#cirkev, #nemecko

SYNODALITA V NEMECKU

Popri práve prebiehajúcej celosvetovej biskupskej synode, ktorú zvolal Pápež František a ktorá vyvrcholí v Ríme na jeseň 2023, prebieha v nemeckej Katolíckej cirkvi proces takzvanej Synodálnej cesty (Synodaler Weg) [1] . Ten začal už v advente roku 2019 – pred vyhlásením celosvetovej biskupskej synody – a nebyť meškania spôsobeného pandémiou, bol by dnes už ukončený. Prednedávnom, 8. až 10. septembra, sa konalo štvrté z piatich naplánovaných plenárnych zasadnutí.

Fakty

Nemeckú Synodálnu cestu iniciovala tamojšia biskupská konferencia na plenárnom zasadnutí v marci 2019 ako reakciu na štúdiu o „sexuálnom zneužívaní neplnoletých katolíckymi kňazmi, diakonmi a členmi mužských reholí v pôsobnosti nemeckej biskupskej konferencie“ (MHG-Studie) [2] zverejnenú rok predtým. Vtedajší predseda biskupskej konferencie Kardinál Marx ju vyhlásil ako „záväznú cestu Cirkvi v Nemecku, ktorá umožní štruktúrovanú debatu v preddefinovanom časovom horizonte spolu s centrálnym orgánom nemeckých katolíkov (Zentralkomitee der deutschen Katholiken, [3] ďalej ‚ZDK‘).“

Plné zhromaždenie nemeckej Synodálnej cesty pozostáva z 230 stálych delegátov s hlasovacím právom z Nemecka a z 18 pozorovateľov bez hlasovacieho práva z Nemecka a susedných krajín. Ako pozorovatelia sú pozvaní zástupcovia ďalších nemeckých kresťanských denominácií a reprezentanti biskupských konferencií zo susediacich krajín. Takto majú svojich pozorovateľov biskupi z Rakúska, Poľska aj Česka. Z 230 členov sú zastúpení všetci šesťdesiati deviati aktívni nemeckí biskupi s pôsobnosťou v Nemecku (vyňatí sú emeritní biskupi a biskupi pôsobiaci mimo Nemecka). 69 členov zhromaždenia je asociovaných s ZDK tak, aby sa počet laikov reprezentujúcich ZDK rovnal počtu biskupov. Zvyšnú takmer stovku delegátov tvoria zástupcovia rôznych spoločností, inštitútov, úradov a zoskupení, napríklad spoločnosti zasväteného života, diecézne rady, univerzity, dobrovoľnícke organizácie a iné.

Pri hlbšom skúmaní zloženia členov stáleho zhromaždenia [4] je zaujímavé, že hoci je počet delegátov priamo nominovaných ZDK rovný počtu biskupov a zvyšných 92 delegátov má rôznorodú pôsobnosť, ich nomináciu do stáleho zhromaždenia si podelilo len niekoľko organizácií: napríklad 25 z týchto delegátov nominovala samotná ZDK, 28 nominácii bolo rezervovaných pre diecéznych kňazov zastupujúcich diecézne rady, 10 pre biskupskú konferenciu, 10 pre zástupcov inštitútov zasväteného života a podobne.

Synodálna cesta funguje na štyroch rôznych fórach. Ich názvy sú: „Moc a deľba moci v Cirkvi – spoločná účasť a podiel na misijnom povolaní“, „Život v úspešných vzťahoch – život lásky v sexualite a v partnerských vzťahoch“, „Kňazská existencia dnes“, „Ženy v službách a úradoch v Cirkvi“. V rámci každého fóra sú jednotlivé témy rozpracované a formou hlasovania schválené texty, ktoré sú potom predložené plenárnemu zasadnutiu. To sa koná v polročných intervaloch. Na plenárnych zasadnutiach dochádza k diskusii o predpripravených dokumentoch, pričom každý delegát má priestor na 60-sekundový príspevok. Na konci diskusií sú dokumenty prijímané formou hlasovania. Na uznášaniaschopnosť plenárneho zasadnutia je potrebná prítomnosť minimálne dvoch tretín všetkých delegátov, na prijatie jednotlivých textov dve tretiny hlasov prítomných delegátov a zároveň dve tretiny hlasov biskupov. Tieto čísla znamenajú, že žiadne uznesenie nemôže byť prijaté bez dvojtretinovej podpory biskupov, no ani podpora dvoch tretín biskupov bez širšej podpory zvyšných delegátov nepostačuje na to, aby bolo uznesenie prijaté.

