Jedna z našich kľúčových inštitúcií nielenže vydáva kvalitné knihy, ale vydáva knihy prestížne, elitné, nedostupné. Chceli sme Spolok moderným a takým sa aj stal. Moderne kapitalistickým. Chcem to využiť ako zámienku na otvorenie širšej otázky dostupnosti literatúry.
„Na čo sa zmohol slovenský katolicizmus? Na niekoľko brožúr o ,,Lourdesu“ (Lourdesu, hehe) a na veľký spolok, ktorý má sväté meno: Svätovojtešský. A tento spolok vydáva aj knihy. Ale aké? Musia oplývať svätými od potopy, musí v nich byť prenasledovanie kresťanov, teda: Posledné dni Pompejí, Quo vadis?, Mysterium crucis. Zdraví došli! Musel by byť človek veľmi perverzný, keby chcel tvrdiť – konštatovať sa to nedá, lebo na konštatovanie treba pokojne brať to, čo je, a tak, ako to je – že katolicizmus u nás znamená viac ako tieto ,,prínosy“. (…) Netreba veľa, aby sa pochopilo, že nie orolské zástavy, nie púte do ,,Lourdesu“ nás spasia, ale vydavateľ, ktorý už prirodzene nebude vydávať snáre, kalendáre, Rinalda; na to naozaj veľa netreba.“ Takto pred skoro sto rokmi písal Alexander Matuška vo svojej legendárnej eseji Hra na fujaru a pokrok (1930). Mladý a polemický kritik sa svojim brojením proti prepolitizovaniu a preteologizovaniu spoločnosti a najmä proti nadmernému lipnutiu na tradícii snažil v kontexte prvej Československej republiky posunúť slovenskú kultúru vpred. Vo svojich snahách modernizovať kritikou nebol v tomto období jediný, ako to vo svojej knihe z roku 2023 zmapovala Magdalena Bystrzak a Vladimír Barborík.
Dnešná situácia je v mnohom iná. Vydavateľstvá máme, dokonca také, ktoré sa špecializujú na slovenskú literatúru. Na ružiach nemajú ustlané, ale vydávajú kvalitné tituly. Aj produkcia Spolku svätého Vojtecha sa v posledných rokoch výrazne zlepšila. Nedá sa to nevšimnúť už na prvý pohľad, pretože vizuálnym spracovaním kníh sa táto ustanovizeň zaradila medzi slovenskú špičku. Svätovojtešský spolok, samozrejme, naďalej primárne vydáva náboženskú literatúru, teda duchovné a teologické knihy. Veď nato aj SSV máme (či?). Avšak Spolok aj tento typ literatúry pozdvihol na vyššiu úroveň. Krížovú cestu Paula Claudela sa tak moja babka modleníčka môže v kostole modliť v krásnom zalomení a s ilustráciami Miroslava Cipára. Niečo také bolo ešte pred pár rokmi nepredstaviteľné. Popri duchovnej literatúre (tej kvalitnej, ako i tej spotrebnej) však Spolok zvládol vydať aj Exupéryho Citadelu, Snúbencov Alessandra Manzoniho, Chestertona, ale aj krásne knihy Pavla Rankova, či nepublikovanú historickú prózu Mila Urbana, čo je udalosť, vskutku, literárnohistorická. V súčasnosti sú vlajkovou loďou Spolku oceňované vydania Goetheho, Cervantesa a Alighieriho. Danteho si v exkluzívnom vydaní môžete kúpiť len za 840 eur. Ak sa vám to zdá veľa, neexkluzívne vydanie stojí len 160. Dômyselný rytier don Quijote de la Mancha len za 150 eur (pre člena SSV 127,5) a Faust za slabých 90 eur. Knihy sú to krásne, výstavné. Do poličky, utrieť a nechytať. Alexander Matuška by sa možno čudoval. Ako katolíci sme sa totiž dostali do celkom opačnej situácie. Jedna z našich kľúčových inštitúcií nielenže vydáva kvalitné knihy, ale vydáva knihy prestížne, elitné, nedostupné. Chceli sme Spolok moderným a takým sa aj stal. Moderne kapitalistickým.
