípadne Východu? Môže byť slovenské médium financované zo zahraničia? Kde je hranica, za ktorou môžeme pristúpiť k vypnutiu média? Mnoho otázok, no žiadne odpovede. 

A prečo je to pre konzervatívcov hrozba? Hlavné správy boli podobne ako konzervatívci proti mainstreamu. Ich vypnutie preto naznačuje, že aj u nás sa môže stať bežnou praxou to, čo poznáme zo Západu. Nie nadarmo začali krátko potom, čo bolo ohlásené, že Elon Musk kúpil Twitter, konzervatívci písať na túto sociálnu sieť príspevky typu: „Muži nemôžu rodiť.“ „Menštruujú len ženy.“ „Ženy nemajú penis.“ Áno, takéto správy predtým Twitter a jeho správcovia vymazávali. Mimochodom, Európska komisia na kúpu Twitteru okamžite reagovala tým, že Muska upozornila,3 že ak nebude sociálnu sieť regulovať podľa európskych (progresívnych) požiadaviek, tak to bude predstavovať problém.

Samozrejme, Slovensko nie je ani zďaleka tam, kde sú USA, aj keď vyhláška ministra Lengvarského o zmene pohlavia nás priblížila k tomu, že sa tam pomaly, ale isto blížime. Preto môže nejeden čitateľ namietnuť, že moje prirovnanie je prehnané. A zatiaľ je to pravda.

Potrebné je však sledovať trendy. A tie sú znepokojujúce. 

Dôvodom je, že jedno z ďalších kritérií, ktoré odlišujú konzervatívcov od liberálov či progresívcov, je niečo, čo by sme mohli nazvať emocionalizmus. Čo tým myslím? Vezmime si všetky veľké témy, ktoré posledné roky hýbu verejným diskurzom, a pozrime sa, ako v nich jednotlivé strany vystupujú. Konzervatívci hovoria: zachovajme si chladné hlavy, použime rozum a dodržujme to, čo sa nám rokmi osvedčilo. Progresívci však emocionálne kričia a tlačia pravidlá tam, kde to bolo ešte pred niekoľkými rokmi – niekedy dokonca dňami – nepredstaviteľné. 

Platí to pri otázke potratov, homosexuálnych manželstiev, eutanázie, zmeny pohlavia ako aj covidu a  vojny na Ukrajine. V týchto oblastiach razia progresívci emocionálne riešenia. Pri potratoch ich nezaujímajú rozumné medicínske ani filozofické argumenty. Zaujíma ich len to, ako sa cíti žena, ktorá je tehotná a nechce byť. A rovnaké je to pri všetkých zmienených témach. Pri homosexuálnych manželstvách ich zaujímajú len pocity homosexuálne cítiacich, pri transsexualite len pocity osôb s rodovou dysfóriou, pri eutanázii len utrpenie človeka. 

Tento prístup sme mohli vidieť aj pri pandémii, keďže ani tam neboli podstatné právne rámce, ochrana osobnej alebo náboženskej slobody. Dôležitý bol pocit ohrozenia, ktorému muselo byť všetko podriadené. Preto sa tlačilo na očkovanie všetkých, preto sa zatvárali kostoly, aj keď bolo preukázané, že pokiaľ sa tam dodržiavajú protipandemické opatrenia, covid sa tam skoro nešíri.

Vidíme ho aj teraz pri Ukrajine, keď sa verejná debata sústreďovala na to, kto ako silno odsúdil ruský útok na Ukrajinu. A akékoľvek názory, ktoré napríklad pri hľadaní príčiny vojny naznačujú podiel viny aj niekoho iného ako len Rusov, sa označujú za proruské, a teda neprijateľné. Opäť absentuje rozumná debata a hrá sa hlavne na city. 

V snahe predísť nedorozumeniu nechcem povedať, že nie je legitímne viesť debatu o tom, nakoľko konzervatívci správne či nesprávne analyzovali Rusko a tamojší režim a nakoľko by sme mali byť lojálni voči Západu. Ide však o to, aby sme sa v tejto debate nesnažili predstaviteľa iného názoru kriminalizovať, robiť z neho agenta Ruska či ho aspoň obviniť z morálneho zlyhania. 

