Prinášame exkluzívne esej amerického publicistu Marca Barnesa, ktorý provokatívne, humorne i vážne poukazuje na neresti dnešnej doby. Text odznel pôvodne ako prednáška a uverejňujeme ho s dovolením autora.

Nasledujúci text je s určitými úpravami a dodatkami prepisom prednášky s názvom „Mali by kresťania vlastniť smartfón?“ pre Spoločnosť C. S. Lewisa v Pusey House v Oxforde. Poslucháči sú moji priatelia a medzi nimi bol aj vzdelaný a veľkodušný autor knihy Planet Narnia, čo by do určitej miery malo vysvetliť, prečo je prešpikovaná pokusmi o žoviálnosť, ktoré, verte mi, naživo vyzneli oveľa zábavnejšie.

I. Autá

Cestou domov som zmeškal posledný autobus. Potom začalo pršať. Potom sa mi roztrhla taška s nákupom. Jogurtové kelímky a banány som si pritisol k hrudi, akoby som niesol zraneného psa, a s oplzlými kliatbami, ktoré som vysielal za odchádzajúcou 3A, som sa vybral domov pešo.

Keď človek kráča domov v daždi a pritom objíma amalgám jogurtov a banánov vo veľkosti a v tvare zomierajúceho labradora, má dostatok času premýšľať nad problémom áut. (Pozor, nie nad problémom, prečo jeme toľko jogurtu. To by bolelo. V tomto prípade sú nepochybne problémom autá.) A problém s autami je skrátka ten, že nimi ľudia jazdia.

Človek s autom vo svete vytvorenom pre nohy je bohom. Človek s autom vo svete vytvorenom pre autá je súčasťou premávky. Rozšírený zlozvyk napasovávať sa do automobilov zmenil spôsob nášho života tak, aby pasoval pre automobily. Ja napríklad bývam na temnom, vlhkom a biednom vzdialenom mieste, odkiaľ musím chodiť autobusom 3A. Prečo? Lebo jediné cenovo dostupné bývanie je na hodinu chôdze od centra mesta. Prečo? Lebo nikto nečaká, že človek bude chodiť, ale že sa odvezie alebo ho odvezú iní. Prečo? Lebo žijeme vo svete vytvorenom pre autá, v ktorom sú domy rozptýlené ďaleko od pracoviska, rodiny rozptýlené ďaleko od rodiny a miesta, kde si môžete vypiť, sa zmenili na miesta, odkiaľ sa odveziete. Automobil, ktorý začal ako oslobodzujúca technológia, zmenil svet tak, aby vyhovoval jeho štyrom kolesám. Dnes je automobil nudnou nevyhnutnosťou, ak sa niekto chce presúvať po svete.

Je to jednoduché: technológie majú sklon zároveň meniť svet, čím rušia svoje kedysi úžasné účinky. Lietadlá sú geniálne — ktorý spiatočnícky chmuľo nemá rád lietadlá? — no keď lietadlá zmenia svet do takej miery, že máte každý mesiac cestovať za obchodmi do Číny, potom je odrazu lietadlo rovnako nudné ako autobus, ktorým za obchodmi cestoval každý týždeň váš otec do mesta, a ten je rovnako nudný ako chodník, po ktorom jeho otec každý deň chodieval za obchodmi po tej istej ulici. (A každý futurista, ktorému by sa rozžiarili oči pri pomyslení na cestovanie vo vesmíre, by mal veľmi triezvo uvážiť, že má sklon zastrieť si v lietadle okno a zaspať.)

Tešiť sa na kopenie technológie na technológiu znamená tešiť sa na ľudstvo, ktoré si potrebuje kupovať stále väčší počet prostriedkov nato, aby žilo s tými istými základnými radosťami, bolesťami a opiášmi, z ktorých sa jeho predkovia dokázali tešiť bez toho, aby si čokoľvek kupovali. Samozrejme, toto pravidlo má svoje výnimky, ale trend je takýto.

Obávam sa, že v súčasnosti sa svet tvorí na obraz smartfónu a že akékoľvek božské schopnosti, ktoré nám táto vec kedysi dala, sa už stali otupnými nevyhnutnosťami. Ako príklad si vezmime komunikáciu emócií. Smartfóny a počítače, ktoré tu boli pred nimi, nám dali mimoriadnu schopnosť vyjadriť sa pomocou obrázkov, podobne ako nám autá dali schopnosť prefrčať vidiekom. Na začiatku sme mali z tejto novo objavenej schopnosti pôžitok. Aké úžasné vylepšenie našej ľudskej situácie, že môžeme niekam pichnúť žmurkajúcu žltú tvár, a vyjadriť tak svoju nezbednosť; že môžeme z Officu skopírovať gif, ktorý dokonale vystihuje našu reakciu; že si môžeme otočiť foťák na seba a dať mame kópiu svojej tváre! Svojej krásnej tváre! A svojho jazyka! Svojho chutného jazyka!

Boli sme bohmi a naše mémy boli premakané. Dnes nás pri slove „mém“ strasie tak, ako nás minulý rok všetkých striaslo pri slove „kyberpriestor“ a podobne ako nás strasie pri pomyslení na jazdu v premávke — ktorú kedysi automobilový priemysel nazýval splnením našej túžby po ovládnutí času a priestoru.

Dôvod, prečo nás strasie, je jednoducho ten, že keď celý svet presunul svoj dominantný spôsob komunikácie na médium smartfónu, postupne sme stratili aj samotné schopnosti sebavyjadrenia, ktoré mal obraz rozšíriť. Vzdialenosť medzi nami a prejavom našich emócií je taká veľká ako vzdialenosť od supermarketu domov; emoji už nie sú zábava, stali sa nevyhnutnými, aby sme premostili priepasť. Túto potrebu bezprostredne pocítime vtedy, keď dostaneme od priateľa smsku, bez diakritiky, bez obrázka, iba –

si tu

„Si tu“? Bez žmurkajúcej tváre? Bez smajlíka? Bez troch výkričníkov či, pre lásku Božiu, bez riadka ixiek a óčiek a srdiečka vytvoreného z „3“ a tej… tej… veci! (<) (V tejto chvíli som si pomohol pohybom ruky, aby som vysvetlil, čo mám na mysli.) Je ten na druhej strane rozzúrený, zatrpknutý, chladný? Zdegenerovala naša vzájomná náklonnosť na vzájomnú zhovievavosť? Preháňam – ale iba preto, aby som vyjadril zjavný fakt, že neustále používanie obrázkov na vyjadrenie citového zafarbenia správy rýchlo vytvorilo generáciu, ktorej sa správy bez obrázkov javia ako správy bez citu. To, čo sa začalo ako nová schopnosť, sa stalo zvláštnou nevyhnutnosťou; to, čo sa začalo ako „otvorená cesta“, zatvorilo svet tak, že už sa dá cestovať jedine po tejto ceste.