Foto: YouTube / Gréckokatolícky magazín
V stredu 13. apríla sa konala rozlúčka s nebohým kňazom-básnikom Mons. Jozefom Tóthom vo farskom Kostole svätého Jána Nepomuckého v Haniske pri Košiciach. Pri tejto príležitosti slávil zádušnú svätú omšu Mons. Marek Forgáč, pomocný košický biskup. V kázni poukázal na špecifické prežívanie kňazstva otca Jozefa v tajnej cirkvi, na jeho rozhľadenosť, dobrotu a univerzálny pohľad na život i Cirkev. Pohrebné obrady za spásu kňazskej duše zosnulého viedol a poďakovanie za plodný život nebohého vyslovil prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ. Telesné ostatky boli uložené na cintoríne v Haniske. Na začiatku obradov rozlúčky nekrológ predniesol otec Michal Hospodár, dlhoročný priateľ zosnulého. Uvádzame ho v plnom znení.
Jozef Tóth sa narodil 20. marca 1925 v Haniske pri Košiciach v harmonickom prostredí poézie, viery a chudoby. Jeho otec Michal bol komorníkom u miestneho grófa Zichyho. Mama Alžbeta ako domáca vážne ochorela a predčasne zomrela. Jozef bol najmladší z troch súrodencov. Sestra zomrela v útlom veku a najstarší brat ho už tiež predišiel na večnosť. Základná škola vysokej úrovne v rodisku bola základným kameňom, na ktorom staval svoje gymnaziálne štúdiá (1938) v Košiciach, kde v roku 1946 maturoval. Pred skončením štúdia v rokoch druhej svetovej vojny (1944 – 1945) mu ako narukovanému vojakovi, pritom presvedčenému pacifistovi, hrozil trest smrti, ktorému len zázračne unikol. To ho poznačilo na celý život.
Fascinovaný evanjeliom i starozákonnými prorokmi
Poučený biedou povojnového sveta sa rozhodol študovať posvätnú teológiu (1946). Dva roky navštevoval Vysokú školu bohosloveckú v Košiciach a dva roky Katolícku bohosloveckú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave. Na tieto časy mal veľmi pekné spomienky a neskôr často spomínal na priateľský vzťah so svojím profesorom ThDr. Antonom Harčarom, [zakladateľom časopisu Verbum, poznámka redakcie] s ktorým udržiaval čulé kontakty až do jeho smrti. S úspechom absorboval najmä diela svetových dogmatikov (Lercher, Tanquerey) vo vtedy zaužívanej latinčine.
Keď krajinu zasiahol politický mor komunizmu, dotkol sa aj jeho. V roku 1950 ho internovali do vojenských táborov nútených prác – PTP v Čechách. Podľa jeho slov to bola „čierna Sorbona, univerzita, kde bol výkvet inteligencie a charakterných ľudí celého Československa“. Vrátil sa po vyše troch rokoch ako politicky nespoľahlivý. Sviatostné manželstvo uzavrel s Annou rodenou Borovskou v roku 1955. Boh im požehnal dcéru Luciu a syna Michala. Počas budovania reálneho socializmu pracoval ako obchodný zástupca v štátnom podniku Veľkoobchod Košice a inde. Naposledy ako korektor vo Východoslovenských tlačiarňach.
Ordinovaný na kňaza bol neverejne 23. februára 1969 v Košiciach. Jeho svätiteľom bol otec biskup Dominik Kaľata SJ. V tom istom roku bol začlenený do Spoločenstva učeníkov Nazaretského. Namiesto konkrétnej farnosti dostal od Cirkvi delikátnu úlohu. Z poverenia vtedajšieho ordinára prešovskej gréckokatolíckej eparchie Mons. Jána Hirku formoval budúcich kňazov v podmienkach osobného rizika zo strany náboženstvu neprajného totalitného systému. Dvadsať rokov pripravoval v katakombálnej Gréckokatolíckej cirkvi adeptov na kňazstvo. K tomuto obdobiu sa viažu aj moje prvé spomienky na nebohého otca Jozefa. Spomienky na okamihy a udalosti, ktoré patria k mojim nezabudnuteľným zážitkom z vnímania spoločenstva kňazov tajnej cirkvi.
