Schopnosť niekoľkých tisícok, niekedy dokonca miliónov ľudí verejne zahanbovať, obťažovať alebo „zrušiť“ kohokoľvek sa im zachce, sa často predkladá ako príklad doposiaľ neslýchanej sily slova a prejavu. Je to čudné – rovnako, ako keby sme tvrdili, že ak milión ľudí napľuje na politika a v slinách ho utopí, bude to dôkaz neporovnateľnej sily ľudských slín.

Keď Kristus prisľúbil svoju moc a prítomnosť učeníkom, prisľúbil ju všade tam, kde budú „dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene“. My sľubujeme moc všade tam, kde sa proti spoločnému nepriateľovi spojí milión ľudí, a s ľahkosťou dokážeme uveriť, že moc v našich rukách je reálnejšia a účinnejšia než moc samotného Krista. Je zjavné, že ak musí naraz písať celá armáda ľudí, aby ich texty vôbec niečo dosiahli, je to dôkazom proti, a nie v prospech prirodzenej sily ľudského hlasu. A to ešte neberieme do úvahy, že väčšina ľudí, ktorých takto verejne „zrušia“ alebo zahanbia, je až na malé výnimky ovplyvnená v rámci mienkotvornej sféry len na chvíľu a že celý systém v prvom rade funguje len na časť spoločnosti, ktorá sa na takúto miliónovú pozornosť spolieha. A drobné úspechy zjednoteného potupovania nám poskytujú akurát tak krátku úľavu od našej chronickej bezmocnosti.

Bolo by dosť zlé, keby nás všetko toto umelé zvyšovanie sily prejavu len odvádzalo od skutočného problému, ktorým je odpor voči tyranii. Ale naši vládcovia profitujú z rozväzovania našich jazykov, nielen preto, že nás to rozptyľuje od zatínania pästí, ale najmä preto, že slová, padajúce z našich neopatrných úst, sa dajú zhromaždiť ako množstvo „dát“, a na ich základe na nás môžu lepšie zacieliť propagandu – komerčnú, novinársku, ideologickú, politickú…