Nechcem za to Spolok svätého Vojtecha kritizovať. Spolok má právo vybrať si cestu, ktorou pôjde. Cesta vydávania kvalitných, ale cenovo nedostupných kníh je oveľa lepšia, ako cesta kníh brakových. Chcem však využiť Spolok ako zámienku na otvorenie širšej otázky dostupnosti literatúry. Predstavme si, že sa sto slovenských gymnazistov na hodinách literatúry dopočuje o diele, ktoré má čudný názov Božská komédia. Jedného či jednu z nich dielo zaujme a rozhodne sa ho prečítať. Študent vojde do kníhkupectva a beda mu. Ak je gymnazista osvietený, spýta sa na knihu v školskej knižnici. Ak je preosvietený, tak v knižnici mestskej. Ak bude mať šťastie, dostane sa mu do rúk niektoré zo starších vydaní. Povieme si, že v kníhkupectve si môže ľahko zadovážiť vydanie české (okolo 30 eur, vydavateľstvo Academia), ale čítať Turčányho a Felixov preklad by podľa môjho skromného úsudku malo patriť k zážitku z Danteho textu. Prekážok medzi čitateľom a textom je mnoho, a to sa študent ešte nedostal k čítaniu.
Prekážky v našom vzdelávacom systéme však nie sú žiadnou prekážkou. V jeho štandardnej stredoškolskej podobe, v akej som ho zažil i ja, totiž platí, že knihy sa nečítajú. Čo by sa stalo, ak by si každý študent strednej školy chcel prečítať predpísaný zoznam povinnej slovenskej či svetovej literatúry? Na takúto situáciu vôbec nie sme pripravení. Nerobím si naivné ilúzie. Nie sme národom čitateľov a ani ním nebudeme. Dôvodov prečo to tak je, je nepochybne veľa. Chcel som však poukázať len na jeden z nich a to je nedostupnosť kníh. To, že nečítame spoločné príbehy, má zároveň svoje dôsledky. Toľko spomínaná polarizácia a vzájomné nedorozumenie v slovenskej spoločnosti sú jedným z nich. O ktorej knihe by sme mohli s istotou povedať, že ju prečítal každý Slovák, ktorý má maturitu? Čo sú spoločné príbehy, ktoré nás spájajú? Chvála osvieteným učiteľom a učiteľkám, ktorí študentov napriek prekážkam vedú k čítaniu textov.
Opačný prístup k vydávaniu klenotov svetovej literatúry ako SSV má martinské vydavateľstvo Thetis. Toto vydavateľstvo ponúka v cenovo dostupných vydaniach poklady antickej literatúry a to v elitných slovenských prekladoch. Vďaka tomuto vydavateľstvu môžeme mať v domácich knižniciach napríklad dlhodobejšie nedostupného Homéra a jeho Ílias a Odysseiu vo vynikajúcom preklade Miloslava Okála (životný príbeh tohto prvého slovenského profesora klasickej filológie ešte čaká na svoje filmové spracovanie). Toto všetko, bohužiaľ, vo zvláštne nevábnej grafickej úprave. Platí tu viac ako inokedy, že knihu nemožno súdiť podľa obalu. Z pohľadu dostupnosti je to však lepší prípad. Na knihu si môžeme dať iný obal, môžeme si ho počarbať, či vytrhnúť. Dôležitý je text. Čítanie, čítanie a čítanie. Čo by sa stalo, ak by Spolok vydal Danteho či Cervantesa v dostupnom vydaní? Nepredalo by sa? Nebol by záujem? Bolo by to stratové? Nebodaj Faust ako podielová kniha? Moc trúfalé? Medzi spomínanými sto študentmi by sa však našiel jeden, ktorý by mal lepšie podmienky sa ku knihe dostať, prečítať si ju a nechať na seba pôsobiť. Elity sa tvoria cez veľké texty. Ak chceme tvoriť vzdelaný národ, ktorý je hrdý na svoju slovenskú a európsku identitu, musíme byť obklopení veľkými knihami, ktoré túto identitu vytvárajú. Kánon musí na študentov vypadávať z chladničky. Knihy musia byť po ruke. Kvalitné texty v kvalitných prekladoch, hoc i v nekvalitných a lacných paperbackoch. Roztrhané od čítania. Spasí náš národ v tejto dobe kultúrneho marazmu vydavateľ, ktorý bude vydávať takéto knihy? Nespasí. Pomôže aspoň o malý kúsok slovenskej kultúre? Jednoznačne.