Toto všetko je vodou na mlyn pre tých, ktorí už roky šíria dezinformácie o tom, že medzi Putinom a konzervatívcami existuje akési ideové spojenie. Donedávna takto konzervatívcov častovali najmä liberáli,4 pamätný je najmä výrok Martina M. Šimečku o tom, že účastníci pochodov za život sú Putinovi užitoční idioti. Dnes však túto rétoriku používajú aj niektorí konzervatívci sami na seba.5

Netvrdím pritom, že medzi konzervatívcami nie sú aj takí, ktorí fandia Putinovi aj v jeho vojenskom ťažení. Každý však vie, že takto zmýšľa len veľmi malá skupina ľudí z konzervatívneho spektra, ktorá je navyše na jeho okraji. Na okraji však nie sú všetci tí, ktorí vidia časť viny za vojnu aj na Západe či Ukrajine.

Problémom je, že takto sa postupne posúva, čo ešte môžu konzervatívci hovoriť na verejnosti. Zatiaľ čo pred vojnou bolo legitímne povedať, že Západ by mal v záujme zachovania mieru povedať Ukrajine, že do NATO nemôže vstúpiť, pretože by to mohlo vyvolať vojnu s Ruskom, dnes je to považované za neslýchané. Za niečo, čo môže ohroziť našu jednotu, a teda aj bezpečnosť. Za niečo, čo by malo byť vypnuté. 

Prípad Facebooku, Twitteru a Hlavných správ ukazuje, že vypnúť nepohodlné názory dnes nie je ťažké. Nie je to problém pre veľké technologické firmy sídliace v Kremíkovom údolí a nie je to problém ani pre náš Národný bezpečnostný úrad. Dá sa to spraviť ľahko, rýchlo a bez vysvetlenia.

Také niečo by bolo ešte pred pár rokmi, keď novinári protestovali aj voči právu na odpoveď, neslýchané. Odsúdili by sme to ako útok na slobodu médií. Dnes v čase vojny a progresívneho emotivizmu sa nad tým málokto pozastaví. Lenže tak, ako sa progresivizuje verejná debata, tak sa budú progresivizovať aj mantinely toho, čo je ešte povolené. Upozorňuje na to aj Ben Shapiro6 a mnohí ďalší (nielen konzervatívci),7 ktorí tvrdia, že overovači faktov sú vlastne overovači faktov podľa toho, ako ich nastaví ľavica. A vypnutím Hlavných správ sme tomuto problému pootvorili dvere aj u nás na Slovensku.

Príležitosť

Na druhej strane vojna urýchľuje aj tie procesy, ktoré hrajú v neprospech progresívcov. My konzervatívci veríme a vieme, že to, čo hlása progresívna ideológia, je nesprávne a realita náš názor časom potvrdí. A vojna naplno odhaľuje klamstvo o dvoch klamstvách liberalizmu. Sú to klamstvá
o rode a o národe. 

To prvé, teda klamstvo o rode alebo inak povedané o rolách mužov a žien, sa ukázalo, keď Ukrajina vyhlásila všeobecnú mobilizáciu a zakázala prechod cez hranice takmer všetkým mužom vo veku od 18 do 60 rokov. Všetky reči o škodlivej maskulinite, o škodlivom delení rolí medzi muža a ženu, o kvótach v zamestnaniach boli zrazu preč. 

Všetkým bolo jasné, že muži majú zostať a bojovať a ženy s deťmi a starými ľuďmi majú odísť do bezpečia. Všetkým bolo jasné, že miesto mužov je v zákopoch a žien pri deťoch. Všetci chceli, aby muži boli mužmi. A žiadny hlupák sa neopovážil volať po tom, že vo velení armády by mali mať ženy polovičný podiel, prípadne, že by mali zostať a bojovať. Žiadna z progresívnych mantier zrazu neplatila a ich nepravda sa ukázala v plnej nahote. 