Obsahovo sa prvé fórum venuje „spôsobu, akým je v Cirkvi chápaná, zdôvodnená a vykonávaná moc“. [5] Prípravný dokument k prvému fóru konštatuje, že „sa vyvinula teológia Cirkvi, spiritualita poslušnosti a prax úradu, ktoré túto moc viažu jednostranne na posvätné stavy, ktoré ju vyhlasujú za svätosvätú, chránia od kritiky, vymaňujú spod kontroly a oddeľujú od možnej participácie.“ [6] Druhé fórum si kladie aj tieto otázky: „Čo znamená, že veriaci tvoria spolu Cirkev?“ „Aká je úloha Cirkvi?“ „Čo je podstatou sviatostného kňazstva?“ „Je celibát jediný spôsob života, ktorý je primeraný podstate kňazstva?“ [7] Tretie fórum tematizuje nasledovné problematiky: „Postavenie ženy a muža v dnešnej spoločnosti v spojitosti s očakávaniami kladenými na rímskokatolícku Cirkev.“ „Spojitosť medzi, na jednej strane, chýbajúcej prítomnosti a úradnej zodpovednosti žien v Cirkvi a, na druhej strane, bolestným fenoménom sexuálneho zneužívania detí a mladistvých ako aj duševného násilia na ženách, obzvlášť v rehoľných spoločenstvách.“ „Chýbajúca recepcia teologických poznatkov v cirkevnom vzdelávaní (či učení)“. [8] A posledné, štvrté fórum diskutuje o „zmysle a cieli kresťanskej sexuálnej náuky“, zohľadňujúc „zrozumiteľnosť, resp. stratu zrozumiteľnosti katolíckej sexuálnej náuky“, študujúc „vzťah medzi cirkevnou náukou a životnými skutočnosťami veriacich“ a uvedomujúc si, že „Cirkev je dnes chápaná predovšetkým ako morálna agentúra“. [9]

Azda najkľúčovejším bodom pre uchopenie celého procesu Synodálnej cesty v Nemecku je, že prijaté „uznesenia synodálneho zhromaždenia nemajú samé od seba nijakú právnu záväznosť„ a že „plná moc biskupskej konferencie a jednotlivých diecéznych biskupov prijímať právne normy v rámci ich pôsobnosti a vykonávať magisterský úrad (Cirkvi) ostávajú prijatými uzneseniami nedotknuté“. [10]

Niekoľko pozorovaní

Stojí za pozitívnu zmienku, že prvému plenárnemu zasadnutiu predchádzali takmer dva mesiace, počas ktorých bolo možné vyplniť dotazník biskupskej konferencie a v rámci povoleného počtu znakov reagovať voľným textom na vyššie uvedené tematické okruhy. Biskupskej konferencii bolo takýmto spôsobom doručených viac ako 5300 odpovedí, ktoré boli následne v rámci prvého plenárneho zhromaždenia zosumarizovane prednesené. [11] Dalo by sa povedať, že týmto spôsobom sa posilnil duch synodality.

Taktiež by sa dalo pozitívne hodnotiť, že zoznam delegátov účastných na nemeckej Synodálnej ceste, ako aj jednotlivé témy, prvé návrhy dokumentov i pozmeňujúce úpravy, a nakoniec i samotné plenárne zasadnutia sú voľne dostupné na internete. Každý môže týmto spôsobom priebeh Synodálnej cesty sledovať a jej závery konfrontovať s inými dokumentmi, napríklad Katechizmom Katolíckej cirkvi. Takisto sa na konci každého plenárneho zasadnutia stavajú viacerí členovia zhromaždenia pred novinárov na oficiálnej tlačovej konferencii.

Na druhej strane je problematické, že spôsobom, ktorým sa prijímajú uznesenia, sa nemecká cirkev ešte väčšmi približuje politickým subjektom, ktoré operujú na čisto demokratických princípoch. A tak sa napríklad na treťom plenárnom zasadnutí hlasovalo o tom, či je sviatostné kňaztvo pre Cirkev potrebné, alebo na štvrtom o tom, či je mimomanželský pohlavný styk morálne prijateľný. Zároveň je hlasovanie biskupov verejné, čo na nich vytvára tlak nehlasovať podľa svojho svedomia, ale podľa očakavaní rôznych záujmových skupín. Je známe, že niektorí biskupi sa za takýchto okolností zdržujú hlasovania. Vnímaju totiž riziko, že vyjadrením svojho názoru by došlo k štiepeniu ich diecézy. Na tieto body upozornil aj nuncius Svätej stolice v Nemecku arcibiskup Eterovic. Ten zdôraznil, odvolávajúc sa pri tom na texty Pápeža Františka, že „synodalita vyžaduje účasť všetkých členov Cirkvi pri rozhodnutiach, ktoré sa týkajú všetkých.“ Avšak, „synoda nie je parlament a nie je prieskumom mienky.“ [12]

