Foto: Archív Rímskokatolíckeho farského úradu vo Važci

Písať o poézii je tak trochu ako písať o hudbe. Obe sú pre človeka najmä zážitkom a stretnutím, ktoré nie je ľahké sprostredkovať – ak je to vôbec možné. Ak sa autor podujme na poctivé profesionálne naštudovanie, výsledkom je akademicky hutný a prínosný text, ktorý však vzbudí diskusiu prevažne v kabinetoch.

Na druhej strane, ak sa téma príliš spopularizuje, hrozí, že sa vynechajú dôležité informácie a vznikne elaborát síce pekný, ale plytký. Nejeden akademik má možno až priveľký rešpekt pred týmto populárnym spracovaním, pretože má prirodzenú potrebu vysvetľovať veci do hĺbky a náležite poučiť čitateľa.

Asi málokto sa môže o Jankovi Silanovi vyjadrovať tak sebavedome, do hĺbky a s porozumením, ako Edita Príhodová, ktorá sa katolíckej moderne a Jankovi Silanovi venuje dlhodobo, čoho dôkazom sú jej akademické výstupy. Celá jej práca, ktorú chvália renomovaní akademici, je mimoriadne cenná a treba jej za to dať uznanie.

Autorka pracovala takmer desať rokov na syntetickej monografii o diele a živote Janka Silana. Ako sama uvádza na stránkach Literárneho centra, „korpus textu rástol pomaly, pretože okrem diela básnika som sa oboznámila s ohlasmi na jeho tvorbu zo 40., 60., 90. rokov až do súčasnosti.“

Literárnu vedu však teraz musím nechať bokom, pretože na to nie som povolaný. Tento text nie je a nemôže byť literárnou vedou ani odbornou kritickou reflexiou. Dovolím si však osvetliť jeden ďalší dôvod, pre ktorý si knihu treba prečítať, pre ktorý je mimoriadne cenná a, tiež, vďaka ktorému by toto dielo malo dostať širší spoločenský priestor.

Už dlhšie si uvedomujem – a aj to každodenne pozorujem – aké slabé a deravé sú vedomosti nás kresťanov na Slovensku o vlastnej histórii, kultúre a jej dejateľoch.

Keď premýšľam o texte Edity Príhodovej, neviem sa ubrániť podvedomému a možno i trochu trúfalému porovnávaniu s inou slovenskou autorkou. V mojej mysli akoby vedľa seba stáli akademička Príhodová a rozprávačka Fulmeková. Prvá z nich nám predstavuje život a dielo Janka Silana, druhá už dávnejšie rekonštruovala osudy jeho kontroverznejšieho súčasníka Ruda Dilonga.

Toto na prvý pohľad drzé porovnanie má jednu pointu, kvôli ktorej som ochotný riskovať a ktorá vyplynie v závere.

Čitateľ je v Príhodovej knihe Spievam, lebo milujem… skutočne konfrontovaný s dvoma svetmi, ktoré sa naprieč celým textom striedajú, až akoby spolu neustále súťažili: svet akademický a literárnovedný a svet životopisecký až dramatický. Pre čitateľa laika je prirodzenejší ten druhý.

Úvodné texty jednotlivých kapitol nás vovádzajú do historického kontextu a potom prechádzajú k analýze básní. V statiach, ktoré vysvetľujú historický kontext nielen Silanovej tvorby, ale aj katolíckej moderny ako takej, autorka rozpráva príbeh básnika, jeho doby, priateľov a spolupracovníkov. Dozvedáme sa dôležité informácie, spoznávame udalosti, výroky a rozhodnutia postáv v príbehu básnika a jeho tvorby.

Mladícke roky strávené v spišskom seminári, ktorý dal zrod jednej silnej a presvedčivej generácii s jasným názorom, smrť milovanej matky či rozbeh časopisu Verbum, to sú kontexty, v ktorých vidíme vznik básnika Silana. Neskôr jeho zákaz a vnútorná odlúčenosť či ťažiskové Katolícke piesne z Važca venované biskupovi Korcovi poukazujú na jeho vzťah k podzemnej Cirkvi.