Občasné snahy progresívcov pozastaviť sa nad týmto faktom8 len ukázali to, čo konzervatívci (najmä na Západe) hovoria už dlhšie9 – progresívci nedokážu definovať, kto je to žena a kto je to muž. Natoľko rozbili oba tieto pojmy, že ich úplne vyprázdnili a v ich jazyku už nemajú žiaden význam. Bola to vojna, ktorá naplno odhalila, ako veľmi je ich logika odtrhnutá od reality a aká je nepoužiteľná.  

Druhé progresívne klamstvo, ktoré vojna odhalila, je klamstvo o národe. Konzervatívci si národy vždy vážili, progresívci nimi pohŕdali. Považovali ich podobne ako rozdiely medzi mužmi a ženami (a mnoho ďalších tradičných hodnôt) za hlúpe prežitky. Národne cítenie podľa nich stálo maximálne tak za vojnami. Liberáli nechápali, ako môže niekto tvrdiť, že vďaka náhode, že sa narodil v tom istom štáte ako iní ľudia, by k nim mal pociťovať akúsi náklonnosť. Tu je potrebné hľadať odpoveď na otázku, prečo na Slovensku v súčasnosti nie je ochotných bojovať za svoju vlasť ani tridsať percent obyvateľov.

Vojna aj tu ukazuje, ako veľmi sa progresívci mýlia. Najlepšie to dokazujú Ukrajinci zomierajúci v zákopoch za svoju vlasť a za to, aby cudzie vojská neobsadili ich zem. Aké spiatočnícke.  

Ukrajinci tak svedčia o tom, čo konzervatívci vždy tvrdili, že národy sú pre človeka prirodzenými spoločenstvami podobne ako rodina. Sir Roger Scruton či Yoram Hazony vo svojich knihách ukazujú, že národy zaisťujú svetu pokrok (Hazony) a že bez nich by vlastne nemohla vzniknúť ani moderná demokracia alebo vláda zákona (Scruton). Slovami Rogera Scrutona:  „Žiadne zhromaždenie ľudí by nemohlo uvažovať nad zmluvou o spojenectve a vláde, keby jeho členovia už dávno k sebe nepatrili a nevedeli, že prosperita každého človeka závisí na kolektívnej moci… Žiadna spoločnosť bez takejto povinnosti neprežije skutočnú krízu. ((SCRUTON, Roger. Národ nad kmenem. Dostupné na internete: https://www.konzervativninoviny.cz/roger-scruton-narod-nad-kmenem.)) Alebo na inom mieste: „Predstava, že by sme mohli byť povolaní položiť život za dav cudzích osôb hraničí s absurditou.“ ((SCRUTON, Roger. O potřebnosti národů. Brno : CDK, 2011, s. 9.))

Mimochodom, zdá sa, že renesancia národnej myšlienky sa pomaly začína. Nedávno to konštatoval aj jeden z popredných liberálnych mysliteľov Yuval Noah Harari, ktorý v rozhovore s Timothym Snyderom a Anne Applebaumovou tvrdil, že vojna na Ukrajine nám ukazuje, že národ nemusí byť len zdrojom vojen, ale aj dôležitým prvkom v boji za slobodu.10 Občas priam až scrutonovské ponímanie národa vo svojej eseji Ich vlastná krajina, liberalizmus potrebuje národ11 prezentuje aj ďalší významný liberálny mysliteľ Francis Fukuyama, ktorý k tomu dokonca pridáva aj obranu ďalších tradičných hodnôt, ako napríklad náboženskej slobody. Neboli by to však liberáli, keby k tomu všetkému nepridali aj svoj ideologický balast. Najlepšie to ukazuje Fukuyama, ktorý v spomínanej eseji píše, že národná myšlienka je len sociálny konštrukt.

