VERBUM

ČARO OBYČAJNÝCH VECÍ, OBYČAJNÉHO SLOVENSKA A OBYČAJNEJ SIMY MAGUŠINOVEJ

V ostatnom čísle časopisu Verbum a neskôr aj na jeho webovej stránke sa objavil článok Samuela Trizuliaka na tému tvorby Simy Magušinovej (Martausovej). Autor ju kategorizoval ako pesničkárku, ktorá síce verejne proklamuje vo svojej tvorbe katolícke hodnoty – čo je dnes vzácne – ale zlyháva v adresovaní zaujímavejších teologických problémov; síce vie zaujať široké publikum nevulgárnym spôsobom, ale jej tvorbe chýba „normálna človečina“, napríklad v podobe zachytenia aktuálnej spoločensko-politickej nálady.

Napokon, a čo je azda najzaujímavejšie na vyššie spomenutom texte, Sima má byť fenoménom „slovenskej obyčajnosti“, ba jeho obhajobou. Práve relatívna popularita jej tvorby naprieč rôznymi spoločenskými vrstvami, prípadne aspoň miera jej poznateľnosti, môže byť podľa autora prejavom obyčajnosti slovenskej kultúry. Snáď nebudem Trizuljakov text nadinterpretovať, ak zhrniem, že „obyčajnosť“ odkazov piesní a priehľadnosť Siminých veršov svedčia o plytkosti slovenského hudobného apetítu i teologického a filozofického zmýšľania.

Je niekoľko bodov, v ktorých autorovi budem protirečiť, no najprv mi dovoľte zložiť mu úctu za adresovanie tejto témy a za vecnú kritiku podanú originálnym šarmom. Taktiež Trizuljakovi ďakujem za ponúknutý rýchly, ale hutný prierez pesničkárstvom britským, americkým, českým, explicitne či implicitne katolíckym a svetským a aj tým Siminým (hoci to zjavne nie je jeho štandarný playlist). Usudzujem, že z tohto pohľadu je povolanejší hodnotiť tento hudobný žáner v podaní Simy Magušinovej. No predsa si dovolím niekoľko postrehov ako apológiu jej tvorby ako aj „slovenskej obyčajnosti“, ktorej som sama súčasťou.

Ešte pred tým však chcem zdôrazniť, že by sme sa skutočne nemali báť kritizovať slovenské populárne katolícke umenie len kvôli tomu, že je ho tak málo. Inými slovami, aj Simu možno kritizovať, hoci je „z vlastných radov“, teda katolíčka verejne deklarujúca svoje hodnoty slovami aj životom, dnes už pomerne známa, dokonca spoločensky ocenená, s potenciálom evanjelizovať, a v neposlednom rade atraktívne, ale cudne vyzerajúca (ak to tak smiem zhodnotiť).

Napriek tomu všetkému by ani ona a ani jej publikum nemali zaspať na vavrínoch dosiahnutých úspechov a popularity. Práve jej popularita je výkričníkom nad potrebou kvalitatívne analyzovať jej tvorbu. Taktiež chcem veriť, že interpretka sama vníma narastajúcu mieru zodpovednosti s rastúcou spoločenskou rozpoznateľnosťou (adaptujúc známy výrok z filmov Spiderman). Z tohto pohľadu je kritický Trizuljakov text výborným východiskom.

Kritikou netreba šetriť ani vo vzťahu ku slovenskej spoločnosti (a obyčajnosti), no musí byť správne mierená. Zo subjektívnej perspektívy však badám, že v mnohých ohľadoch sme ako Slovenky a Slováci mimoriadne nadaní na hanenie svojho národa, umenia, historického dedičstva, našich politických aj cirkevných predstaviteľov, ekonomických aj sociálnych pomerov a všetkého ostatného. Frázy ako „toto sa môže stať iba v tejto republike“, „čo viac čakať od tohto národa“ alebo „hanba nám“ za to, či ono, počúvam v náhodných rozhovoroch v MDH či v nemocnici, čítam v komentároch na sociálnych sieťach či na počmáraných billboardoch a budovách. Pričom tu uvádzam ešte slušnejšie alternatívy výrokov. Ako sa hovorí, na každej kritike je aspoň trochu pravdy a to platí aj v prípade „slovenskej obyčajnosti“.