Sú to všetko príbehy také dôležité pre neskoršiu identitu slovenského katolicizmu, ktorú aj Silan vedome – nevedome budoval znášaním príkoria spôsobeného komunistickou mocou.

Toto sú momenty, v ktorých som ako čitateľ cítil to, čo pri Fulmekovej Konválii. Tá podobne, hoci vo väčšej miere dramaticky, vykresľovala osudy Silanovho kolegu Ruda Dilonga. Jeho život bol, pravda, celkom iný, a preto ide aj o odlišnú tematiku a odlišné dielo. No pocit odkrývania tajomna, ktoré sa otvára prostredníctvom korešpondencie, zasadenia jeho básní do jednotlivých životných období a do vzťahov, ktoré autor prežíval, je však rovnaký. Pri čítaní sa mi často stávalo, že tam, kde autorka už opúšťala Silanov životný príbeh a prechádzala k literárnej analýze básní, sa mi žiadalo ešte viac spoznať príbehy, ktoré viedli k tvorbe.

Samozrejme, zámerom Edity Príhodovej nebolo písať čistú biografiu a bolo by zvláštne vyčítať takejto publikácii nedostatok drámy. Napokon, dráma sa ukrýva v riadkoch Silanovej poézie, ktorú autorka tak poctivo rozpitvala a vyložila na stôl. Čitateľ sa musí akiste aj prelúskať jednotlivými rozbormi diel – pre odborníka hračka, pre laika je to cesta k objaveniu väčšej hĺbky. Toto poznanie dáva „divákovi“ Silanovho príbehu nový rozmer básnickej tvorby a pripravuje pôdu pre spoznanie ďalších kapitol života a diela.

Tento typ literatúry – naša vlastná kultúrna historiografia – zaznamenáva v posledných rokoch vcelku bohatý rozvoj. V kníhkupectvách je už často oveľa menší problém nájsť tituly o slovenských dejateľoch 20. storočia. S trochou optimizmu by sme mohli povedať, že konečne nachádzame cestu k toľko spomínanému a bájnemu „vyrovnaniu sa so svojou históriou“. Svedčí o tom aj ochota moderných a „mediálnych“ vydavateľstiev angažovať sa vo formovaní spoločenského diškurzu a názoru na jednotlivé kapitoly našich dejín.

To ma vedie k otázke: ako ďalej naložiť s týmto cenným materiálom? Odpovede mám dve. Jednak ho treba rozšíriť medzi tých, ktorí ho najviac potrebujú, k študentom a učiteľom, a jednak by mal tento materiál spôsobiť, aby mladí začali Katolícku modernu čítať. Dobrým príkladom je séria vzdelávacích príručiek, ktoré vydáva Denník N a zadarmo ich rozširuje do škôl. Od roku 2017 do roku 2020 ich vyšlo dvanásť a dostalo ich už takmer 300-tisíc študentov.

Možno je na čase, aby aj na „katolíckej pôde“ vznikla iniciatíva, ktorá sprístupní a rozšíri nové vedomosti o našej histórii a kultúre medzi tých, ktorí budú onedlho tvoriť aktívnu základňu našej spoločnosti. Ako povedala sama autorka pre Literárne centrum, Silanova tvorba má potenciál zaujať aj súčasného človeka. Určite sme všetci presvedčení, že nielen jeho tvorba, ale tvorba celej jeho generácie má vnútornú silu, ktorá dokáže osloviť aj dnes.

Edite Príhodovej teda patrí vďaka a úcta za tento dôležitý počin. Treba nám však jednoznačne viac takýchto diel a treba ich aj aktívne uchopiť, pretvoriť do rôznych podôb a aktívne rozširovať, aby tí, ktorí to najviac potrebujú, nielen „čítali o hudbe“, ale najmä začali „spievať“.