Scott Hahn & Brandon McGinley: Je to dôstojné a správne. Prečo budúcnosť civilizácie závisí od pravého náboženstva. Bratislava: Spoločenstvo Ladislava Hanusa, 2022. Z anglického originálu: It is Right and Just. Why the Future of Civilization Depends on True Religion. Steubenville, Ohio: Emmaus roads, 2020, pp. 89 — 93 preložil Matúš Sitár.

Na začiatku predchádzajúcej kapitoly sme prirovnali ľudstvo k orchestru, ktorý má hrať v súlade s večnou melódiou Božieho poriadku a prozreteľnosti. No liberalizmus privatizáciou náboženstva vedie k tomu, že sa orchester rozpadá na kakofóniu sólistov. Dokonca i hráč, ktorý sa svedomito snaží ladiť s večnou melódiou, sa bude trápiť, keď ho obklopuje taký hlučný zmätok.

Predchádzajúcu kapitolu sme ukončili na tomto mieste, no nepredstavuje konečný bod tejto analógie. Chaos tohto druhu je voči ľuďom, ktorí skutočne hľadajú svoj božský osud, nielen nepriateľský, ale je aj hlboko neprirodzený: neudržateľne protirečí našej prirodzenosti ako bytostí spoločenských, politických a cirkevných, ako opisujeme v knihe Prvá spoločnosť. Sme stvorení jeden pre druhého a pre Boha: sme stvorení na to, aby sme sa mu spoločne klaňali, v jednote s anjelmi a svätými prostredníctvom jeho Cirkvi.

Táto prirodzenosť nezmizne. Našu orientáciu na seba navzájom a na Boha nemožno zničiť. Možno ju odkloniť a deformovať. Nezostanú z nás však dokonale autonómni jedinci: vytvárame si nové spoločenstvá — zmätené spoločenstvá orientované na zmätené chápania dobra.

Vráťme sa teda do vesmírnej koncertnej siene. Hráči nezostávajú náhodne rozmiestnení po pódiu. Skôr je to tak, že počujú iné melódie, ktoré sa im páčia, ktoré znejú ako ich vlastné a priťahujú ich. Niektoré melódie sú možno hlasnejšie a pôsobivejšie než iné a priťahujú k sebe väčšie skupiny. Tieto skupiny si vyzdvihujú vodcov — dirigentov, ktorí organizujú hudobníkov do svojich vlastných poriadkov, do vlastných harmónií.

Táto nová hudba však už nie je Božou hudbou. Božskú melódiu, ktorá ešte stále hrá pre každého, kto sa ju snaží počúvať, podomlel chaotický hluk a nahradila ju hudba, ktorú sme vytvorili my. A hoci z pohľadu plnosti času a priestoru nič nemôže konkurovať večnému hymnu, z pohľadu každého jednotlivca znie okolitá hudba aspoň rovnako pôsobivo ako Božia. Tak sa prispôsobujeme tejto melódii, ktorá je svojím spôsobom a sama osebe harmonická, no neladí s božskou melódiou, ktorá sa stále väčšmi odsúva do pozadia, až ju vôbec nepočujeme — či presnejšie rozhodneme sa ju ignorovať.

Toto je modloslužba. Do nej ústi duchovný a spoločenský chaos sekularizmu.

***