Sexuálna revolúcia, ktorá sa v západnom svete odohrala v 60. a 70. rokoch dvadsiateho storočia, podľa významného českého sociológa rodiny Iva Možného „odmietla už radikálne a otvorene monopol manželstva na sex, emancipovala sex nielen od reprodukcie, ale aj od romantickej lásky a učinila ho plne legitímnym samostatným zdrojom slasti a novou oporou ľudskej identity: sex sa pre mnohých v sekularizovanej spoločnosti stal novým náboženstvom“. Túto revolúciu podľa Možného spustili okrem všeobecnej dostupnosti účinných antikoncepčných prostriedkov („the pill“) aj viaceré spoločenské trendy ako sekularizácia či nárast úrovne sociálneho zabezpečenia.¹ Kľúčové teda boli aj spoločenské procesy, hodnotová reorientácia a sekularizácia západných spoločností, ktorá prebiehala postupne, prinajmenšom dlhé dekády pred nástupom rokov šesťdesiatych. Švajčiarsky filozof Max Picard v roku 1934 definoval vtedajší svet ako svet úniku, úniku pred Bohom. Píše, že človek vždy utekal pred Bohom, avšak v predchádzajúcom svete viery viera bývala všeobecnou a útek „sa, naopak, odohrával len v jednotlivom človeku, uskutočňoval sa až tým, že sa človek odpútaval od sveta viery aktom rozhodnutia, vôle“. Dnes sa podľa neho situácia obrátila, „viera ako objektívny vonkajší svet je zničená“, pričom človek „si musí aktom vôle v každom okamihu vieru vždy znovuvytvárať tým, že sa odpútava od sveta úteku“.² Preskúmať a vyhodnotiť tieto postupné procesy a ich súvis s neskoršou sexuálnou revolúciou je nepochybne veľkou výzvou pre spoločenské vedy a zrejme priam neriešiteľným zadaním pre umeleckú reflexiu. Umelecká reflexia sa môže sústreďovať iba na určité fázy či aspekty týchto spoločenských procesov a ich premietnutie do hodnotového nastavenia spoločnosti, ktoré sa skôr či neskôr prejaví aj v jej právnom poriadku. V spojitosti s pokusom bližšie pochopiť sexuálnu revolúciu a všetky zmeny s nedoziernymi spoločenskými následkami, ktoré priniesla,³ je podľa mňa najvhodnejšie zamerať sa na stav spoločnosti v 40. a 50. rokoch, teda v predvečer revolúcie, v čase, keď tieto procesy ešte iba na pozadí dozrievali. Relevantných umeleckých reflexií tej doby je zaiste viacero, rád by som však upriamil pozornosť na román Egoisti od talianskeho katolíckeho autora Bonaventuru Tecchiho (1896 – 1968), ktorý v talianskej pôvodine vyšiel v roku 1959 a jeho slovenský preklad o desať rokov neskôr.⁴

1. MOŽNÝ, Ivo. Rodina a společnost. Praha : Sociologické nakladatelství (SLON), 2011, s. 141. [↩]
2. PICARD, Max. Člověk na útěku. Praha : Vyšehrad, 1970, s. 7. [↩]
3. Pozri napr. MURRAY, Charles. Coming Apart : The State of White America, 1960 – 2010. New York: Crown Forum, 2013. [↩]
4. TECCHI, Bonaventura. Egoisti. Bratislava : Tatran, 1969. [↩]