Obyčajnosť je aj veľkým darom a mali by sme byť za ňu vďační.

Áno, Slovensko je obyčajné. Má plný parlament i vládu obyčajných ľudí a aj premiér je obyčajný. Odpustite, ak budem príliš redukcionistická, ale Slovensko vytŕčalo z davu naozaj len párkrát, a aj to skôr v negatívnom zmysle. Známy výrok Albrightovej, niekdajšej ministerky zahraničných vecí USA, označuje Slovensko v čase vrcholiaceho mečiarizmu za čiernu dieru na mape Európy. Nedávno sa zas naša krajina dostala na vrchol rebríčka úmrtnosti z dôvodu šírenia vírusu Covid-19. Naopak, v žiare reflektorov sa Slovensko ocitlo najmä za športové úspechy notoricky známych mien ako Sagan, Vlhová, bratia Martikánovci, Hochschornerovci a množstva hokejistov (napríklad Hossa v sieni slávy NHL).

Štandardne je však Slovensko obyčajné, priemerné. Som v pokušení napísať, že je to azda danosť nášho geografického umiestnenia, ale takáto kauzalita je veľmi rozporuplná. Každopádne náš fliačik zeme zvaný Slovensko na úpätí karpatského oblúku je akoby v závetrí východných aj západných prúdov. Takéto mierne podnebie zjavne nie je priaznivé pre pestovanie veľkých myšlienok. A nie len že také tu neprekvitajú, ale zo zahraničia sa sem dostávajú s oneskorením, zvädnuté a zoslabnuté.

Pripomeňme si, že práve mieru a stred ako ideál poznáme z antického filozofického myslenia, z ktorej viedol „priamy prúd ku kresťanskej Európe“, ako píše Ladislav Hanus v Rozprave o kultúrnosti. [1] Za svojich čias tvrdil, že práve Európa znamená túto normu, mieru a teda aj duchovný poriadok. Mohli by sme polemizovať, či tomu tak naozaj niekedy bolo a ako je tomu dnes, to však nie je predmetom tohto článku. Chcem skôr poukázať na to, že miera má zaručovať „vyhýbanie sa krajnostiam, čo ohrozujú ducha“. [2] A tak miera, tu interpretovaná ako priemernosť a obyčajnosť, môže byť pozitívne vnímaná. Iste, hlbšie intelektuálne cvičenia nemusia nutne ústiť do krajností a ohrozenia ducha. Ale súčasne nie je chybou „nezmýšľať vysoko“, ako radí svätý Pavol. [3] Obyčajnosť a priemerne kvalitné verše tak vôbec nemusia byť na škodu, ba práve v nich sa môže najlepšie odzrkadľovať realita a pravda.

Práve v obyčajnosti môžeme nájsť pravdu

Práve takúto mieru a obyčajnosť vnímam zo Siminej tvorby, ktorá je nielen obyčajná, ale aj upozorňuje na hodnotu obyčajnosti. Nielen že sa nehrá na nič viac ako obyčajnosť (ako aj Trizuljak poznamenáva), ale ukazuje, že práve v obyčajnosti môžeme nájsť pravdu. Stotožňujem sa, že „verným dôkazom, že si, Bože, ľuďom vyhovel, sú pre mňa všedné zázraky ako plásty medové“ (pieseň Sonety). Touto optikou Sima nemusí využívať sofistikovanejší jazyk, nakoľko vo svojich piesňach ťahá na hlbinu adresovaním pravdivých hodnôt ako kresťanská viera, či krása Božieho stvorenia.

Sama to vyjadruje nasledovne: „Aj keby všetko zlyhalo a nič nebolo v knihách, Božia láska ostane a nikdy nezlyhá“ (tamže). Taktiež si nemyslím, že Sima zlyhala v opomenutí témy pandémie vírusu Covid-19, ako to naznačil Trizuljak. Jej diskografia je plná snahy potešiť a povzbudiť, a preto bola aktuálna práve aj v čase lockdown-ov, choroby, samoty a neistoty. Poukazovanie na krásu každodennej obyčajnosti a Božej prítomnosti v maličkostiach nás azda najväčšmi počas pandémie držalo nad hladinou.