Z akademika básnikom
V roku 1990 bol pri zakladaní vtedajšej Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty UPJŠ so sídlom v Prešove. Na fakulte ako prvý získal titul magister, na ktorý pre nepriazeň spoločensko-politickej situácie musel čakať štyridsať rokov. Na novozaloženej fakulte sa významne podieľal pri jej etablovaní do systému univerzitného vzdelávania a života. S osobným nasadením budoval túto inštitúciu v čase prudkého nárastu záujmu o štúdium teológie zo strany laikov i budúcich kňazov. Ako teológ, osvedčený životnou praxou, prednášal a bol aj prodekanom a vedúcim katedry dogmaticko-morálnej teológie. Otec Jozef Tóth stelesňoval v sebe to najušľachtilejšie, čo môže pedagóg vlastniť, prirodzenú dobrotu zviazanú s vedou, v jeho prípade vedou o Bohu. A to všetko umocnené neopakovateľným štýlom prednášania, na ktorý dodnes spomínajú jeho študenti.
Od roku 1995 žil na superaktívnom odpočinku v Košiciach. Do jeho bytu na Ulici Československej armády za ním chodilo množstvo návštev. Niektorí po radu, iní pravidelne na svätú spoveď a ďalší pre blaho stretnutia s dobrotou srdca a prezieravou múdrosťou. V tom čase sa mu podarilo dokončiť originálne básnické dielo s názvom Žalmy na rozhraní tisícročí, kde na pozadí myšlienkového obsahu 150 biblických žalmov zostavil vlastné básne-žalmy.
Do povedomia literárnej obce sa dostal vydaním súborného diela v dvoch zväzkoch (Poézia a Próza) pod editorstvom spirituálneho básnika Teodora Križku. Podľa literárnych kritikov Jozef Tóth svojím básnickým naturelom nemá v slovenskej poézii pendant ani časovú paralelu. Bol a ostáva umelcom slova, ktorý svojou tvorbou presahuje hranice svojej vlasti.
Roku 1992 mu pápež Ján Pavol II. udelil titul Monsiňor. V roku 2008 mu prešovský arcibiskup Ján Babjak udelil titul protojerej s právom nosiť zlatý kríž. Pri príležitosti osláv 130. výročia vzniku Teologickej akadémie v Prešove dostal prestížne akademické ocenenie Doctor honoris causa za prínos v teologickej vede, kresťansky orientovanej literatúre a kultúrno-umelecký prínos pre celú spoločnosť. V pokore prijal aj ďalšie významné ocenenia za rozvoj kresťanskej kultúry.
Takmer do posledných dní si zachoval bystrosť ducha a povznesené videnie svojho života ako orol. Svoju dušu odovzdal Stvoriteľovi zaopatrený sviatosťami na Kvetnú nedeľu 10. apríla 2022 v prešovskej nemocnici vo veku požehnaných 97 rokov.
Drahý Jožko, ty si sprevádzal odchod do večnosti takmer všetkých kňazov katakombálnej cirkvi slovom útechy, básňou alebo homíliou. Teraz Ti ja v mene detí generácie týchto kňazov zo srdca ďakujem. Vyprosujeme Ti modlitbou panychídy „Blažený pokoj a večnú pamiatku“!
Na záver mi dovoľte predniesť fragment z jeho vlastnej básne (2005):
Nie, neprišli sme na pohreb,
lež na dožinky a na vinobranie.
Život je len úžas
z ruky Boha.
Nalej nám tokajské
pri jeho odchode k Tebe,
Pane, Pane.
