Po roku 1989 občania Slovenskej republiky vtedy ako súčasti Československa získali slobodu vyjadriť svoj názor či náboženské presvedčenie. So slobodou prišla aj možnosť umeleckého (seba)vyjadrenia bez zásahov cenzúry.

Divadelníci boli v roku 1989 jednými z tvárí Nežnej revolúcie. Moderovali občianske zhromaždenia na námestiach, vystupovali v médiách, chodili naprieč republikou po továrňach, štrajkovali, niektorí sa v novej politickej situácii ocitli vo vládnych funkciách. Pamätný je najmä výrok Mariána Labudu: „Tieto tváre boli dvadsať rokov zneužívané!“ Divadlá pod vplyvom nadobudnutej slobody začali prepisovať dramaturgické plány. Mnohí volali po reforme divadiel zriaďovaných štátom, krajmi či mestami. Vznikali nezávislé divadlá, ktoré aj pri nedostatku financií či priestorových možností začali pomaly kontinuálne pracovať. Práve do nich prúdilo väčšie množstvo divákov ako do tých zriaďovaných, ktoré svojimi dramaturgickými plánmi nestihli zareagovať na novú realitu. To, čo sa dovtedy mohlo povedať len v skrytosti, v náznaku alebo metafore, zrazu sa dalo vyjadriť omnoho vecnejšie a priamejšie a na túto skutočnosť zareagovali viac televízia, noviny a rozhlas.

Podobne to bolo aj s inscenáciami z náboženského života, o jeho osobnostiach, svätcoch či vplyvoch na umenie. Tieto aspekty sa v divadelných inscenáciách objavovali pomaly a nekontinuálne.
Text hovorí o tridsiatich rokoch hľadania viery či duchovna v divadelných inscenáciách, ktoré vznikli v slovenských profesionálnych divadlách po roku 1989. Ako dokáže divadlo reflektovať duchovné témy? Dajú sa cez umenie reflektovať zmeny našej viery a duchovného života? Nestáva sa kresťanstvo, podobne ako v iných sférach spoločnosti, fenoménom, ktorý zostupuje na perifériu záujmu tvorcov ako jav, voči ktorému sa len vyhraňujú, ironizujú ho alebo ho skrátka ignorujú?

Muzikál v biblii

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa stal muzikál fenoménom nielen na Slovensku, ale aj v celej strednej Európe, preto je prirodzené, že po roku 1989 sa náboženské motívy začali objavovať práve v tomto žánri. Slovenská muzikálová scéna sa v tom čase spájala predovšetkým s osobnosťou režiséra Jozefa Bednárika, ktorý v zahraničných muzikálových tituloch dokázal vytvoriť svoj špecifický režijný jazyk založený na imaginácii, snovosti a nadsázke. V jeho tvorbe sa pravidelne objavovali aj muzikály vychádzajúce z biblických motívov, uvádzané na javisku bratislavskej Novej scény.

Evanjelium podľa Márie (Nová scéna Bratislava, 1992) s hudbou Lászlóa Tolcsvaya a libretom Pétera Müllera sa stalo v slovenskom kontexte jedným z najúspešnejších muzikálových diel so stovkami repríz. Piesne prebásnil Daniel Hevier. Apoštol Ján ako rozprávač a sprievodca životom Panny Márie upozorňuje na najvýznamnejšie, najradostnejšie i najbolestivejšie okamihy jej života. V úlohe Ježiša okrem iných alternovali speváci Pavol Habera či Martin Ďurinda. Piesne v rockovom podaní v dynamickom tanečnom aranžmán strhli na seba omnoho väčšiu pozornosť ako obsahové svedectvo.