Napokon, všimnime si chronologický vývin jej tvorby. Ten je odrazom zrenia Siminej hudobnej osobnosti. Už len pohľad na obaly albumov odhaľuje posun, a to od pestrých farieb a vlastného portrétovania (Dobrý deň, to som ja), k jednoduchším motívom a jemnejším odtieňom, ktoré pozývajú k meditácii (Oslobodená). Názvy piesní tiež svedčia o tomto procese. Už zriedka vidíme názvy reflektujúce ešte dievčenské videnie sveta (Čokoláda, Cirkus). Sima teraz spieva Requiem a Sonety. Tento vývoj prichádza zrejme prirodzene s pribúdajúcimi rokmi. No vyzdvihujem, že Sima v zásade neupúšťa od tém spojených s obyčajným životom, aj tým duchovným. Treba oceniť, že sa stále vracia k téme Božej lásky, ktorá sa niekedy stráca v hluku životných situácií. Oceňujem aj pretrvávajúci dôraz na stíšenie a pevnosť identít, napr. keď spieva „Nepretváraj si svoju tvár na obraz kreslený farbami, ktoré sa rozpili, keď pravdu spoznali“ (Zachovám si svoju tvár). Tieto témy, hoci možno obyčajné, sú mimoriadne aktuálne práve v týchto rokoch „woke“ generácie a „cancel culture“, ktoré prichádzajú na Slovensko, síce s oneskorením, ale silné.

Na záver budem osobná

Siminu hudbu mám potrebu obhájiť, lebo ma sprevádza už niekoľko rokov a stala sa pre mňa dôležitou. Pamätám si na jej vystúpenie a krátky rozhovor na Gymnáziu svätého Františka z Assisi v Žiline, kde som zažila najkrajšie stredoškolské roky, aké by som si mohla želať. Mohol to byť asi rok 2013, keď nám prišla zahrať s kapelou a v rifľovej bunde. Ako jedni z mála v republike sme ju s mojimi rovesníčkami už dobre poznali. Spievala (ako to ona vie najlepšie) o normálnom živote, hrejúcom slnku, úsmevoch a Božej láske. V tých a nasledujúcich rokoch moje kruhy zasiahli najmä piesne o ženskom zmýšľaní a identite (Že-na, Šťastne nedokonalá, Pamela, Móda) a pomohli nás stabilizovať v neistom čase puberty. Ako Sima, tiež „milujem tie naše Tatry a od horaliek ústa“ a „keď ti poviem, poďme vľavo, myslím, poďme doprava, a keď mlčím, tak to opäť niečo znamená“ (Že-na). Ďalšie roky mi prehovárali do duše väčšmi rýmy o Láske, jej čistote a prítomnosti vo vzťahoch (Baránok, Srdcia, Len ma ľúb, Nenahraditeľná).

Simina hudba skrátka dala a dáva mnoho mojej a podobným dušiam nie napriek obyčajnosti, ale práve vďaka poukazovaniu na ňu, jej krásu a Božiu prítomnosť v nej, za čo jej ďakujem.

* * *
[1] Hanus, L.: Rozprava o kultúrnosti. Spišský kňazský seminár Spišské Podhradie. II. vydanie, 1991. S. 26.
[2] Ibid.
[3] Rim 12,16

Monika Šmeringaiová

Je politologička pôsobiaca na Univerzite Komenského v Bratislave. Vo svojej dizertačnej práci sa zaoberá rodinnou politikou a jej vplyvmi na pôrodnosť obyvateľstva v Európskej únii s osobitným dôrazom na Slovenskú a Českú republiku. Absolvovala 32. formačno-akademický program SLH. Pochádza zo Žiliny. Je vydatá. Rada skúma ľudské správanie, diskutuje o kontroverzných otázkach a lyžuje v čerstvo napadnutom snehu.

Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.