Je preto dôležité, aby sa do debaty o tom, ako reflektovať vojnu, zapojili aj konzervatívci a jasne ukázali, že liberálne a progresívne koncepty netreba len opraviť, ale hodiť ich do koša ako nepoužiteľné.

  1. Muž, ktorý vypol Hlavné správy. Desím sa, ako sa budú ďalšie weby vypínať na základe utajovaných dôkazov. Postoj. 24. 3. 2022. Dostupné na internete: https://www.postoj.sk/102220/desi-ma-ak-sa-budu-dalsie-weby-vypinat-na-zaklade-utajovanych-dokazov. []
  2. Slovenský boj s dezinformáciami má ruské črty. Denník Štandard. 20. 3. 2022. Dostupné na internete: https://dennikstandard.sk/183231/slovensky-boj-s-dezinformaciami-ma-ruske-crty. []
  3. Európska komisia varuje Muska. Twitter sa podľa nej bude musieť prispôsobiť európskym pravidlám. Denník Štandard. 27. 4. 2022. Dostupné na internete: https://dennikstandard.sk/198869/europska-komisia-varuje-muska-twitter-sa-bude-musiet-prisposobit-europskym-pravidlam. []
  4. Odpor k potratům spojuje křesťany, ultrapravici i ruské oligarchy, říká obhájce sexuálních práv Datta. Dostupné na internete: https://ct24.ceskatelevize.cz/domaci/3481011-protipotratove-skupiny-dostavaji-nejvic-penez-z-ruska-a-usa-rika-obhajce-sexualnich-prav. []
  5. HANUS, Martin a Jozef MAJCHRÁK. Po 24. februári/Konzervatívne poučenie z Putinovho zločinu proti Ukrajine. Postoj. 22. 3. 2022. Dostupné na internete: https://www.postoj.sk/102078/konzervativne-poucenie-z-putinovho-zlocinu-proti-ukrajine. []
  6. SHAPIRO, Ben. The Lies Of The Fact-Checkers. Youtube. Dostupné na internete: https://www.youtube.com/watch?v=Pt_XJv-vYCw. []
  7. Pozri napr. Český výskumník dezinformácií: Keď je pod tlakom, aj liberalizmus sa ľahko vzdáva svojich princípov. Dostupné na internete: https://dennikstandard.sk/109046/cesky-vyskumnik-dezinformacii-ked-je-pod-tlakom-aj-liberalizmus-sa-lahko-vzdava-svojich-principov. []
  8. GEHREROVÁ, Ria. Muži musia zostať doma a bojovať. Vojna do životov vracia stereotypy, ktoré mužom ukrajujú zo slobody. Dostupné na internete: https://dennikn.sk/2816356/muzi-musia-zostat-doma-a-bojovat-vojna-do-zivotov-vracia-stereotypy-ktore-muzom-ukrajuju-zo-slobody/?ref=list. []
  9. Tu som chcel dať odkaz na reláciu s názvom Dr. Phil, v ktorej konzervatívny komentátor Matt Walsh konfrontoval gender aktivistov s otázkou, kto je to žena, a oni nedokázali odpovedať. Videozáznam tejto relácie bol medzičasom vymazaný. Prikladám preto aspoň jej zhrnutie: Kto je to žena? Otázka, ktorá desí gender aktivistov. Dostupné na internete: https://www.postoj.sk/97710/otazka-ktora-desi-gender-aktivistov. []
  10. The War in Ukraine and the Future of the World. Youtube. Dostupné na internete: https://www.youtube.com/watch?v=wCjBki16zl0. []
  11. FUKUYAMA, Francis. A country of their own. Liberalism need the nation. Dostupné na internete: https://www.foreignaffairs.com/articles/ukraine/2022-04-01/francis-fukuyama-liberalism-country. []

Michal Čop

Pôsobí ako redaktor Denníka Štandard. Je členom Spoločenstva Ladislava Hanusa a dramaturgom festivalu Košické Hanusove dni. Vyštudoval politológiu. Je ženatý, má štyri deti, žije v Snine.

Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.