Taktiež je potrebné sa kriticky pozerať na deklarovanú otvorenosť „načúvaniu vnuknutiam Ducha“. [13] Už počas prvého plenárneho zasadnutia konštatoval regensburgský biskup Voderholzer, že „kauzálna súvislosť medzi katolíckymi špecifikami ako sú kňazský celibát alebo sexuálna morálka na jednej strane a sexuálne zneužívanie na druhej strane nie je vedecky ani zďaleka dokázaná“. [14] Vyjadril tým svoju pochybnosť o tom, či za procesom Synodálnej cesty nie sú aj iné motívy ako len predchádzanie sexuálnemu zneužívaniu zo strany katolíckeho kléru. Pochybnosti o skutočných cieľoch Synodálnej cesty zanechal aj delegát synodálneho zhromaždenia, ktorý pred vyše rokom referoval o priebehu synodálnej cesty v istej nemeckej farnosti. Ten sa netajil tým, že pri tvorbe kľúča, na základe ktorého dostali jednotlivé organizácie pridelený počet delegátov sa dbalo o to, aby ľudia so „správnymi“ postojmi boli primerane zastúpení. Hoci toto vyjadrenie padlo len s vypnutým mikrofónom v kruhu asi dvadsiatich počúvajúcich a nemusí nijakým spôsobom reprezentovať ostatných delegátov, predsa je jeho obsah hodný povšimnutia. Ak by totiž platilo aj o ďalších účastníkoch Synodálnej cesty, potvrdzovalo by obavy, že nemecká Synodálna cesta je nástrojom ako formálne čistým spôsobom dôjsť k vopred preddefinovanej reforme učenia Cirkvi.

Vzťah medzi celosvetovou biskupskou synodou a nemeckou Synodálnou cestou

Nemecká synodálna cesta je procesom sui generis, ktorý nie je skutočnou cirkevnou synodou a ani ničím iným, čo Katolícka cirkev kanonicky alebo historicky pozná. Tohto sú si Biskupská konferencia aj ZDK vedomí a explicitne to zdôrazňujú. O to nejasnejšie pôsobia plány čo organizátori Synodálnej cesty v Nemecku spravia so závermi po ukončení celého procesu. Hoci kardinál Marx pri zvolávaní Synodálnej cesty o nej hovoril ako o záväznom procese [viď vyššie uvedený citát], nie je zrejmé k čomu sa táto záväznosť vzťahuje. Ako bolo tiež už odcitované zo základaných ustanovení Synodálnej cesty, „uznesenia synodálneho zhromaždenia nemajú samé od seba nijakú právnu záväznosť“.

V tejto súvislosti sa dá predpokladať, že zvolanie celosvetovej biskupskej synody Svätým Otcom padlo procesu nemeckej Synodálnej cesty vhod. Vytvorila totiž priestor, v ktorom môže nemecká biskupská konferencia predniesť závery Synodálnej cesty priamo pri Svätej stolici. Súčasný predseda biskupskej konferencie Biskup Bätzing v rámci otváracieho príhovoru k tretiemu plenárnemu zasadnutiu zdôraznil, že je dôležité „otvoriť dialóg medzi našou Synodálnou cestou v Nemecku a celosvetovou synodálnou cestou.“ [15] Diecézna časť celosvetovej biskupskej synody bola medzičasom v Nemecku uzavretá. A v skutku, v záverečnom dokumente, ktorý pripravila biskupská konferencia so zohľadnením záverov diecéznych diskusií, je jedna celá časť venovaná predstaveniu Synodálnej cesty v Nemecku. [16] Taktiež je záverečný paragraf tohto dokumentu de facto programovým zhrnutím nemeckej Synodálnej cesty. [17]

Odkaz pre slovenskú cirkev

Pre nás, ktorí sa na dianie v Nemecku pozeráme s určitým odstupom, je dôležité uvedomiť si, aký veľký vplyv majú Nemci v cirkevnej hierarchii. Po Vatikáne disponujú najväčším objemom finančných prostriedkov zo všetkých národných katolíckych cirkví. [18] To im dodnes umožňuje finančne podporovať tisíce misionárskych diel po celom svete (napríklad aj slovenské kostoly boli po páde komunizmu reštaurované z nemeckej cirkevnej dane) či štedro podporovať svoje aktivity na domácej pôde (Katolícka Cirkev je najväčším zamestnávateľom v Nemecku s takmer 800 tisíc zamestnancami, ktorí pracujú priamo v Cirkvi alebo v mnohých jej ustanovizniach a organizáciach). [19] Týmto spôsobom si Nemci – podobne ako v iných oblastiach života – prirodzene udržujú vplyvnú pozíciu vo svetovom dianí. Taktiež majú nemeckí kardináli vplyvnú pozíciu pri Svätej stolici. Okrem Kardinála Ratzingera, neskoršieho Pápeža Benedikta XVI., viedol v nedávnej minulosti Dikastérium pre náuku viery (niekdajšiu Kongregáciu pre náuku viery) aj iný Nemec – Kardinál Müller. Takisto je jedným zo siedmych kardinálov radcov v Rade kardinálov Pápeža Františka už spomínaný nemecký biskup kardinál Marx. A nakoniec treba pripomenúť dlhú teologickú tradíciu od svätého Alberta Veľkého cez Martina Luthera až po Karla Rahnera, ktorá je Nemecku vlastná. Čo sa myslelo a dialo v Nemecku, často zásadným spôsobom oplyvnilo vývoj v Katolíckej cirkvi aj v iných častiach sveta. Je preto dôležité aj pre nás na Slovensku sledovať priebeh a závery Synodálnej cesty v Nemecku, analyzovať ich na základe známeho učenia a praxe Cirkvi a prinášať nemeckú Katolícku cirkev v modlitbe a pôste Všemohúcemu.

Titulná fotografia: Elke Wetzig / Creative Commons