Je známym faktom, že po Chestertonovej smrti v roku 1936 sa počas pohrebnej omše vo Westminsterskej katedrále čítal aj telegram pápeža Pia XI. V ňom nazval Chestertona „obdareným Obhajcom viery“, Fidei defensor, čo bol titul, ktorý naposledy v Anglicku dostal od pápeža neslávne známy kráľ Henrich VIII. Príznačné označenie, ktoré potvrdilo Chestertonov význam pre Anglicko a Cirkev a uzavrelo jeho život a dielo, zároveň otvorilo otázku: A kto bude ďalší? Kto bude vedieť obhajovať svoju vieru polemicky, ale neurážlivým spôsobom, kto sa bude vedieť trefne venovať dobovým trendom a odhaľovať ich omyly z nadhľadu večnej pravdy? Kto bude ako Chesterton písať ľahko s humorom, aby zasiahol široký okruh čitateľov, no pritom dostatočne hlboko, aby oslovil intelektuálov?

Pravdaže, hneď treba dodať, že nejde o hľadanie druhého Chestertona. Človek sa kopírovať nedá (ani nemá) a už vôbec nie taký ako Chesterton. Jeho štýl bol výnimočný, veľmi konkrétne zameraný na svoju dobu a často aj primerane komplikovaný – stačí spomenúť jeho paradoxy. To však neprekáža, aby sme sa pokúsili spoznať, čím bol výnimočný a akými princípmi sa riadil, a snažili sa tomu porozumieť. Len ten, kto nezabúda na dobro minulosti, môže ho prenechať neskazené budúcnosti. 

Prečo Chesterton?

Svet sa prevrátil naruby a treba ho dostať na nohy. Dostal sa do uličky, kde niet žiadneho východu. Teórie na život sa rozplynuli v dyme a prestali ponúkať odpovede, ako aj nádej na úspech. Také sú časté premisy diel G. K. Chestertona (1874 – 1936), lebo také boli východiská reality, v ktorej sa na tejto zemi ocitol.